Musíme si pomáhať?

„Naučila som sa, že dobro sa má konať, nie páchať.“
-pekná a múdra veta.Pomoc treba vedieť aj dávať aj prijímať.Úprimná nezištná pomoc je tá,ktorá robí radosť aj tomu,kto pomáha,pretože nič za to nechce,neočakáva a len sa teší,ako je šťastný ten druhý.
Ja keď pomáham,nečakám,že mi za to niekto niečo dá,alebo bude vďačný celý zvyšok života.Ale vždy to má aj tak spätnú väzbu.Aj keď v inej forme,ale tiež som niečim obdarovaná....deti mi urobia radosť nejakou maličkosťou,alebo úplne cudzí človek,ale vždy sa mi moja pomoc vráti,keď len tým úžasným pocitom na duši,že som niekomu aspoň na chvíľočku spríjemnila život.A ten pocit sa nedá ničím nahradiť,nikým zobrať.
Boli časy,kedy som nikomu nevedela odmietnuť nič o čo ma žiadali.Ale už selektujem,naozaj nie všetko sa dá a má význam.Nemôžem pomáhať nikomu,kto to nechce,keď vidím,že moje slová a skutky sa od neho odrážajú ako hrach od steny,nevnucujem sa.A tiež nemôžem pomáhať,keď nemám na to prostriedky,podmienky,silu a mám svojich problémov nad hlavu.
Myslím si,že ja pomôžem,keď viem ako a môžem.Ale ešte stále neviem pomoc prijímať.Neviem,ale ja som vždy tak zaskočená,že strácam slová,neviem reagovať,mám pocit,že neviem dostatočne poďakovať (blush) ...oveľa radšej pomáham iným ja,je to oveľa oveľa jednoduchšie.Aj krajšie (sun)

Nemám dar veľa písať ani veľa rozprávať, ale vždy rada pomôžem ak viem a môžem. Možno to nie je vidieť, ale cítiť sa to dá. Neviem povedať nie, čo nie je vždy to najlepšie, ale aspoň každý okolo mňa vie, že som tu a môže sa na mňa kedykoľvek obrátiť. A aj keď nejde o materiálne veci, lebo nám akosi nevychádza, ale vždy vypočujem a ak viem, poradím, alebo viem, že som pomohla už tým a niekomu sa uľaví. Aj to je pomoc, ktorá má niekedy veľkú cenu. Samozrejme sa s radosťou aj podelím a nie raz som niekoho v okolí aj nečakane potešila a poďakovaním pre mňa bola radosť a úsmev tam , kde chýbal. (sun) Dopísala by som posledný Fidorkin odsek, lebo som na tom podobne. (heart) (hug) (heart) (hug)

Ahoj Georgina, to je tazka tema toto, lebo sa asi nedokazem na svoje skutky pozriet tak objektivne aby som dokazala povedat - ano pomaham vtedy a vtedy. Ja ani neviem kedy a ci pomaham. ked sa mi zda, ze dokazem pomoct, pomoc nie je prijata, ked mam pocit, ze nechcem pomoct (ze si ju niekto nezasluzi) je odo mna pomoc ocakavana, je to tazke rozhodnutie, pomoct ci nie.
a dokonca si ani nepamatam, kedy som naposledy niekomu pomohla.

No, asi tiež neviem byť objektívna sama k sebe, ale čo je isté, pomáhanie mám v krvi, zdedila som ho po mamine.A možno pomáham aj tam, kde o pomoc asi moc nestoja.(giggle) (giggle) (giggle) A učím to aj naše deti, pomáhať sa má a mali by a nie preto, že musia, ale preto že chcú.Nepremýšľam o tom, či niečo za pomoc dostanem, to nie, skôr ma teší že môžem byť niekomu prospešná.Len som prišla na to, že ľudia to vedia veľmi zneužiť a učím sa vedieť povedať nie.Ale priznám sa, zatiaľ sa fakt len učím.Mimochodom, Georgína, krásna téma na zamyslenie.

