reklama

Teším sa hlasno

Pridal/a filipka dňa 07. 06. 2007 - 23:16

reklama

Konečne sa aj ja z niečoho teším. Mám nový podnájom. 3-izbový. Konečne sa detičky môžu šantiť, konečne si veci môžem vyložiť do skríň a nemám ich narvané v igelitkách, lebo 4 poličky pre štyroch ľudí boli málo. Konečne sa prejdem po izbe bez toho aby som zakopla o posteľ, sušiak, dieťatko alebo stenu. Ach ako mi je dobre! Teším sa.

Staršia dcéra (5) dostala pred dvoma týždňami balíček dva v jednom. Kiahne a črevnú chrípku naraz. "Tešila" som sa, že sa o ňu nemusím báť 2x ale iba raz. Aj mužík sa v tom čase vyskytol byť doma (raz za tri týždne sa mu to stáva) a ja som mohla odbehnúť nakúpiť zásoby potravín a do lekárne.
Keď odišiel, dcére stúpli teploty na 39°C. Zas mi bolo "veselo". Telefonátom na pohotovosť som zistila, že to môže byť nedostatočným príjmom tekutín (boli horúčavy). A fakt, o deň neskôr už bola v "norme".
Fúúú... Vydýchla som si. Zvracať prestala v prvý deň, teploty prešli po troch dňoch, pupáky sa veselo rojili ale tie až takú neplechu nerobili. Dieťatko sa mi dokonca odmietlo natierať fenistilom, že ona to vydrží. Tak som ju len sledovala a tešila sa, že to bude lepšie.
Na štvrtý deň mi mladšia (9 mes.) vykakala čosi zelené do plienky. "Toto nevyzerá dobre..." Izolovať dve deti od seba v jednoizbovom byte je dosť ťažko, vedela som, že to môže chytiť (buď jedno alebo druhé), ale črevná chrípka bola u nás i pred polrokom a mrňavá ju nechytila. Ticho som dúfala, že sa tak stane i teraz.
Málo spánku a strach o deti sa podpísal i na mne. Začalo mi hučať v hlave a či už od vyčerpania, alebo vďaka črevnej chrípke, sklátila ma teplota. Večer sa mi nepodarilo mrňavej zraziť teplotu rozpučenou štvrťkou paralenu namočenou v mede, podľa rady lekárky. "Nevládzem... , vzdávam sa!" Odišla som k rodičom, ktorých dvakrát nemusím a strávila u nich noc a deň. Dosť som si pospala.
Mrňavá vyzerala hrozne. Síce nezvracala ani nekakala, ale len sedela a kukala sa. Už bez teploty (pomohlo, keď som ju vôbec neprikrívala - celú noc a deň bola v krátkom rukáve a pančuchách, ruky studené ale teplota klesla), celý deň veľa spala a bola vážna. Staršia bola v pohode, len musela držať dietu. To je pri dedovi ťažko, lebo najprv mu zakazujem, aby jej kupoval cukríky a sladkosti, on jej kúpi jahody, hrozno a korbáčiky a mne sa to zase nepáči.
Večer mladšia zvracala a my sme putovali na pohotovosť.
-- Pôjdete na ORL a potom na detské oddelenie. Má také hraničné známky dehydratácie, pichnú jej infúzie...--
"Nemocnica? To je až také zlé???"
Vyhŕkli mi slzy do očí a dieťatko som si privinula k sebe.
"Nech sa stane Tvoja vôľa Bože. Ak umrie, viem že pôjde do lepšieho. Ja si porevem ale prežijem to nejak."
Ako kojaca matka som mohla byť s ňou a prvú noc v nemocnici ma napadlo:"Aspoň budem mať čo písať Nanič mamám.":-/
V nemocnici sme boli dva a pol dňa. Viac menej bez zmeny. Kakala raz za deň, nezvracala, výsledky mala v poriadku, tak nás doktorka pustila dom (sanitárky, sestričky i doktorky boli v pohode - infekč. odd. v Martinskej nemocnici).
Bambuľo to nejak rozchodilo a teraz jej v úsmeve svieti jej prvý zub. Toľko strachu, pre jeden krpatý zub, čo o 5 rokov i tak vypadne... Ech!! No fakt neviem, prečo my blbé ženské sa o tie deti musíme toľko báť! Aj tak im to nepomôže! Muž keď videl chorú dcéru mi hovorí:
-- To nič, je dieťa, musí byť chorá. Posilní ju to.--
A je kľudný.
No ja revem a bojím sa.

