Blog používateľa annie

Pozývam na Gemer - cyklopotulky - 4.časť

Milí čitatelia, vitajte znovu na Gemeri v 4.časti cyklopotuliek. Dala som si trošku pauzu od písania, aby som nezahltila celý portál mojimi cyklo-zážitkami, ale keďže som vás na konci minulej časti pozvala do Jelšavy, tak plním sľub a preto sa pohodlne usaďte, uvarte si kávičku a prežite so mnou a mojou rodinou jeden zaujímavý cyklodeň.

vlasy

Milé naničmamy. 

Nie nadarmo sa hovorí, že vlasy sú korunou krásy. Ale len dovtedy, kým vám nepustia do žíl chemoterapiu a za 2 týždne sú vlasy úplnou minulosťou. Vtedy má asi každá žena pocit, že to bez vlasov musí byť úplne strašné a nezvládnuteľné. 

Pozývam na Gemer - cyklopotulky - 3.časť

Dnes vás chcem pozvať do dedinky Magnezitovce. Nevyhnutnou základnou výbavou na dnešný zážitok je horský bicykel (na cestnom ani nechoďte), baterka a dobrá nálada. Vyrazíme znovu z Revúcej a tentokrát pôjdeme opačným smerom ako minule. Na výpadovke z mesta si na kruhovom objazde vyberieme smer Jelšava. Na konci mesta začína pomerne široký (v rámci možností) cyklochodník, ktorý je však len na jednej strane cesty - na ľavej.

Pozývam na Gemer - cyklopotulky - 2.časť

Naša cyklotúra za pokladmi Muráňa pokračovala ďalej. Ďalším naším cieľom bola nevídaná prírodná krása, ktorú miestni kedysi dávno nazvali Piecky. Mňa ako vyštudovanú geologičku takéto prírodné skvosty fascinujú a určite stojí za to vidieť to. Zaujímavé je, že keď sa opýtate miestnych obyvateľov, musíte mať fakt veľkú dávku šťastia aby ste natrafili na niekoho, kto vás vie navigovať, kde sú Piecky, preto ja som to mala zistené už dopredu (istota je istota).

Pozývam na Gemer - cyklopotulky - 1.časť

Gemer, ako miestni ľudia hovorievajú, je bohom zabudnutý kraj. Tvrdia, že nemá veľmi čo ponúknuť. Je to však jeden veľký omyl, pretože ja chodievam s mojou rodinou na pravidelné cyklotúry práve po tomto kraji. Nehovorím že inde nechodievame, ale sériou blogov by som vám veľmi chcela priblížiť tento kraj, kde cestovný ruch nie je možno až tak rozvinutý ako inde, kde majú lepšie infraštruktúry, ale na druhej strane aj potulky Gemerom majú svoje čaro. Veď uvidíte sami.

Mám sa tešiť?

Drahé naničmamy.

Viaceré ste možno v rovnakej alebo veľmi podobnej situácii ako ja. Začnem tým, že som sa po dlhých rokoch vrátila k lektorskej činnosti a vzhľadom na skutočnosť, že som aj onkologický pacient (stále v aktívnej liečbe), veľmi mi toto povolanie vyhovovalo. Zamestnávateľ mi toleroval časté návštevy u onkológa (každý mesiac) a aj veľa iných vyšetrení, na ktoré som musela chodiť. Fyzicky som toto povolanie vládala vykonávať na dobrej úrovni, rovnako aj spätná väzba od účastníkov školení bola skvelá. Prekonala moje očakávania, ktoré som mala, keď som do tejto práce pred 2 rokmi nastúpila. Podotýkam že s rakovinou som si hľadala predtým prácu takmer 2 roky kým sa mi pošťastilo zamestnať.

Ako sa obliekam ja - súťaž

Móda to je niečo, čo mi bolo na míle vzdialené. Nikdy som nerozumela, ako sa niekto môže prehrabovať v časopisoch z ktorých na nás vyskakujú modelky s dokonalými postavami. Nechápala som ako niekto môže slintať nad novými čižmičkami a už absolútne som nepochopila, ako môže niekto za ne vyhodiť 150€ v akcii. Ja som bola taká sivá myš, obliekala som sa len do úplne obyčajných vecí - čiernej a sivej farby, chodila som nenamaľovaná, neupravená, vlasy zopnúť štipcom a vybavené. Mala som 96kg a naivne som si myslela, že s takou váhou nie je možné vkusne sa obliecť. Naivne som si myslela, že stačí dať na seba voľné tričko a kilá nevidno. Omyl. Chyba. Keby som bola vedela to, čo viem teraz, tak už dávno by som s popôrodnými kilami bola zatočila. Pred 2 rokmi nastal zlom.

Nič nie je náhoda...

Mala som 7 rokov keď som s malou kytičkou a školskou taškou na chrbte prvýkrát cupkala do školy. Veľké očakávania a strach sa mi miešali hlavou. Nevedela som čo ma čaká, ničomu som nerozumela. Jazyková bariéra bola dosť nepríjemná, hoci dnes sa mi to už nezdá také hrozné ako vtedy. Ísť medzi ľudí, ktorým nerozumiete ani jediné slovo je zvláštny pocit. Zaradili ma do 1.C triedy - medzi najslabšie deti. Dostala som však skvelú pani učiteľku. Trpezlivo viedla moju ruku, písanie mi teda nikdy nešlo. Ona praváčka, ja ľaváčka, takže si to asi viete predstaviť. Zošity boli vždy samý fľak od atramentu alebo rozmazané ako som písala. Vyjavene som na ňu pozerala, keď mi niečo rozprávala, lebo som jej nerozumela. Trvalo celý školský rok, kým som ako tak rozprávala po slovensky.

Stránky

 

Naničmama.sk

Každá z nás sa občas cíti nanič. S nami ten pocit prekonáte!
Zvládnite spolu s nami deti, manžela, domácnosť, varenie, prácu, zdravie, krásu ... Všetko vrámci hesla - Som krásna, múdra, úspešná a už len občas v "depresii" ;). Podeľte sa o svoje zážitky, skúsenosti v blogu, požiadajte o radu v diskusnom príspevku, alebo v právnej poradni, podeľte sa so svoj recept, pridajte obrázok