reklama

155

Pridal/a balalajka dňa 02. 02. 2017 - 08:00

reklama

Minulý týždeň som mala taký „úspešný deň“.

Poobede som ešte bežala do mesta, aby som vyriešila niečo na mestskom úrade. Pod pazuchou dokumenty v obale (taška sa mi k outfitu nehodila, tak len tak som to vzala „do ruky. Kecám. Tašku som v robote nemala ).

Na meste som vybavila celá natešená za minutú, čo bolo treba a tradá – šiniem si to domov okolo obchodu, kde boli ešte pred Vianocami celkom fajn veci, ale zdali sa mi trochu „drahšie“, keď tu vidím na výklade „SALE“. No neodolala som. Vliezla dnu a vytešená dobrou cenou som kúpila sveter, ktorý už pol roka hľadám. A že jaký "kauf“! Toť len 12€!!! Domov som prišla – sveter s celou garderóbou preskúšala, zaľúbene som si ho dala pri posteľ, aby mi hneď z rána oko v úľube naň padlo. O šiestej (!) som zistila, že tie dokumenty z roboty ostali v skúšacej kabínke.

No nič – zbesilý beh do auta, šoférovanie 70 cez mesto, aby som dobehla k dverám obchodu, že majú už hodinu a pol zatvorené. Ale! Dovolala som sa, pani predavačka dokumenty hneď našla, ako som odchádzala a odložila. Srdce

Tak fajn – som blbá. Pre handry na všetko zabúdam.

Doma pred vchodom sa šmýkalo. Bolo to takých poctivých osem pod nulou. Ja som si v chvate ani ponožky do čižiem nenatiahla ako som letela, ani sveter na krátky rukáv nedala.

Oproti cez cestu (úzku jednosmerku) som registrovala pani, ako tiež kráča ku vchodu. Za mnou počula susedu, ako parkuje auto a prikrýva okno tou fóliou, aby nemusela ráno škrabkať miláčika autíčko.

Zrazu žuch, buch, prásk a strašný plač.

Oproti cez cestu padla pani. Chodník odhrnutý, len kúsok ľadu asi ako veľký zošit. Bež! Choď!

Dobehla som prvá. Noha v nenormálnej polohe vytočená do uhlu .... no, nebol to pekný pohľad.

Čo teraz.

Zisťujem. Buchli ste si hlavu? Tá noha, viete s ňou pohnúť? Kde Vás to bolí? Bývate tu? Čaká Vás niekto? Dýchajte. Dýchajte zhlboka. Dobieha suseda – zhodou okolností lekárka. Ukladáme opatrne pod pani tú fóliu. Nechávame ju ležať. Volám 155. Dobieha jej manžel. Sanitka je na ceste. Bežím ( po ľade !!!! ) pre ďalšiu deku, lebo pani klepe. Zimu vraj necíti. Obchádzajú ju mdloby. Ale dýcha, komunikuje. Po 8 (!!!!) minútach je tam sanitka. Nohou sme správne nemali hýbať. Lekárka skomentovala, že je zlomená, ale prvé čo robí, dávajú dolu topánku – tú sme mohli dať vraj dolu opatrne aj my, alebo uvoľniť zips na čižme. Lebo nastáva opuch – v priebehu 10min vážení! Pomáhame nakladať mladú mamičku ( už viem všeličo – aj že má dve deti, mladšie 7 mesačné,  aj že plače pre tie deti, lebo čo bude robiť, ak ju budú musieť operovať a ona ešte kojí), pomáhame dať vozík do auta ( poslali len lekárku a šoféra sanitky). Môžeme ísť, ďakujú za pomoc.

 Pred barákom ešte stoja dobrú pol hodinu. Ja rozmýšľam, či si mám hrknúť páleného, či mi mega dávka cukru na nervy stačí. Už klepe aj mňa. Nie zimou. Adrenalín. Stačil ten cukor. A vykecať sa.

No nič, som blbá. Nechávam papiere v skúšobných kabínkach.

Ale vďaka tej blbosti som bola tam, kde som asi mala v ten večer byť.


reklama

reklama

adris, Št, 02. 02. 2017 - 08:30

Stáva sa, ja často zabúdam a potom rozmýšľam, kde som to nechala. Raz sme so synom nechali celú obrovskú tašku aj s nákupom vedľa pokladne a že bola riadne naprataná. Štrádlujeme si to po parkovisku, ľahučkí ako pierko, vysmiati, keď ma osvietilo, však my sme boli na nákupe a kde je? Ešte že bola tá taška taká ťažká a asi sa ju nikomu nechcelo terigať.Chichocem sa.

