Keď sa črevá rozhodnú, že potrebujem oddych

          Bola sobota večer. Sedeli sme s manželom a polospiacimi deťmi v obývačke na gauči a plánovali si krásnu nedeľu. Padali rôzne návrhy od aquaparku cez ZOO až po nejaký zámok či hrad. Ozaj aký je rozdiel medzi zámkom a hradom? Už minule sme o tom polemizovali s kamarátkou. Bolo to trochu komické, keďže momentálne žijeme v Čechách a ani by ste neverili ako tieto „bratro-sesterské“ jazyky vedia byť niekedy rozdielne. Keďže som mladá, inteligentná pani  schopná pracovať so strýčkom googlom, vytiahla som pre vás stručnú charakteristiku (pre tie, ktoré si túto vedomosť už dávno osvojili, prosím pokračujte ďalším odstavcom)

hrad – je starší, vznikol staroveku alebo stredoveku. Väčšinou využíval nerovnosť terénu a slúžil ako obranná bašta. Mal strieľne, strážnu vežu a sklad munície

zámok -  je mladší, luxusnejší a reprezentuje bohatstvo a vkus majiteľa. Slúži ako šľachtické sídlo.

           S vidinou krásnej nedele som sa ukladala do postele. Ráno o piatej ma zobudil čudný – prečudný pocit. Koooontrakcia?? Och nie! Ešte nie!....prebudilo ma z nejakého zvláštneho sna.  Pozrela som sa okolo seba, klasika manžel bol odsťahovaný vo vedľajšej izbe pri staršom synovi a to malé sa krtkovským spôsobom rylo ku mne zabárajúc svoje rúčky do môjho mäkkého brucha. Precitla som! uuuuf, tak to nebola kontrakcia, veď ja už mám odrodené! Ale zvláštny pocit v bruchu neprestával. S malou dušou som si sadla na wecko a čakala čo sa bude diať. Nič. Po minúte dvoch troch...nič! hmmm... s malou dušou som pritlačila.......nič....stačilooooo!!, čo vám to tu vypisujem ešte ma nepodaj čítate ku rannej kávičke alebo rýchlemu obedu tak aby šéfinko nevidel :) , pokazím vám chuť a už si ma neotvoríte nikdy. Takže v skratke, prvý pokus bol neúspešný a tak som si zmyslela, že káva to isto urýchli...aj urýchlila :( a za najbližších pár hodín nespomalila. Výlet sme zrušili pre moje pendlovanie medzi toaletou a gaučom. Môj milujúci manžel zobral chalanov na bicykel a ja som ostala sama. Sama? Čo je to byť sama? Za posledné štyri roky som pocit samoty nepoznala. Moje dve prísavky boli na mne stále prisaté. A teraz? Ja som sama. ...waaaau... Tak veľmi som po tom túžila a ono je to tu.  V duchu som zaspievala ódu na moje črevá a dala si porciu hylaku. Prijala som to. Moje črevá sa rozhodli, že potrebujem prestávku, oddych. A ja som to prijala :) Tešila som sa z vlastného postoju. „ja som taká uvedomelá“ hovorila som si v duchu. „nenadávam, neľutujem, že naše plány padli“.... tie knižky o osobnom rozvoji a inom pohľade na svet, ktoré teraz hltám jednu po druhej fungujú! Bola som očarená prekvapená mojim zistením a dala som si záväzok, že si v pondelok skočím zopár kúskov do mojej knižnice obstarať.

         Rozhodla som sa, že tento čas strávim nadmieru efektívne. Zamierila som ku skrini s úmyslom generálneho poriadku. Ako som tak pokukovala po mojich „biznis“ vecičkách, ktoré už dlhšiu dobu visia len tak smutne v skrini, kde boli odsunuté mojim nástupom na materskú, dostala som nápad. Z pocitom odľahčenia (veď som od rána bola na toalete toľkokrát, že som isto kilo, dve schudla) som sa odhodlala urobiť si módnu prehliadku. Povyťahovala som všetko čo stojí za hriech a začalo sa „mecheche“. Biele gate, ružový top, iné gate ten istý top. Vymením nohavice, skúsim blúzku, oh tu je ešte sukňa...moooja na teba som už zabudla..... a tak to pokračovalo. Párkrát som si odskočila, no táto činnosť mi dodala tak strašne veľa energie, že krútiace sa črevá ma nemohli znechutiť. Zvykla som to robiť, keď som ešte bola mladá a krásna a kúpila som si niečo nové. Postavila som sa pred zrkadlo a kombinovala a kombinovala...

         Keď sa po dvoch hodinkách manžel aj s chalanmi vrátili domov, našli ma stáť uprostred kopy pestrofarebných vecí, s lodičkami na nohách, inak úplne nahú. Práve som totiž mala v pláne vyskúšať si ešte túto čiernu sukňu a s červenou blúzkou, ktorú som si nedávno kúpila ako dôkaz toho, že začínam žiť! Mali ste vidieť tie udivené pohľady mojich troch mušketierov. Deti s prilbami na hlavách kukali ako malí puci, čo to ta ich mamina vystrája a môj starostlivý manžel držal v ruke sucháre a fatru. Sklopila som uši a na pár minút som sa cítila previnilo. Veď keď som bola schopná takto pobehovať okolo skrine, mohla som čosi navariť, alebo upratať, alebo aspoň hodiť práčku....dumala som. Pri ďalšej návšteve záchoda som si povedala STAČILO! Opäť zabrali kopce prečítaných knižiek a ja som svoju nevšednú činnosť nazvala „psychohygienou“. V diaľke som počula ako manžel pripravuje obed a diriguje deti aby sa povyzliekali a vysypali piesok z tenisiek. Ja som si trónila na záchode a bola som spokojná, že som opäť spravila čosi pre seba. Moja duša trošku povyrástla a to asi len tým, že som dnes uspokojila to malé dieťa v sebe, ktoré je stále hravé a teší sa z maličkostí....

A čo vy milé dámy? Máte nejaké podobné „úchylky“? (nepovedzte, že som v tom sama..samučkááá)