Vždy som sa snažila pomáhať a priznávam dobrovoľne, že som na to aj doplatila. Mame jednej mojej žiačky sa podarilo nájsť moju Achilovu pätu, čo sa týka nezištnej pomoci a ja som až dodatočne a neskoro zistila, že ma jednoducho využila.
Pred necelým mesiacom sa ale našťastie pre nás dobre skončila zatiaľ naša najväčšia "záchranná akcia", požičali sme naozaj veľkú sumu peňazí, väčšinu našich úspor / zmluvne ošetreným spôsobom/ mladej rodinke mojej priateľky, ktorej by inak hrozila exekúcia. Dovtedy som jej pomáhala nákupom potravín, darovaním oblečenia. Toto bol ohromne rizikový krok, trochu som aj manželovi vyčítala, že ma na to nahovoril / premýšľali sme vtedy viac srdcom, ako rozumom/, ale dopadlo to dobre. Po dlhých mesiacoch naťahovania zo strany banky dostala rodinka rozumný úver, ktorý určite vyriešil ich najväčšie problémy a my máme po viac ako pol roku peniaze späť.
Zhrniem to tak, pomôžem, ak treba, ale už nie úplne každému a to, čo sme urobili pre našich susedov už nemienim nikdy opakovať, pokiaľ nepôjde o rodinu...
Za pomoc očakávam aspoň poďakovanie a s prijatím pomoci nemám problém.;-)

Zaujimavá téma.:-)
Ja sama za seba môžem povedať, že v určitých situáciach pomáham, len tomu komu pomôcť chcem a môžem. Očakávam aspoň skromné ďakujem. Ale v určitých situáciach mám pocit, že som k pomoci dotlačená a vtedy z tej pomoci nemam dobrý pocit a možno som aj nahnevaná, na seba, na toho kto tu pomoc potrebuje alebo na toho kto ma k pomoci dotlacil. Dôvod?: Viem, že ten človek by danú situáciu mohl (a aj zvladol) riešiť inak, ale je prenho pohodlnejšie požiadať a prijat pomoc.
A prijimanie pomoci? No s tym trochu problem mám, ja sama sa totiž cítim potom zaviazaná. Aj ked ten co mi ponúkol pomoc nič neočakava (zrejme okrem, dakujem).:-) (flower)

Medzi blízkymi je u nás pomáhať si akosi normálne.Je to naozaj len pár priateľov ale viem že spoľahnúť sa môžem kedykoľvek a to isté aj očakávať.
Úplne som si myslela donedávna že nič za pomoc nečakám.Vždy prišlo objatie alebo ďakujem...vždy sa to týkalo osoby ktorej som do očí videla...
Ak nerátam darcovské sms ktoré sa pri nejakej príležitosti posielajú - myslím že ich posielam preto, lebo si myslím že všetci (davova psychóza), tak cudzím ľuďom nepomáham. Alebo hej, ale pred Vianocami.Asi je to blbé...asi ja som blbá...nedávno som (dúfam)pomohla vďaka tejto stránke...urobila som to dobrovoľne, chcela som pomôcť...ale....ale som čakala za to dobrý pocit...akosi úmyselne som to robila pre ten dobrý pocit...že očistiť si dušu...alebo tak nejak...neviem to napísať...že pred Vianocami...možno svedomie...neviem to napísať...
:-| som si to po sebe prečítala:-| no hrúza...a to sa pokladám za nie zlého človeka....:-|

Keď viem pomôcť, tak pomôžem bez toho, aby som niečo očakávala. Nie, nebudujem si schody do neba ;-) , to by bolo zištné a do neba by to aj tak neviedlo:-P . Jednoducho je to intuitívna pomoc, keď cítim, že práve tomuto človeku alebo v tejto situácii CHCEM a môžem buď dať niečo zo svojho nadbytku alebo pomôcť svojím slovom, radou. Je na dotyčnom, akým spôsobom pomoc prijme, či ju zúročí a pomôže mu v ďalšom rozbehu alebo to bude stratená kvapka v mori. To však už neriešim.
Čo nezvládam, je nanútená pomoc, keď niečo dokážem bez problémov sama, ale niekto sa mi vnúti a príp. ešte citovo vydiera, že si jeho pomoc /nevyžiadanú, nanútenú/ nevážim. Žiaľ aj takú skúsenosť mám z môjho blízkeho okolia.
Iba v jedinej veci túžim, aby sa mi za moju pomoc a vynaloženú energiu niečo vrátilo. Niečo nezištné, krásne, milé, plné skutočnej lásky - to, čo vkladám všetkou silou do mojich detí, aby sa vrátilo zasa ich detičkám.(heart) (heart) (heart) (sun)