Kiahne u staršej zmizli, sťahovala som sa do "nového" (nábytok je z čias mojej babky, ale ja mám rada, keď veci na mňa dýchajú históriou) a zvládla som to celkom sama (auto mám tiež historické. Ale nie tak strašne, iba 10 rokov má). Teda sama s dcérou. Výrazne pomáhala pri nosení igelitiek a strážení mrňavej. No i tak som veľakrát "machrovala" s dieťatkom a ľahšími taškami v jednej ruke a s 5-mi igelitkami v druhej. Jedna teta, nám chvíľu podržala dvere a ujo mi pomohol s fakt ťažkými igelitkami. Normálne ma tí ľudia tuto prekvapili, lebo so starešinou mám tiež "úžasné" zážitky a radšej som, keď ich nemusím vidieť. Konečne ma mohli presvedčiť, že nie všetci sú kyslý, ufrfľaný a tak strašne slušný, až sa mi chce zvracať.
Bývam v 3-izbovom a cítim sa ako kráľovná zo Sáby. Jééj, ako mi je dobre.
No aby mi nebolo až tak moc dobre, len tak pre zmenu má kiahne mladšia, zafarbila som prádlo a zničila pár mojich a dcériných obľúbených vecí. To rozdýcham. Prechádzam sa po byte, mám tu už internet, čo viac mi môže chýbať!

DOSLOV: Všimla som si, že v mojom živote neexistuje striedanie pozitívneho s negatívnym. Že raz som hore a raz dole. V mojom živote je dlhá dlhá séria mínusov (takzvané reťazenie). Neni mi horšie a horšie, len sa zakaždým "pokašle" niečo iné, alebo sa nič nehýbe (ako keď som si rok a pol hľadala prácu úplne všade alebo 4 roky bývala i s dcérou s rodičmi a zatínala päste, lebo krv vo mne vrela, no nemohla som odísť) a trvá to roky. Teraz to reťazenie naberá iný kurz. A ja sa teším...
Tož, tešte sa so mnou.


reklama

reklama

Mira-Mária, Pi, 08. 06. 2007 - 06:49

... no Filipka, klobúk dole s akým humorom to zvládaš(y) lebo ako píšeš, za dva týždne - to je aj na koňa veľa:-D :-D tak si kraľuj teraz vo väčšom s väčšou pohodou a hlavne - nech ste všetci zdraví......

Tilina, Pi, 08. 06. 2007 - 07:59

Zlato naše, myslím, že by si mala začať o svojom fakt zaujímavom živote písať knihu. Rozprávačský talent máš a odžité toho máš tiež dosť. Určite by to bol bestseler! Blahoželám k novému podnájmu. My sme s dcérkou a manželom bývame vo vlastnom, samozrejme stále ho splácame. Želám Ti, aby sa Ti reťazili už len samé dobré veci!(y)

filipka, Pi, 08. 06. 2007 - 11:21

Napísať knihu je môj sen. Jednu jedinú dobrú knihu, ktorá sa dá čítať (to znamená, že dej neuhádnem po prvej prečítanej strane). Nemusí sa predávať, nemusia ma ľudia pochopiť, mne stačí že ju budem môcť držať vo svojich rukách a cíťiť vôňu papiera (knihy milujem). Len viem, že teraz na to neni správny čas. Neviem, kedy bude. Ale potešila si ma Tilina, že môj štýl je čitateľný aj niekomu inému ako mne. Ste tu viac menej taká moja pokusná vzorka. Tož, dík za info.

