Dva inšpiratívne blogy na tému škola a naše deti, ma nakopli k malému zamysleniu, ktoré už vo mne chvíľu dozrievalo. Snažím sa tu až tak nezasahovať do súkromia mojích detí, nie vždy sa mi darí. 
Nedávno som sa zhodou náhod dozvedela ako vo svojom živote napredujú dve šikovné mladé devy vo veku môjho staršieho syna. Akosi sa mi zadarilo, dôvernejšie rozprávať s mamami týchto slečien, voľakedy pred piatimi rokmi, ešte pred ich nástupom na strednú školu. Mala som syna v ich veku, tak som porovnávala. Obe devy, sa na gympeľ pripravovali zodpovedne a aj na ZŠ sa asi dosť učili, na gympli neskôr ešte viac. Môj expert, mal v tom čase rovnaké známky ako tieto dievčatá, len bez akéhokoľvek učenia sa. Gympeľ odignoroval. Síce nie úplne, v škole vraj bol prítomný, nielen fyzicky, ale aj duševne 
a našiel si čo ho bavilo, šlo samo. Výsledky tomu všetkému zodpovedali. Prešla som si rôznymi fázami, vysvetľujúc, že aj snaha a úsile sa cení, žeby sa informatikovi aj výška zišla, zbytočne... 
Po piatich rokoch..... Dozvedela som sa, že obe devy sú veľmi šikovné. Jedna študuje druhý rok farmaciu, náročnú školu.... Druhá sa našla tiež v zložitom ekonomicko matematickom obore, aj k práci sa vie postaviť ... Môj umelec je namiesto školy, v práci v oblasti IT, dobre ohodnotenej, bezstresovej ...Však on si dal za cieľ byť v živote šťastný, nestresovať sa pre písomky ... Okrem toho, našiel oblasť, ktorá ho baví ešte viac, raz by chcel aby ho aj živila. Slovo umelec, ešte muž z lesa ..., ho úplne vystihuje ... Viac sa radšej rozvádzať nebudem.
Moja najstaršia dcéra, je podobná dievčinám, ktoré som spomínala, aj keď na strednej to s učením nijak nepreháňala. Len teraz na výške ..., teraz si pridala pedagogické minimum, trénuje seba, aj deti v taekwonde, občas ak stiha ide na brigádu ... je veľmi šikovná, aj zodpovedná, pracovitá ... Len je tak unavená, často chorá ...
V žiadnom prípade si nedovolím tvrdiť, že niektorá z týchto ciest je lepšia. Žila som a žijem život dievčat, ktoré som tu opísala, len mne osobne sa sťastie ťažšie hľadá. Vychádza mi z toho, len to, že každý sme tak jedinečný, aj to že snaha môže dobehnúť vrodené predpoklady a talent. Len nie vždy je výsledkom šťastný život, ale aj to je vysoko individuálna záležitosť. Však "Co je štestí ..?" Ale určite sa oplatí hľadať to, čo nám robí radosť, ide skoro samo a napredovať v tom, ďalším úsilím.
Mám doma aj ďalšie dva žiarivé a vysoko individuálne príklady školákov. Tie si nechám na inokedy. Len spomeniem, že si veľmi cením, že sa mladšia deva počas maródovania, vrátila ku klavíru, vianočným piesňam, zahájila vlastné vianočné tvorenie, take jej mini ... a chvíľu aj čítala.
Mamou som už dlho, čo chvíľa 23 rokov a za ten čas som veľmi, ale veľmi prehodnotila priority ... súvisiace s deťmi ... Štyri deti sú úžasná škola života. 
Však toto, často sa ženieme za fotomorgánou. Chce to odvahu, hovoriť každému čo si mysliš.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Celý náš život sa nejak zvrtol a je len o počítaní - raz počítame peniaze, potom lajky, inokedy meriame, kto priniesol väčšiu chryzantému babke. Alebo sledujeme známky, priemery, váhu, centimetre, čítanosť..... Čokoľvek, čo môžeme porovnávať.
A zabúdame na to hlavné - mať radosť z toho, čo robíme. Čítala som pred pár dňami článok o Saganovi No, viem, týchto článkov je teraz spústa, priživujeme sa. Ale hlavne by sme si mali z neho brať príklad - on sa z toho, čo robí naozaj raduje, jeho ten bicykel baví. Ako bonus je to, že má zaplatené. Ale primárne som presvedčeá, že to nerobí pre peniaze. Pekný je už nadpis toho článku: Sagan nám všetkým pripomína, že život má byť prežitý s radosťou, píše britský Telegraph.
Myslím, že niečo podobné by malo byť aj pri tých našich deťoch. Mali by v prvom rade nájsť potešenie v živote. A v podstate by malo byť jedno, čo budú robiť, keď budú spokojní.
A mali by sme aj my začať hľadať uspokojenie v tom, čo robíme. Baviť sa tým. Potom sa pomaly dostaví aj iné.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Asi tak, mali by sme znova objavit radost zo zivota a dopriat tu moznost aj nasim detom, v rozumnej miere, samozrejme nie vsetko co si zmyslia.
Ano to meratelne, spatna vazba, este stale ci obcas potrebujeme od ostatnych pocut ... tazko sa hladaju istoty v nas samotnych, aj zdroj radosti, ale bez toho to nejde.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ja som tiež ,,bola nútená,, prehodnotiť svoje priority a som rada. Trošku sme sa odklonili od smeru, ktorým sme išli, tým pádom sa nám zmenili aj priatelia a život. Nie je to niekedy ľahké, hlavne kvôli určitým veciam ale myslím, že nás to donútilo zamyslieť sa nad tým, čo je v živote skutočne dôležité (aj keď pre každého to môže byť niečo iné). Nenahánam sa , netlačím sa dcéru, nepotrpím si na samé jednotky, aj keď ich nosí, na perfektní poriadok v byte, na materiálne statky a začala som každému hovoriť, čo si myslím, hlavne tým chronickým sťažovateľom a rozdávateľom rád, ktorý vždy všetko vedeli naj. A z časti sa nám aj preto zmenili kamarátstva. Teraz sú všetci hodnotení ako úspešní tí čo sa naj učia, zarábajú veľa, majú veľa, sú úspešní. Ale či sú skutočne aj šťastní ....... Ja som sa rozhodla, že zo svojej rodiny spravím najskôr šťastnú rodinu a to ostatné pride.
Zistila som, že som sa len hnala a hnala aj ostatných a zabudla som sa pozastaviť , porozhliadať , zamyslieť sa a žiť.