pomahanie mam v popise prace;-) , pracujem totiz v tzv. pomahajucej profesii. Tu je dost tazke ocakavat za pomoc vdaku, nebodaj odplatu. Nase dievcata niekedy o pomoc nestoja, nedokazu ju prijimat, alebo maju tendenciu pomoc svojim sposobom "zneuzit". Zial, to ich naucil zivot. Napriek tomu svojou pracou zijem a verim, ze nasa pomoc sa niekde v zivote nasich dievcat prejavi.
V sukromi som zvyknuta pomahat. U nas v rodine - ked som bola dieta, vladla silna sudrznost, pamatam si, s akou samozrejmostou si pomahali (pomahaju) moji rodicia so surodencami, so svojimi rodicmi a prenieslo sa to aj na mna. Komukolvek v ramci rodiny pomozem, ak je treba. Ponuknem, ale nevnucujem. Sirsiemu okoliu pomaham podla zvazenia. Beriem silne do uvahy, ci o moju pomoc ludia stoja, alebo nie. Lebo pomahat tam, kde nie je zaujem (alebo ina predstava), moze byt medvedia sluzba, urobit viac skody ako osohu.
Ci za pomoc nieco ocakavam? Ani nie. Mam sa vo svojom zivote velmi dobre, mam v podstate vsetko, co by som si len mohla priat. Preto mam potrebu dopomoct k spokojnosti aj niekomu inemu.
A ak sa mi podari dobra vec - niekomu naozaj pomoct, mam z toho vyborny vnutorny pocit (rada prijmem aj uznanie od druhych(blush) , to ta moja jesitnost;-) )
Eva (sun)

Pomáham,ako je v mojich možnostiach...dobrovoľne,mňa to proste baví a mám z toho dobrý pocit,alebo ako to nazvať,ja sa z toho vyslovene teším,keď viem,že som pomohla.A nečakám za to nič,mne stačí,keď viem,že som urobila radosť tomu,kto to potreboval:-) Priznávam,stalo sa mi,keď som ja pomohla darovaním oblečenia po mojich deťoch,krátko na to som zas ja dostala niečo pre moje deti...nečakane,ale potešilo ma to.Pomáham rôzne,darovaním,dobrovoľne chodím so synovou triedou na rôzne akcie ako dozor,rada pomôžem,ak ma o to niekto požiada.Ak vidím,že niekto potrebuje pomoc,tak sa ponúknem.Boli časy,keď som ja pomoc nevedela prijať...Nevnucujem svoju pomoc,teda dúfam.Dozvedela som sa,že často pomôžem hoci vypočutím a svojim názorom...to ma potešilo:-) určite nerobím všetko správne,ale snažím sa.Stalo sa mi,že som pomáhala jednej rodinke,ale komunikovala som len s deťmi a im priamo dávala to,čo potrebovala.Raz som tým deťom povedala svoje,lebo boli dosť neprispôsobivé a robili medzi deťmi pred blokom rozbroje a napádali sa.Požalovali na mňa svojmu otcovi alkoholikovi.Ten ma slovne a skoro aj fyzicky napadol,na ulici.On doteraz nevie,že som tá,čo jeho deťom pomáhala a pomáha doteraz,ak sa dá.Deti sa zľakli jeho reakcie a odvtedy s nimi veľmi dobre vychádzam,bolo vidno,že nečakali takúto otcovu reakciu...deti stratili v priebehu roka mamku aj sestričku.A ak sa dá,im pomáham najradšej-potrebujú pozornosť a tú sa snažím im poskytnúť...až mi zas prišlo smutno z toho.A stále mám pocit,že by som pre nich chcela urobiť viac...

Taká - trošku iná pomoc, ako to bolo asi myslené tu - ale len potvrdzujúca to, že nie vždy je pomoc aj skutočne nápomocná.
Jedno obdobie "podnikal" MM priamo z domu = náš dom bol aj jeho kancelárskymi priestormi. Hoci prevažná časť aktivít bola sústredená do jednej miestnosti, priestory ako WC, kuchyňa samozrejme boli "spoločné". Každodenne ku nám "dochádzali do práce" ďalší dvaja kolegovia a jedna kolegyňa. Milá osôbka, nanajvýš poriadkumilovná a tak sa často stávalo, že (z nedostatku inej činnosti) mi poupratovala riady, čo som mal v odkvapkávači - samozrejme podľa svojho a samozrejme niekde úúúplne inde, ako som ich zvykla odkladať ja. Ja som potom pri varení len úpela: "Jarka zase upratovala????"

Ja som to tu už niekde napísala - aj keď to možno nie je vedomé (nerobíme to s tým cieľom, alebo výlučne a iba pre ten pocit) ale asi je to prirodzené, že ak konáme dobro, pomáhame tak AJ pre ten dobrý pocit. Nie nejaká vďaka od tých druhých, ale len to čo je v nás samotných. Lenže toto je úplne prirodzené, veď vlastne väčšinu tých vecí, ktoré robíme skutočne dobrovoľne robíme preto, že nám to prináša pocit naplnenia, uspokojenia, radosti. Podľa mňa, ak toto niekto popiera, tak je pokrytec (je to možno také silné slovo, ale čo už, takto to cítim).
Ja som ochotná pomáhať, čo mi duša stačí, ale zväčša nie sama od seba (okrem takých očividných situácií, že babička sa potkne na ceste a potrebuje pomoc pri vstávaní, to samozrejme nečkám, ale reagujem) - pri sebemenšom náznaku však štartujem ako vystrelená raketa a vrhám sa do akcie. Je to práve preto, že naučená z domáceho prostredia som tiež mala zopár skúseností, keď moja pomoc nebola tým pravým orechovým. Napríklad posúvanie nepotrebného oblečenia - mám veľké rozpaky, či toho obdarovaného neurazím (že ho považujem za núdzneho, odkázaného, skrátka "chudáka"). Pred rokmi som takto vyslovene čakala, kým ma kolegyňa neoslovila sama, že kam dávam veci po deťoch - a odvtedy všetky čo boli ešte použiteľné putovali rovno k nej - až tak, že deti mi samé nosili "toto pošli tete Helenke".
Pomáham rada a nehanbím sa povedať, že pomáham preto, lebo mám z toho dobrý pocit.

vdaka nanicmame som sa naucila pomahat, ked sa mne chce a ked to pokladam za potrebne a z vlastnej vole = uz ma netrapi, ked to vezmu ako samozrejmost a ked potrebujem pomoc ja, nemaju cas ani volu.

co ma ale este "vytaca" je, ked jednaju v duchu hesla - podas prst, beru celu ruku. teda, ze dalsi raz tu dobrovolnu pomoc ocakavaju automaticky a su neprijemne prekvapeni, ze mne sa nechce, nemam cas (ani si ho neurobim na ukor nicoho), cokolvek, hoci oni s tym ratali. a vysledok je, ze sa urazia. prva pomoc je zabudnuta a som sebec.

adus nadviazem (y)

u nas to vzdy fungovalo tak, ze domaci sa staral, neexistovalo, aby sa hostia obsluhovali, sli si po nieco do chladnicky, po pohar do skinky a nabrat vody do kuchyne. jedno ci deti, dospeli, najblizsia rodina, najlepsi kamarati, kolegovia.

ked som zacala chodit s exom a boli sme u nich, tam uz to bolo inak. dost dlho mi to bolo proti srsti. u nas to bolo brate, priam ako urazka, ked si hostia po sebe umyvali riady, pratali, obsluhovali sa z chladnicky. nemam ani v povahe lozit cudzim do skrin, radsej som vypila neosladenu kavu, ako by som mala zhanat cukor po vsetkych kuchynskych skrysach.

kazde ma svoje vyhody. u nas sa vysedava a keca, u exa na sviatky lozime po kuchyni a pomahame spratavat a miesame cukrovy sneh na medovniky (sun) . po prekonani soku z roznych zvykov a mojej vychovy (- sed a ruky na kolena a nohy spolu, mas predsa suknu (rofl) ) nuz musela som posobit ako nemehlo s dvoma lavymi rukami, co steblo slamy krizom neprelozi ;-)

hm, co sa tyka pomoci v nudzi ... nech uz som trochu k temeB-] - evi, adus, jasne dobry pocit k tomu patri(y) . a niektore veci je velmi dobre robit "nahlas", pritiahnut pozornost, zapojit ludi. su situacie o ktorych "sa nevie", no malo by sa vediet. a zasluhy tych, co pomahaju treba priznat, ked sa svojim menom postavia za dobru vec.(clap)

ale su aj take zbierky, pomoci, ktore sa skor robia diskretne, riesia sa rozne rodinne alebo financne situacie, casto haklive. ale neviem, vtedy sa mne dobry pocit nedostavuje, skor byva uzko pri srdci. na zasluhovost sa vykaslat, clovek niekedy sam nevie, ci do takej istej situaci nevleti rovnymi nohami ...