lienka, Pi, 08. 06. 2007 - 08:08

"Nech sa stane Tvoja vôľa Bože. Ak umrie, viem že pôjde do lepšieho. Ja si porevem ale prežijem to nejak."
...tuto tvoju vetu fakt predýchavam..:-O :-O
"Nevládzem... , vzdávam sa!" Odišla som k rodičom, ktorých dvakrát nemusím a strávila u nich noc a deň. Dosť som si pospala. - a po prečítaní tohoto som si pomyslela, že niektoré by neviem čo dali za to, mocť sa zbaliť keď nevládzu a ísť si pospať k rodičom...tak buď vďačná
...možno by to chcelo viac pokory z tvojej strany....
tak sa drž

filipka, Pi, 08. 06. 2007 - 11:05

Lienka, pokorna už nie som. Bola som ticho a prežúvala 1000 vecí len vo vnutri seba aby som bola"dobré dieťa" svojich rodičov. Prestala som to robiť, lebo tým dobrým dieťaťom pre svojich rodičov jednoducho nie som. Veľa vecí som im už xkrát odpustila, ale neviem zabudnúť. To že si k nim môžem prísť oddýchnuť berem ako využívanie z mojej strany. Viac pokory.... akosi som sa prestala už vnímať ako dobrý človek. Áno, využívam ich, som hnusná.
Ale díky za názor.

Žužu, Pi, 08. 06. 2007 - 11:24

No klobúk dole Filipka, ono niekedy ked sa sype tak sa sype. Niekedy mám taký pocit že ženy toho dokážu neuveritelne veľa. No ved povedzte, ktorý muž by toto zvládol! /aj ked česť vínimkám/. A k tomu vzťahu k rodičom by si mohla tiež napísať nejaký príbeh, aby sme boli v obraze. Niekedy sú vzťahy v rodinách veľmi zvláštne a každý sme nejakým spôsobom iný. Ja som mala tetu ktorá mi veľa pomáhala, a bola som za to vďačná, len v jej očiach nech som robila čo som robila nikdy to nebolo dobré a neprejavovala som dosť vďaky za všetko - podľa nej.

filipka, Pi, 08. 06. 2007 - 13:29

Môj vzťah k rodičom - tak to by bolo na tú spomínanú knihu. Fakt by to bol veľmi dlhý príbeh. Začínal by sa: "Jedného dňa stretla babka dedka a až do konca svojho života už nikdy viac neboli šťastný. Len hádky, zlosť, nervačenie a jedno obrovské nepochopenie. "

siza, Pi, 08. 06. 2007 - 09:09

Dodnes si pamatam tie hekticke casy, ked sme byvali vsetci v jednej izbe + kuchyna (2 dospeli + 2 malicke deti), muz chodil do prace, ja som sa cez den starala o domacnost, pritom sme rekonstruovali - vlastne stavali dom, v noci vytiahla do kuchyne pocitac a robila do nemoty, popri tom kojila, prebalovala... Vsetko natlacene v jednej izbe - vsetky veci - police vsade na stenach - no hruza. Ked k nam niekto prisiel na navstevu, len pokrutil hlavou - ako tak mozete zit? Ale nam to tak hrozne vtedy nepripadalo - prichadzalo to nejak postupne a zvladali sme to. Viac-menej (aj vdaka mojej skvelej mame a svokrovcom)
A tiez si pamatam, ked sme sa par rokov dozadu konecne prestahovali do noveho (este dodnes nedokonceneho) - a na tie obrovske priestory (ved sa budeme hladat!) a moznosti ulozneho priestoru!!!:-D
Tesim sa s Tebou, - filipka, lebo viem, co to je. Vychutnaj si to do poslednej kvapky. A to ostatne - ono to pominie.

reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama