Rodina mojho muza

Hanuska, akoby si si v niečom popisovala vzťah mňa a mojej svokry...teda na začiatku môjho manželstva. Brali sme sa po 10 mesačnej známosti, lebo sme chceli byť spolu - delilo nás 42 km. Osamostatnili sme sa 3 mesiace po sobáši, svokra nám iniciatívne po známosti vybavila podnikový byt - aby som "netrpela" svokrovým popíjaním. A začalo to: manžel robil v tom istom podniku, tak so svojou maminkou trávil dosť času aj v práci. Svokre sme chodievali pravidelne dva razy do týždňa a keďže nás mala po ruke /bývali sme blízko podniku, kde s manželom pracovali/, tak k nám zašla kedy sa jej zachcelo. Vypytovala sa na všetko, do detailu, kontrolovala, nakupovala, balila...bola som z toho nešťastná, nepripadala som si ako vydatá, ale ako adoptovaná. Po vyše roku sa nám narodil prvý syn. Všetku lásku a pozornosť prenášala na neho a to ma vytáčalo ešte viac. Tak som začala pomaly a nenápadne bojkotovať jej pomoc. Obmedzila som naše návštevy, výchovu syna som riadila sama, postupne som ju naučila rešpektovať nás ako samostatnú rodinku. Ale nie dostatočne, vždy sa radila na prvé miesta, vždy zasahovala do našich rozhodnutí.
Tak som sa rozhodla pre fér "hru": Povedala som jej o svojich pocitoch, ako blbo sa cítim, keď sa nám pletie do života, že keď budem potrebovať radu alebo pomoc, sama sa opýtam, že ju mám rada, ale mám rada aj svoju pokrvnú rodinu a nechcem nikoho uprednostňovať a pod. /Stalo sa to v jednej vyhrotenej situácii, keď sme bývali už v NR a ona bývala v NZ, zdedili byt a predstavovala si, že sa vrátime do NZ, manžel zanechá prácu, vráti sa do podniku, kde pracuje ona atď./ Povedala som to tak razantne, že obe sme plakali, ale tá búrka prečistila naše vzťahy a odvtedy, si vieme povedať všetko, spolu sa zasmiať, trochu sa pohádať, ustúpiť si...
Si v inej situácii, keďže nie ste svoji, napriek tomu by si mala otvorene začať rozhovor so svojím priateľom, ako váš vzťah berie, kam smerujete, o pocitoch. Budúcu svokru nezmeníš /ja som tú svoju nezmenila a predsa ju mám rada ako svoju maminu/, naučila som sa zľahčovať jej poznámky, nebrať vážne jej pohľad na život /predsa je to iná generácia/, o svojho syna sa stará, pretože ho má rada, a to puto bolo ako prvé, čo sa v jeho živote vytvorilo. Bude to chcieť čas , veľa lásky a trpezlivosti, aby sa od maminy trochu odpútal.
Možno nie si prvoradá, ale isto máš pevné miesto v jeho živote, keď sa rozhodol žiť s Tebou. Koniec koncov, určite aj Ty máš priateľky, s ktorými môžeš tráviť svoj voľný čas namiesto nervačenia sa...

Existuju aj muzi pre ktorych mama vzdy ostane na prvom mieste, dokonca sa im podari svojho synaka odputat od partnerky/zeny, odporucam stanovit si hranice zname pre partnera a jeho rodinu, cim skor tym lepsie.

Sorry, podotazka, kde je nasa Georgina? Uz dlhsie sa tu neozvala, ci sa mylim? ;-)

U nás to bolo podobne. Hneď ako sme sa zobrali, svokra začala organizovať aj môj život. Ja som dosť samostatná osoba a strašne mi to vadilo. Najskôr som to riešila iba s mužom, nech sa s ňou porozpráva on. ale väčšinou to skončilo tak že - vieš ona je už raz taká. Tak som povedala STOP: raz sa situácia tak vyhrotila (nechcem ju tu opisovať ale týkalo sa to výlučne mňa a muža) tak som povedala že takto nemienim žiť. OK, Je to mama môjho muža ale on je už dospelý, má svoju rodinu a svoje problémy si budeme riešiť sami. Bývame v jednom meste. Telefonujú sim pomaly každý deň, navštevuje ju tiež každý týždeň. To neriešim. Veď aj ja komunikujem so svojou mamou. Ale dosiahla som to že sa mi nemontuje do života. Nezariaďuje mi byt, nekupuje veci do domácnosti, neplánuje dovolenku, nestará sa mi do výchovy dieťaťa, nekupuje mi spodné prádlo a oblečenie - už iba mužovi (to že to nenosí už je druhá vec) . Sú určité medzie odkiaľ pokiaľ a dala som hneď na začiatku najavo že nemienim žiť vo vzťahu, kde sa muž výlučne prispôsobuje názorom svojej mamy a vždy keď bolo treba niečo riešiť, čo sa týkalo nás, hneď jej volal. Pripadal mi ako nesvojprávny. Kopu vecí sme si vyriešili, vydiskutovali a teraz je ako tak klud.

a ako casto telefonujes so svojou mamou ty? Alebo ako casto sa so svojou
rodinou navstevujes?Mne to nepride az take hrozne ked ste 5OOkm od nich

Hanuska, môžem pridať len jednu skúsenosť? Čím viac budeš na manžela tlačiť, tým viac sa ti bude vzďaľovať. Chce to len zdravý odstup...
Som vydatá 30 rokov ;-)

"Neznasam ked mi jeho matka posle navarene jedlo na cely tyzden, ponizuje ma to."
Koľko žien by svokrám ruky bozkávali, keby aspoň raz začas ich niekto odbremenil od sporáka. Spomeň si na túto vetu, ktorú si napísala, keď budeš mať deti a v tom kolotoči povinností nebudeš mať čas.

No poriadne ťažká téma, z mojej skúsenosti čo som si odžila bolo aj také že mi svokra pred Vianocami podala 200 korún a povedala kúp v....i sveter, čo na tom že sme mali dve deti a že som tam bola aj ja, alebo mi dala trošku tvarohu a musela som si vypočuť ako mám urobiť palacinky pre jej syna, nie pre jej vnučky.
Bolo to hrozné a ten čo to neprežil nevie čo to je.
Ja som to vyriešila tak, že mi odrazu prestalo na nich záležať, ked sme k nim prišli, už som nešla pomáhať s ničím alebo som tam už skoro vôbec nechodila a odrazu sa stalo že ked sme konečne prišli / aj to iba na pár hodín/ tak mi ofukla aj stoličku a nevedela kde by ma mala usadiť, no bolo to už neskoro a naš vzťah bol v troskach.
Neviem aké by to bolo ak by boli mobily ako je to teraz, v tom čase sme sa snažili chodiť dosť často k ním a ja som sa vlastne na začiatku aj na to tešila, ale ak nič nie je dobre, začneš uvažovať inač.
Všetkým sa ľahko povie, chce to nadhľad - áno chce to nadhľad, ale k tomu sa treba dopracovať a niekedy to zničí aj vzťah.

margori (y)

Hanuska, myslím, že trochu preháňaš. Ja tiež skoro denne telefonujem so svojou maminou , lebo viem , že ju to poteší, chcem vedieť, že je v poriadku ... A bola by som prekvapená, keby to MM vadilo .
Keď budeš mať sama deti, pochopíš, že mamina tvojho partnera nechce zasahovať do vášho života, jednoducho len potrebuje vedieť , že sa máte dobre. Každá z nás bude raz svokrou , ja už som. Určite sa nechcem mladým do ničoho starať, ale záleží mi na tom, aby im nič nechýbalo a mali sa dobre a keď napríklad prinesiem navarené jedlo, tak len preto , aby som ich potešila. Bola by som asi prekvapená, keby som sa dozvedela, že to neveste vadí. Ale ak by to vadilo, tak by som bola rada, keby mi to povedala a ak nie ona , tak syn. Veľa nedorozumení vnikne hlavne preto, lebo ľudia nevedia spolu komunikovať . Určite by som nechcela, aby nám či už svokra alebo ktokoľvek zasahoval do nášho života, ale normálny záujem skôr poteší ako obťažuje , nie?
U vás nie je pravdepodobne problém len svokra, ale váš vzájomný vzťah, čo sa týka spoločne stráveného času, to si musíš vydiskutovať s tvojim partnerom. Každý potrebuje byť chvíľku aj sám alebo so svojimi kamarátmi / veď aj ty máš určite kamarátky/ , skúste si zosúladiť voľný čas , kedy budete spolu a kedy chcete mať /pánsku, dámsku / jazdu. Musíš nechať tvojho partnera aj "dýchať" aby si ho nestratila.

mne príde divné, aby mama dennodenne vyvolávala dospelému synovi a aby dospelý syn riešil s matkou detaily svojho vzťahu. A hodinové telefonáty, to s ním preberá asi všetky detaily od zobudenia až po zaspatie, možno aj hygienu a intímnosti. :-P B-]
Lenka R píše, že všetky budeme raz svokry - ja dúfam, že preberiem model mojich rodičov a to taký, že sa mi snažia nemontovať do vzťahu, do výchovy do toho, kde ako a s kým mám chodiť... a to bývame od seba 10 m. Hoci sa občas nájde nejaká trecia plocha, tieto zásadné veci zdá sa pochopili aj sami. Ja sa im tiež nestarám do vzťahu ani do domácnosti. Sme predsa všetci dospelí.
Ak sa tvoj partner nechce sám zmeniť, ty s tým nespravíš nič. Tiež by som nechcela byť 5 koleso u voza. Ja to vnímam tak, že dvaja partneri sú nová rodina a čo je medzi nimi sa má uvariť aj zjesť medzi nimi a nie aby do toho kafrala mamička či otecko, hoci aj s dobrým úmyslom.

gueva, presne takýto názor mám aj ja

a mne sa paci ako tu poniektore prispievatelky pisu v zmysle...on by mal...oni by mali...ona by mala...sa spravat tak a tak...urcit hranice...atd
a nikde nevidim ze ako by sa mala - nemala chovat pisatelka...trochu tolerancie a nadhladu...

mila hanuska a mozno tvoj priatel rad telefonuje zo svojou mamou aj hodinu ked chce a pyta si radu lebo to tak citi a len jednoducho nevie ako ti citlivo naznacit aby si ho ty neobmedzovala....aj taka moze byt pravda

mne osobne prides bud velmi mlada na vztah alebo velmi nezrela, ked ti vadia take veci ako telefonaty, posielanie jedla ci urcovanie "domova"...zil tam predsa x rokov, vyrastol tam a len preto ze teraz momentalne zije s tebou ma sa jeho rodicom prepnut gombik v hlave...

nehladaj problem tam kde nie je (hug)

Idem reagovať mierne od témy, na to vyjadrenie, že mama je len jedna a tým pádom jej patrí nejaké významnejšie miesto než ostaným blízkym osobám, s čím nesúhlasím. To, že je mama a otec iba jeden, je jednoducho biologická nevyhnutnosť. Tak to proste je. Je jasné, že mama aj otec sú mimoriadne dôležití po celý život, ale najviac počas detstva a dospievania. Potom prichádza partner, deti - vlastná rodina a obvykle je otec detí tiež iba jeden, alebo by to aspoň bolo asi ideálne pre všetkých zúčastnených a taký je klasický model rodiny, aj keď trendy sa menia (bohužiaľ). Pôvodne ale obrad manželstva spojil dvoch ľudí až "kým ich smrť nerozdelila" a manžel/manželka bol tiež iba jeden. Akokoľvek, je podľa mňa zbytočné odvodzovať dôležitosť vzťahu od toho, či je tá osoba iba jedna, alebo je tých možností viac.
Mám dojem, že matky, ktoré túto frázu voči svojim deťom používajú, chcú zdôrazniť svoju nenahraditeľnosť, zaváňa mi to manipuláciou.
K téme - Hanuska, nechala by som priateľa, nech si volá s kým chce a koľko chce, nikdy nebudeš pre nikoho jediná na svete. Tak to proste nefunguje a myslím, že by si to ani nechcela, keby si mala možnosť si to vyskúšať.

a ešte - nenapísala si dosť podstatnú info, koľko má tvoj priateľ rokov. Jedna veta ma totiž zarazila, a síce, že stále po skúške, alebo pohovore volá mame. Hmm. Neviem. U takého chalana od 25 vyššie by sa mi to zdalo asi zvláštne, minimálne neobvyklé.

ja-hodka napísala si to dobre, (y) len škoda že Hanuska sa nám už k ničomu nevyjadrila (sun)

hmm...všimla som si. Ďalšia vec, ktorá ma zaráža. To sa vážne považuje za rodinu párik, ktorý spolu býva jeden rok? Asi začínam byť staromódna (giggle)

neviem. Nemám to nejak v hlave podľa počtu rokov zatriedené :-) My sme s MM spolu žili pár rokov pred tým, než bolo prvé dietko a svadba. Kým toto nebolo, nepovažovala som nás za rodinu. Boli sme, podľa mňa, pár. Mimochodom, dnes je úplne bežné, že ľudia spolu žijú pár rokov a potom sa rozídu a žijú zas s niekým iným. To všetko sú rodiny, ktoré sa rozchodom rušia, alebo snáď nerušia a vytvára sa tak nespočetné množstvo neprehľadných rodinných vzťahov?
Navyše, mám pocit, že rodinu sa snaží tvoriť iba Hanuska, jej priateľ podľa všetkého zatiaľ za svoju rodinu považuje mamu a spol. a tam niekde zrejme bude Hanuskin problém a zbytočný. Veď počas VŠ sa po intrákoch, alebo privátoch vytvárajú páriky a de facto tam spolu žijú ale takých, ktorí by o sebe tvrdili, že sú rodina, som nestretla.

nepochopila si, čo som napísala, sobáš podľa mňa nie je k vytvoreniu rodiny nevyhnutný. Bábo sme mali skôr ako svadbu. Za rodinu som nás začala považovať od momentu, keď som zistila, že čakáme drobca. Prirodzene som to tak cítila, žiadne moje chcenie do toho nevstupovalo.

vnímať to tak, samozrejme, môžeš. Ale mne to nedalo a opýtala som sa tety Wiki (giggle) A tu je definícia rodiny:

Rodina je biosociálna skupina (primárna skupina) tvorená aspoň jedným rodičom a dieťaťom. Je malou sociálnou skupinou, tvorenou jednotlivcami spätými manželstvom, pokrvným príbuzenstvom alebo adopciou. Členovia rodiny sa riadia ustálenými vzormi správania sa, každý člen rodiny plní určitú sociálnu úlohu. Rodina má reprodukčnú, výchovnú (je to výchovná inštitúcia), ekonomickú prípadne výrobnú (je ekonomickou inštitúciou), ochrannú, emocionálnu funkciu.

iste, aj vzťahy, kde sú deti, sa môžu rozpadnúť. Ale na rozdiel od tých bezdetných, oni aj po rozvode ostávajú rodinou, mama je stále mama, otec stále otcom a deti deťmi, sú spojení pokrvnými väzbami. Páry, ktoré deti nemajú, môžu ostať po rozchode akurát tak kamaráti. Aj keby spolu žili sto rokov.
O intrákoch bola reč preto, že nebolo jasné, či ešte študujete, koľko máte rokov atď. Tvoj priateľ je ešte naozaj mladý, žil so svojou rodinou vyše 20 rokov a s tebou žije ani nie rok. Veľmi skoro by si chcela zaujať vážnu pozíciu v jeho živote a on to zrejme vníma inak. Aby si celé iba kvôli tomu nepokazila. Ak máte obaja okolo 25 rokov, tak by ste si to jedlo mohli spolu v kľude zjesť a ušetrený čas investovať do zábavy, alebo kultúry. To by som urobila v tom veku ja. Realizovať sa ako gazdinka budeš mať ešte možnosť, ale vlastné záujmy a čas iba pre seba bude potom, ak by teda tie deti prišli, veľká vzácnosť.

margori, časy sa menia :-) Ja zas poznám chalana (má 28) a počas výšky žil v byte s priateľkou dva roky, rozišli sa, teraz žije s inou, on už VŠ skončil, ona ešte študuje. Sú mladí, chcú cestovať, odraziť sa nejak profesne atď, zatiaľ neriešia, či budú spolu o 20 rokov, a už vôbec nie, či sú rodina. To je podľa mňa bežný typ dnešného človeka po 25.
Riešiť, či som pre niekoho prvo, alebo druhoradá, je vo vzťahoch dosť nebezpečné. Ja by som sa tomu radšej vyhla. Ak to on momentálne ešte tak necíti, tak s tým nikto nič nenarobí a vôbec to nemusí znamenať, že možno po piatich rokoch to nemôže byť inak, alebo že Hanuska nie je preňho dôležitá. Výsledky môjho pozorovania - dnešný mladý chlap sa usadí obvykle okolo 30-tky, väčšinou po nej. A vtedy je automaticky na prvom mieste vlastná rodina. Tlačiť to nasilu do inej polohy teraz hneď, je zbytočné, obvykle to vôbec nefunguje.
Mimochodom, ak musíš byť pre chlapa prvoradá, to potom aj spoločné deti majú byť až po tebe? Ako sa vôbec v tých najbližších vzťahoch určuje, kto je dôležitejší a kto menej? To je nejaká súťaž?

ja-hodka, ja poznám jedného pána, ktorý sa za 5 rokov dvaktát rozviedol a ma 3 rozchody spolužitia s novými partnerkami za posledný rok, no pre mňa to nie je štandard a ani nebude

Ten príklad mal ilustrovať to, aký je momentálny trend. Mladí ľudia sa do záväzkov nehrnú tak skoro, ako kedysi a ak si vyskúšajú spolužitie s viac ako jedným partnerom, nevidím na tom nič hrozného, je to menej traumatické ako rozvod, ak sa trebárs hneď sobášia, alebo nesobášia, ale splodia deti a až potom zistia, že im to spolu vôbec neklape.
Je to následok toho, že žiť "na hromádke" je dnes spoločensky úplne akceptované, tak to mladí využívajú a na miesto toho, aby spolu 7 rokov chodili, tak spolu dva roky žijú a zistia, či im to ide, alebo nie. Nie každý má po mesiaci spolužitia jasno na 20 rokov dopredu. Tak si to proste chcú odskúšať, napríklad aj preto, aby sa nemuseli dva krát rozvádzať, ako ten tvoj známy.

ale áno, dokonca niekoľko krát :-D Ide ale o to, že niektoré veci proste riešiť nemôžeš, nemáš na ne dosah. Ako som písala vyššie. To, ako má momentálne určené priority nezmeníš. Môžeš si niečo dočasne vydupať (oslavu narodenín), ale on musí k celkovej zmene dospieť sám. To isté platí o rodičoch. Oni pôjdu len potiaľ, pokiaľ ich on pustí. Zatiaľ to vyzerá tak, že sa iba starajú o syna, pokiaľ som správne pochopila, proti tebe nič nemajú, nijak ti neubližujú, tak proste nemáš čo riešiť. Tvoj chlapec by to mohol riešiť, keby chcel. Veď stačí diplomaticky naznačiť, že o jeho žalúdok sa už má kto postarať, že nech už mamina oddychuje :-)

Vieš ja-hodka tu ide o to že ja si myslím že ak sa mladí alebo starí alebo ktokoľvek rozhodne osamostatniť a žiť s niekym, tak rodičia to masju akceptovať a nezasahovať do ich života tak ako to bolo kým syn žil sám.
Jednoducho by rodič mal rešpektovať výber svojho dietka, či sa mu už to páči alebo nie.
Lebo z toho čo si písala tak mi to prišla, že vlastne mama to môže robiť lebo oni ešte iba toľko spolu žijú a to je pre mňa neprijateľné.
Samozrejme súhlasím s tým, že toto musí riešiť on, lebo inač vo vzťahu sa vytratí všetko pekné a ostava iba hnev a nepochopenie a to nežičí žiadnemu vzťahu. No a tiež chápem že vzťah nemusí vydržať teda spolužitie ale to ani v manželstve a ani s deťmi.
Poznáme mnoho manželstiev kde je iba zatrpknutosť a hnev a ja stále neviem pochopiť prečo tak žiť.