Pozorovateľ

Počujem silný hlas, ktorý volá moje meno a ja s veľkou nevôľou ale hlavne strachom či obavou hovorím - áno, tu som.

Poď dnes je rad na tebe byť pozorovateľom - hlas je už mierny skôr taký materinský, ktorý mi dodáva silu ísť tam kde sa mám dnes ocitnuť. Som všade a nikde a som z toho veľmi zmätená, vidím rôzne príbehy, vidím zrod človeka ale aj zabitie, vidím zlobu ale aj šťastie. No ja som tam ale márne chcem varovať, márne prosím nerob to - nikto ma nepočuje a ja vidím všetko svojimi očami. Padám na zem v mdlobach, vnímam ako mi niekto pomáha, tíši moje srdce, hladí mojú hlávku a tíško hovorí. Musíš to dokázať, musíš pokračovať.

Chcem sa opýtať koľko je hodín ale uvedomujem si že čas je iba naša veličina ale tam nie je. Niekto mi dáva nejaký nápoj, je príjemný ani teplý ani studený a mne sa chce spať. Odrazu vidím svet z inej perspektívy, odrazu viem čo si nesie duša do života, odrazu viem že to neprecíťujem tak ako na Zemi, viem to že ten zabije toho, alebo mu ukradne všetko čo ma a ešte s farizejským prístupom. Uvedomujem si aký nápoj som dostala, aby som mohla prežiť svoj čas ako pozorovateľ - videla som to čo som si vždy v srdci nosila, len to je tak hlboko vo mne.

Z tejto perspektívy je svet krásny aj v tej svojej obludnosti, každá lekcia povyši dušu, žiaden boj nie je márny, no viem tiež to že treba všetko vyrovnať, aby tieto lekcie navždy skončili. Viem že ak to ľudstvo zvládne nikto nebude musieť za nikoho nič splácať, lebo reakcia bude ešte v živote .

Prebúdzam sa a počujem veľký hluk v okolí, znovu som ta ktorá je všade alebo vidí všetko a predsa len toľko čo je potrebné.

Vidím tyrana ako surovo zvlieka svoju družku, ako jej trhá vlasy spolu s jej oblečením, ale nevidím nikoho v intimných situáciach.

No veľa sa zmenilo, ja už počujem aj dušu a viem čo robí, no vidím všetko inač. Obeť je veľakrát tou beštiou, všetko sa oduzľuje, rodové reťaze povoľujú.

Vidím v diaľke mladého muža  viem čo ide urobiť a odrazu sa bojím či to dokáže, či zvládne tu veľkú skúšku aj po tom čine ktorý urobil.

Počujem hlas ktorý ma vola, že moja služba skončila, pochopila som  čo všetko je za závojom nevedomosti. Plačem ale je to skôr úľava, v hlave mi víri množstvo myšlienok, no odrazu zacítim slnečné lúče na mojej tvári a preberiem sa. Bol to naozaj iba sen? - nie! bol to sen ktorý nosím v svojej pamäti 21 rokov.

Bol to sen, ktorý v mojom živote veľmi veľa zmenil, no ocitla som sa na kraji spoločnosti, lebo som bola odrazu neprijateľná - inak myslím, inak vnímam - ja som sa zmenila a musela som čakať kým ma niekto prijme takú aká som.