Tiež si myslím, že si bola na správnom mieste v správny čas. Poskytla si pomoc a to je myslím to, čo hreje pri srdci. Teda mňa by hrialo. Si Áno.

balalajka, Št, 02. 02. 2017 - 08:42

Ďakujem.

Ja som len bola v šoku, ako tie minúty pomaly sa vliekli, nevedeli sme ani čo robiť. Ono, to že máš komunikovať so zraneným je tuším skôr o tom, aby nespanikáril aj pomáhajúci.

Inak, číslo sa mi objavilo automaticky v hlave. Keď som začala nad ním uvažovať - zaváhala som. Keď sa ma začala pýtať ale na druhom konci telefónneho spojenia operátorka typu " Zranená dýcha? Je celý čas pri vedomí?" tak až vtedy mi svitlo, ako je človek krehký. Čo všetko pri "obyčajnom" páde sa môže stať.

dasa_, Št, 02. 02. 2017 - 08:38

no teda, v pravú chvíľu na pravom mieste ÁnoÁno

Krásne ťa osud poslal do cesty tomu, komu si môhla pomôcť najlepšie, ako si vedela. Fakt silný zážitok.

balalajka, Št, 02. 02. 2017 - 08:46

Mrkám .... bolo to TAK "naplánované" na sekundu. Už len to, ak by som neletela tým autom tou rýchlosťou ... už by sekundy a minúty boli absolútne inak nastavené. Zvláštny ten život je.

Kamila, Št, 02. 02. 2017 - 08:47

No veru  adrenalínu na jeden deň  až moc.

balalajka, Št, 02. 02. 2017 - 08:49

Ja som to potom okomentovala s odstupom, že som to mala miesto HIIT. Ešteže má človek srcco trénované Chichocem sa .... a to sa v podstate "NIČ" strašného nestalo.

púpavienka, Št, 02. 02. 2017 - 08:53

Lenka to je presne to o čom ja celý život hovorím, sme tam kde máme byť a na to sa použijú akekoľvek prostriedky. Máš veľké podakovanie a určite tam hore, takže veľká radosť stála za to. Nech sa svetrík dobre nosíBozkávamObjímam

balalajka, Št, 02. 02. 2017 - 09:03

Apropo - svetrík. Ten je pekne tak ako som ho kúpila. Ani oprať som ho zatiaľ nevládala. Zakliate emócie sú v ňom. Snáď dnes došiel k dátumu, kedy mu zmením cestu.

Inak, nič záslužné som nespravila. Išlo potom okolo viac ľudí, pýtali sa, či pomôžu.

Ja mám skôr pocit, že mne to viac dalo a pomohlo. Odkrylo mi to moje niektoré vlastnosti a znovu som zistila, že mi neuróny absolútne mega rýchlo pracujú v stresovej situácií a pritom konám s kľudom a jasnou hlavou, akoby sa absolútne nič nedialo.

púpavienka, Št, 02. 02. 2017 - 16:01

Nikdy nič nie je jednostranné, vždy to niečo dáva obidvom stranam. To je pekné poznanie že patríš k tým, ktorí vtedy konajú tak akoby si všetci želali. Raz mi jeden starší pán povedal že človek ktorý tak rozumne kona v tak ťažkej situácií prijal zmierenie so životom či dušou? Vlastne bol to hold mojej duši a tak ak je v tom niečo pravdy určite to niekde človeka posúva.

Iwa, Št, 02. 02. 2017 - 10:05

Tie minúty, kým príde sanitka, sa neskutočne vlečú... tak ale aspoň ste všetci zareagovali a pomohli ÁnoÁnoÁno 

Lenka R, Št, 02. 02. 2017 - 12:56

Verim, ze minuty do prichodu sanitky sa zdaju byt nekonecne a je skvely pocit niekomu pomoct Úsmev

S tym zabudanim, to je tiez celkom sranda. Ja klasicky vsade zabudam dazdnik. Potom kupim novy, lebo uz ziaden nemam ...a ked mi postupne kamarati donesu, ze som si u nich zabudla, tak mam kopec dazdnikov, ze neviem kam ich dat. Ale klasika, potom zase niekde zabudnem ...Váľam sa od smiechu po podlahe

reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama