Intrigy, hrdosť a alergia na prísavkovité améby...

Kedysi dávno som pracovala v jednom médiu, začiatky boli ťažké, ale postupne sme si vytvorili úžasný kolektív, prácou sme žili, prácu sme milovali a jedna druhej sme pomáhali....

Rešpektovali sme rozličné rodinné špecifiká, jedna druhú sme natoľko poznali, že nebol problém, záskokov, heslo menzes bolo také výrečné, že bez slova sme urobili čo treba, za kohokoľvek.....a zároveň z tašiek vykladali vložky a tampóny......také krásne to boli časy....

Aj dietko, podaktoré, niekedy zachuravelo, a aj tam nebol žiadny problém,  a aj krušné časy uzávierky sme zvládali cez prázdniny, s pobehujúcimi dietkami, mierne bezprízornými.....na chvíľku....

Nebol problém s dovolenkami a ani s tým, že treba urobiť niečo, na vlastné náklady, vo voľnom čase, taký fajn babinec sme boli, a tak nás to bavilo, sťa dobre vyvážený stroj, a dobre premastený dôverou, entuziazmom, a úprimným prístupom k vlastným zlyhaniam.....takou laškovnou sebakritikou, sme boli presiaknuté, a mali sme vzťah priam mormónsky....čo bolo to bolo, boli sme rodina, každá úplne iná, a to doslova a do písmena.....

A potom to začalo, tak ako sme stúpali, stúpala aj aktivita prísavkových améb.....Krivo sa začalo na nás pozerať, a my, v rámci priam detinského nadšenia, sme to neskoro spozorovali....

Na detinské nadšenie sme mali nárok, lebo sme začali s pár tisícami na reklamách, a postupne sme žobronili o prídavné hárky, lebo málo bolo strán, skoro sme umierali od radosti, keď sa reklamy vyšplhali k miliónu, potom k dvom....a jedno číslo, bolo strašne úspešné, to sa tri krát dotláčalo, a keď sa nám reklama vyšplhala k trom miliónom, sme sa strašne všetky priopili, v takom malom pajzlíku, na nábreží Dunaja, a rieka tiekla, a naše emócie len pridájali ten kalný prúd, s nič nechápajúcou čajkou, ktorú sme kŕmili kúskami z tanierov, aj zlatú náušnicu by sme jej do zobáka prihodili, keby sme nejakú mali.........skoro sa oplatilo, v ten večer, elektráreň tam postaviť......

Tak, ako stúpala kvalita a finančné pozadie, našej práce, zarábala som vtedy sťa boh, volali ma do telky, všetci nás chceli.....tak aj stúpala nevraživosť, intrigy a améby to nedokázali prežiť....

Začala kritika, že máme málo toho a hentoho, ale veľa tamtoho, prispôsobili sme sa, stále nám nedochádzalo, o čo sa jedná.....Tešili sme sa aj z kritiky, niekedy ozaj dusnej atmosféry tvorivého harašenia, ale boli sme jedno telo, jedna duša a zo začiatku, sme ustáli akúkoľvek krivácku krivdu....

Začalo to vtedy, keď jedna z nás odpadla, zlákalo ju niečo, čo nemohla mať, v rámci kolektívu, v rámci toho, že bola len jednou, zo skupiny, a prešla tak povediac, na druhú stranu....

A améby ožili, intrigy, nezmyselné obvinenia, a malé soaré, pri kávičke, kedy améby márne skrývali svoj žraločí úsmev, proste nemôžuc prekonať ten fakt, že sme dostali na nejakej akcii, kde neboli pozvané, zadarmo šiltovku, vkusné papučky a mydlo....

Améby prísavkovité, pravidelne vyrábali články, vrátane piárov,  jednoduchým systémom, medzi dvoma reklamami, pri obľúbenom seriáli, skočili na internet, systémom ctrl c – ctrl-v, skopírovali nejaké odstavce z čohokoľvek, čo našli, trochu to pomenili, dali tomu iný názov, a hrdo to vydávali za vlastné dielo .....ale mali nesmierny problém, že to nikto neocenil nejako obzvlášť....

Ale améby prísavkovité, sa za to, kým my sme padali na hubu, radi pravidelne zúčastňovali firemných akcií, kde šéfinko sem- šéfinko tam, a promile šéfinkov, v rámci akcie, umocnené nejakým vtieravým medomotúzom, dojemnou info o chorom dieťati, matke, otcovi, psovi, mačke, škrečkovi, či inej rodinnej tragédii, a aj slza na pleci uvoľneného šéfinka často padala, rosiac jeho mužné plecia výbornou polevou, vlastnej dôležitosti, zraniteľnosti a aj stálej a neustálej krivdy.....a šéfinko muž ochraniteľ, chránil....

Šéfinko si lepšie vybrať nemohol, améby sa menili, podľa jeho nálad, tu na morské panny, tu na ženy bojovníčky, tu na citlivé víly, a ak bolo treba, aj na kapesníky, keď sa šéfinkovi rúcal svet, lebo sa mu nepodarilo zohnať najnovší model vysnenej motorky....

Na jednej porade, som skoro okoktavela, lebo sa mi dostal napísaný text piáru, podpísaný mojim menom, a ja som ten piár odmietla písať, lebo to bol strašný klam, aušus, a ja som mala v písaní piárov, v čiste mužskej oblasti, už svoje meno, cenili si moje piáre, a ja som si svoje dobré meno cenila tiež, ale článok o tom, že niečo funguje a je to dobré, a dobré to teda nebolo, som odmietla písať.....

Ale améba vtieravá, to neodmietla, šéfinkovi sa zavďačila, a či to niekomu urobí dobre alebo zle, to mala na háku, napísala to systémom ctrl c-ctrl v, a keďže klient vyžadoval moje meno, podpísala to mojim menom, a ja som sa vzbúrila....

Povedala som, že s tým nesúhlasím, a šéfinko, zatiaľ čo ho améba vtieravá, hladkala po stehienku,  tvrdo na mňa udrel, že ak nesúhlasím, s politikou ekonomicko-finančne-perspektívnou, môžem kľudne ísť, a ja že dobre....

Na to aj ostatné améby prísavkovité, ctrločkové, pocítili svoju šancu, - i keď dovtedy sedeli pomerne tíško v kúte, a indulonovite sa vtierali každému, čo ich chcel vypočuť,  i keď vlastne nemali ani jednu vlastnú myšlienku.......a začala debata o nových smeroch, závanoch, potrebách, a my sme tam sedeli skoprnené, lebo milióny na šéfinkovom účte, sa nám zdali dosť podstatnou záležitosťou....a tiež to, že sme v podstate vykrývali trhliny v rozpočte všetkým jeho ostatným projektom.......a tak sa nám zdalo čudné, meniť smery, závany, keď to teda DOBRE, priam VYNIKAJÚCO fungovalo.....ale nepomohlo....

Dostala som list od babičky, čo oný produkt (ktorý som odmietla propagovať, ale aj tak to vyšlo pod mojim menom, bola som zbabelá a slabá...)

chcela zakúpiť, ale napriek všeobecnému ošiaľu, nedalo mi to....Spomenula som si na kamaráta, čo odišiel z nejakej poisťovacej firmy, bol dobrý, mal sa tam ako prasa v žite, lebo sa raz ráno pozrel do zrkadla, a už nedokázal klamať dôchodkyne, a iných ľudí, vo viere, že keď si odtrhnú od úst, dostanú veľa, veľa, preveľa.....

Tak som tej babičke napísala, že to nie je dobrý produkt, a že ja som to nepísala, a bol to riadny prúser, lebo sa to prevalilo....

Dostala som výpoveď....

Na jednej strane mi to bolo hrozne ľúto, bol v tom kus môjho života, boli chvíle, keď som dorážala na karneval svojich potomkov taxíkom, na poslednú chvíľu, alebo nespala aj tri noci....

Ale na strane druhej sa mi nejako aj uľavilo, lebo intrigy, neustála dezorientácia, čo, kto, kedy, prečo, čo to má byť.....ma unavili natoľko, že som vyhorela......nebavilo ma to už....

Bolo to stále o tých istých peniazoch, a podmienkach, ale už ma to nebavilo.....

Stále som mala pocit v zátylku, že ma niekto sleduje, čaká na moju chybu, ktorú vo vhodnej chvíli prekrúti, podá, ako sa mu zachce, lebo améby boli skvostné manipulátorky, stala som sa nervóznou súčasťou pôvodne šikovne fungujúceho súkolia orloja, škrípali naše vzťahy, aj moje články a reakcie tak vyzerali....

Začala som byť podráždená, unavená, nebavilo ma už skoro nič....a ten tlkot srdca, z radosti, keď som aj trebárs uprostred noci, niečo písala, kým som varila, žehlila, maltu miešala, sa zmenil na infarktové stavy, úmorné nútenie sa do práce, nič ma nenapadalo, nič ma nedokázalo nadchnúť....až som jedného dňa sedela pred počítačom, a mala som pocit, že už nemám svetu čo povedať.....

A bolo to cítiť.....napísali mi ľudia, že či nie som náhodou chorá, že to nie som ja, a potom písať prestali....

Aj domáce problémy a pod..ma kvárili, bola som unavená, priam vyčerpaná, lebo améby vtieravé sú pijavice, vysajú energiu aj zo suchého nechta, tak som odišla.....

Bola som doma pol roka, a dobre mi bolo, v záhradke som sa tmolila, koláče vypekala, omietku nahadzovala, tehličky prekladala, keď tu zrazu telefonát....

Zavolal mi šéfinko, že či nechcem písať pre neho externe, a ja že nie.....jasne, urazená hrdosť, a pocit, že ak si niekto neváži moju prácu, podľahne intrigám a amébam, miesto aby zhodnotil, čo prispieva k tomu, aby mal na pekné výlety do neviemkam, chaty, jachty, domy, kaviár a dobré hodinky.....a aj na bytík pre frajerku....čo si budeme čo hovoriť, doba je taká....tak nech sa z prúseru ťahá sám.....

Na strane druhej som samozrejme registrovala, ako ide moje srdiečko pracovné, moje malinkaté súdieličko, bola som ozaj len taká stotinôčka, pekného výsledku.......dolu vodou, ako už je tenšie finančne, nudné obsahovo, podkupné a falošné, ako sa vyrábajú texty na mieru reklame, ako najprv príde dopyt na reklamu, a až potom sa vyrába nudný článok, systémom ctrlkovým, aké je to smutné, a mne smutno bolo....nesmierne smutno

Ako sa vyrábajú falošné listy čitateľov – lebo čitatelia už listy nepísali, ako sa manipuluje so súťažami, a ceny sa posielajú bratrancom a sesterniciam – améb, lebo nebolo komu posielať, keďže už ani o kávovary nemal nikto záujem, ako sa peknými obrázkami dopĺňal nezaujímavý obsah, dávno známych vecí, a mne bolo smutno aj z toho, ako sa čitateľ podceňuje, lebo sa v článku spomínalo, že na nočnom stolíku, máme mať lampu, a to sa prezentovalo ako prevratná novinka.....

Po roku mi opäť zavolal šéfinko, že mi dajú vlastnú rubriku, a ponúkol mi také podmienky, až som znovu okoktavela, a aj keď mi to moja hrdosť zakazovala, tie peniaze boli vábne, tak som sa z tou myšlienkou pohrávala...

Ale nič z toho nebolo, .....príliš hlboko som mala v zátylku vytetované, znamenie diabla, od sliediacich améb, príliš málo sa zmenilo, takmer nič, príliš zlá atmosféra bola v malej komunite, čo zostala, ....

Sedela som pred počítačom, a nemohla som napísať ani čiarku, .....stále som písala a mazala, nebolo to ono, žiadne osem strán za dve hodiny, a popri tom zbúranie priečky, nedalo sa....už to nemalo zmysel.....

A nakoniec, som sa stretla ešte s amébou, čo najviac proti mne šéfinka štvala, už tam tiež nerobí....Normálne prišla za mnou, že má problémy, že musí napísať ešte neviem koľko normostrán, že chce odísť....a že pomôž, pomohla som......40 normostrán, a že ona mi to zaplatí....nezaplatila....

Nemám jej to za zlé, je to len améba, inak nemôže, iné nevie, len žiť v tieni, ale vie to strašne dobre zúročiť.....

Tak to v živote beží, veci idú často iným smerom, než by sme chceli, často sa nám nepodarí ani len dobehnúť do cieľa, často sú nám vyčítané veci, schopnosti, len preto, že iný tú schopnosť nemá, často sa nás pokúšajú predbehnúť tí, čo sa ani len nepokúsili o akýkoľvek štart, tak aspoň nohy podrážajú...

často nám dochádza dych, lebo nedýchame v správnom smere, v správnom čase, často nám nikto nerozumie, lebo nemáme správny slovník dušeslov, alebo tlmočníka, často sa pokúšame o návrat, ale už to nejde, lebo je to krok späť, často sa búrime, voči vlastnej prapodstate, aby sme sa prispôsobili móde, davu, trendom....ale nakoniec sme len vo vleku niečoho, čo nám nesedí, nevyhovuje a nie sme šťastní....len sa vezieme....

Nedá sa vstúpiť do tej istej rieky, aj keď sa kalná voda ustáli, na nohy si vidíme, ale ryby nás už nebaví loviť, treba nechať loviť iných rybárov....

Tak to je všetko...venované geo, evke m, 25 nickom, čo som mala rada, (ozaj som to spočítala) a pýtajúcim sa, rybky márne loviacim, v rybníku známom.....premiéra aj derniéra, čo sa mňa týka