Čo mne chýba - učia nás od samého malinka, že sa musíme vedieť poďakovať a tiež pomáhať iným. Ale neučia nás dokázať pomoc prijať. Snažíme sa nezaťažovať svoje okolie a cítime sa blbo, keď dostávame pomoc z okolia - a je jedno v akej forme (hmotnej či nehmotnej).
Veď každý z nás v živote zažije okamih, keď potrebuje pomoc iných. Ako sa hovorí - čo vidíš na inom, čakaj aj na sebe.
Aj toto je pre mňa inšpiráciou k pomáhaniu. Keď sa tak zamyslím, netreba mi veru vyhľadávať ľudí, ktorí pomoc potrebujú. Stretávam ich nejako spontánne. Zas použijem svoje staré - vždy stojí vedľa nás niekto, kto potrebuje našu pomoc. Zažila som aj okamihy, keď niekto pomohol mne. Najskôr som to znášala ťažko, ale potom som si uvedomila, že treba iným dovoliť pomáhať.
Tiež mi bolo ťažko, keď sa mi niekto cítil hrozne dlžný a snažil sa mi všetko vrátiť, oplatiť. Toto je tiež veľmi diskutabilné.

A za čo som neskutočne vďačná je, že mám deravú pamäť. Keby som aj chcela uchovávať všetko, čím som komu pomohla, nemám šancu. Zabudnem, že sa čosi také udialo a to je dobre. Nevidím v nikom svojho dlžníka a nezaťažuje mi to dušu. Úprimne som tomu rada.

Či si musíme pomáhať? NIE, NEMUSÍME! Ale ja rada pomôžem, ak mám z čoho...a je jedno, či už finančne, alebo materiálne...ja pomáhať chcem. Nik ma to neučil-u nás v rodine bola pomoc cudzia. No možno práve preto, že som si vybavovala veci(aj za svojích súrodencov)od malého mala a nik mi nič nedal len tak, tak mi nie je ľahostajné cudzie nešťastie. Ale viem aj povedať NIE...a to vtedy, ak nemôžem, neviem, alebo nechcem pomôcť. Ak niekto pomoc nechce, tak sa nevnucujem...ja tak isto nerada žiadam o pomoc-proste to neviem(blush) . Či za to niečo očakávam...v podstate ani nie, len by som rada vedela, či to "došlo" v poriadku, a či to pomohlo...nič viac, nič menej. Je to ješitnosť? Hm..., neviem, ...nechcem, aby mi bol niekto dlžný a snažil sa mi to oplatiť...to nie(nikdy by som to neprijala!), len...asi si chcem byť istá, či som pomohla...či je tá moja pomoc ozajstná(blush)...na svoju obranu však musím povedať, že NIKDY sa o to nátlakovo nezaujímam...pokiaľ sa mi to nedostane do "uší", že to došlo v poriadku, tak po tom nepátram:-) ...Geo, dobrá téma(y) (sun)

Nie, nemusíme.

Chceme.(y) (y) (clap) (clap)
Marika

Moja kamaratka z mladosti mi ponukla, ze mi umyje okna na dome. Nuz, milerada som jej ponuku prijala a dohodli sme sa na riadnom vianocnom vygruntovani nasho domu. Minuly tyzden ukoncila prvu fazu, vyplatila som ju podla nasej dohody. Bola (aj som) jej veeelmi povdacna, odbremenila ma od riadnej makacky. Dnes sme spolu telefonovali a dohadovali sa na termine druhej fazy. A ona mi povedala, ako som jej len velmi pomohla. Nuz, ja mam zas pocit, ze velmi pomohla ona mne. Takze skvely pocit na oboch stranach:-) :-) .
Eva (sun)

pomaham ked to citim, ze druha strana potrebuje a aj to prijme, pripadne ma o to poziada a je to v mojich moznostiach. robim to naozaj rada a s laskou a nezistne. inak to nema zmysel, ta energia by uz nebola taka cista v tej pomoci.
k tej pomoci ma napadla taka veticka: nie je dolezite co robis, ale ako to robis. mozes byt kdekolvek a robit cokolvek.
mam vas rada. (hug) (heart) (sun)

Kedysi davno som bola presvedcena, ze pomahat (si) musime - ale dnes to mam tak trosku inak.
Nemusim pomahat.

Nepomaham.

Vdaka tomu nemusim riesit nic z toho, co sa o pomoci pise v uvode (ospravedlnujem sa, ale ostatne prispevky som necitala).

Ked si myslim, ze by nieco bolo dobre urobit, urobim to, ak viem a chcem. Dovolim inym, aby urobili nieco, co urobit mozu a chcu. Ale kedze tomu nedavam nalepku "pomoc", nezvazujeme sa vzajomne putami vdacnosti a nie sme si vzajomne nicim "zaviazani". V tej nasej malej komunite sa nehrame na tych, co pomahaju a tych, co pomoc potrebuju - len nechavame energie, slova, skutky i veci volne prudit medzi nami.
Zatial sa zda, ze prave takto nam to vyhovuje viac.

Geo,
ako mas vlastne "pomoc" definovanu?