Status: človek

Ach jaj 

no teda, si mi dala. Práve sa posledné dni intenzívne zamýšľam nad tým, jak skončíme v starobe....

A tu sa ja stale pytam - kde do riti je rodina???? By som minimalne automaticky 

1. zrusila dedicske konanie v pripadoch, kedy je clovek umiestneny do domova dochodcov (aj ked vtedy uz chudak prakticky nic nema). Takze by k tomu pripadla anulacia vsetkych prevodov majetku na deti vykonanych za poslednych 5 rokov

2. pri umiestneni do domova dochodcov, alebo detskeho domova by som na deti (v pripade decaku rodicov) uvalila vyzivovaciu povinnost k rukam daneho zariadenia

Ja rozumiem, ze taky clovek potrebuje starostlivost 24/7, ale tak nech sa na nej laskavo deti aj podielaju! Vsak aj o ne sa kedysi v perinke 24/7 staral niekto.

je to smutne, ale je to tak

aj toto zažívame

Téma zaujala, premýšlam . Je to o našej ľudskosti.

Pre margesimpson otázka : A ak nemá deti?

... to je o nás, štát sme my!!!

... bezcitní, sebeckí dravci, schopní vytrhnúť kus pečene z druhého... a toto je výsledok... 

aramana precítala som,zavrela blog a odisla..nechcela som prispiet..ale nedalo mi,jednoducho nedalo..vrátila som sa cítam rozne názory..viem sa vyjadrit k obom stranám problému,kedze rok som pracovala v DSS a 3 roky som doma opatrovala manzelovu babku,ktorá ku koncu bola uplne leziaca a plienkovaná..aj som o tom kedysi písala na NM sa mi zdá..viete nie je to jednoduché vobec nie je...ci uz v takom zariadení alebo doma..v zariadení som toho videla dost,fakt vselicoho,videla som ludí zavretých za mrezami,pretoze ak by zavretí neboli,tak by usli,alebo ublízili sami ci inému,videla som leziacich,aj takích co s vlastnými výkalmi pomalovali stenu..baby ono treba pochopit ,ze fakt na tých povedzme 80 ludí v zariadení sú napr.v  noci 2 sestry a cez den 3-4 maximálne..jednoducho aj keby si sa pokrájal tak nestíhas vsetkých ustrázit..samozrejme ak sa nehoda stane,tak sestry mali co najskor daného cloveka dat do poriadku,upratovacky zas upratat..a co sa týka opatery doma tak som bola doma 3 roky..s babkou manzela, ktorá sa najprv pohybovala o barlách,potom bola na vozícku,nakoniec leziaca..a baby,na peniaze som mala nárok az vtedy,ked uz bola v  takom stave ze o 4 mesiace zomrela..moje opatrovatelské bolo 200€..a dostala som ho az 4x...ostatných vyse 2,5 roka som bola doma uplne zadarmo..kebyze manzel nejazdí na kamione a nezarobí trocha lepsie ako priemer tak nevyzijeme..ale to je len jedna stránka veci..neviem ktorá ste to vyskúsali uz na vlastnej kozi,opatrovat blízkeho..je to sluzba fakt 24/7..babku bolo treba umývat,kúpat,obliekat,upravit,navarit jej,dat jest,rozdelit lieky a dozerat aby si ich brala,brat ju k lekárom atd atd...nemozete odíst z domu,nemozete íst na dovolenku,nemozete si nic plánovat,robit program, pretoze je tu clovek o ktorého sa treba starat,ktorého nemozte nechat samého..ale najhorsí bol ten koniec..ja nemám vzdelanie zdravotnej sestry,ani ziadny kurz ktoré robia sanitárky,a tak ked boli zdravotné problémy,vzdy sa to muselo riesit s kompetentnými,babka mala nejakú zvlástnu chorobu koze,jej sa nonstop robili na rukách a nohách krvné podliatiny,z ktorých zliezala koza,niekedy to mokvalo,bolo to treba obvazovat,natierat,liecit..a nakoniec ked sa na posteli uz nevedela ani pohnút,ked mala plienky,tak si predstavte ako bez pomoci zdvíhacích prístrojov otácate a plienkujete osobu co má nad 90 kg,osobu ktorú ked chytíte a chcete nadvihnút ci otocit tak vám v rukách ostáva jej koza a rinie sa spod nej krv,a ona uz velakrát nebola ani normálne pri zmysloch,bola schopná celú noc kricat..nie od bolesti,ale len preto ze napríklad chcela aby som bola pri nej,nemohla so odíst z izby lebo v momente zacala kricat o pomoc a potom sa stalo aj to ze som stála pri nej a aj tak non stop kricala..ja som nakoniec uz nevedela kam z konopí..bolo to v takom stádiu ze som plakala vedla jej postele..nakoniec musela aj tak do nemocnice a ja som sa strasne bála ze co bude ked príde domov,ako to dalej zvládnem..lebo som naozaj nevedela ako..no vtedy uz prisiel koniec a bolo to pre nu vykúpenie.. verte nie je to o tom ze by clovek velakrát nechcel..ale proste v domácich pomeroch ak nemáte kopu pomocok tak to ide hrozne tazko..ja som po smrti babky mala úplný syndróm vyhorenia..takze naozaj nesúdme,nikdy neviem ako dopadneme my a co vsetko si este budeme musiet prezit..

Prečítala som si Tvoj blog, aramana, prečítala aj komentáre... poznám situáciu zo stránky týchto zariadení - istý čas tam pracovla moja mamina, keďže to fungovalo presne ako popisuješ vo svojom blogu, keďže ich tam bolo fakt dosť málo, keďže aj z toho mála sa nie každý chcel iniciatívne zapájať, vzdala to a šla do dôchodku... moja svokra zas opatrovala 10 rokov svoju maminu ležiacu po porážke /jediná zo štyroch súrodencov, jediná dcéra/ a zvládla to popri práci - chcela, a aj tak ku koncu bola vyčerpaná nielen fyzicky, ale aj  emociálne.

 Nemám k tomu žiadny záver... snáď len sa potvrdilo, že moje želanie zomrieť kým budem sebestačná a pri zmysloch nie je až taký nezmysel... zomrieť ako človek s dôstojnosťou.

mne sa javí ako dosť veľký problém to, že skoro vymizlo viacgeneračné bývanie. To, čo kedysi bolo normálne - bývanie viacerých generácii v jednom dvore. Mladí vpredu, starí vzadu. Starí sa postarali o deti, mladí zade o starých. Deti videli, že sa treba starať. Presťahovali sme sa do panelákov, kde sme zatvorení. Staráme sa o seba. Na žitie viacerých generácii pohromade byty nei sú projektované.  A ani nové domy veľmi na také nemyslia.

Povedala by som - chyba je niekde v programe. Len žiaľ, toto sa nepreprogramuje tak jednoducho, to nie je výmena dvoch riadkov v kóde. To je na generácie. A možno sa to ani nepodarí.

Ťažké čítanie od začiatku do konca a realita ešte horšia.