Blog používateľa aramana

Stanica tichá, stanica pustá...nie, to by bolo len želanie.

Nie je to stanica, je to čakáreň.Nie je tichá a pustá, je kľúkatá, z jednej ústrednej chodby vedú ďalšie, ktoré sú samozrejme plné ľudí čakajúcich na vyšetrenia, podaktorí v družnej debate o tom či už rýľovať, čo variť keď príde vnúča a že Terka už má šesť...nie sú to známi, nepoznajú sa, len po hodinách strávených v čakárni to tak vyzerá že sa poznajú roky  a sú už aj ochotní prezrádzať rodinné recepty strážené dlhé roky v truhliciach...

- Dobrý deň!

Neviem už kde konkrétne a kedy sa zrodil počiatok nášho "vzťahu", viem len s istotou povedať že akonáhle sme o sebe vedeli, neprestali sme na seba mysliet, citit sa, vnímať sa každou minútkou, každou sekundou...nebolo minutky aby som na neho nemyslela...zrazu všetky plány, všetky rozhodnutia som bola ochotná podriadiť jemu...celé dni bol so mnou a to nás zbližovalo stále viac  a viac...čokoľvek nové som sa o ňom dozvedela, snažila som sa porozumieť, pochopiť, pretaviť do nášho "vzťahu"...leteli dni a ku dňom sa pridali noci, kedy každá moja myšlienka bola venovaná jemu, kedy každá veta nahlas vyslovená, bola podmienená tým, ako sme si boli ku sebe blízko...

- vieeš...zajtra je deň učiteľov...

- áno...

- a tak som rozmýšľal že by som im dal darček...

- fakt?To je milé! A čo im chceš dať?

- no že by som neprišiel do školy!

Samozrejme že ráno cupkal na nultú s dovetkom, že taký silný darček si vlastne nezaslúžia...

...no dobre, nezmlátila, ale nebolo ku tomu ďaleko!

Mamina, vieš prečo?Prvoplánovo by som mohla napísať - lebo je hlúpe.Ak by som trošku porozmýšľala, napíšem, - lebo tvoje decko nedávalo pozor keď malo!

Ale ak porozmýšľam mocne, napíšem - lebo tvoje decko ma skoro dostalo do kriminálu a zničilo život mojej rodine a aj tvojej!

Nechápeš, však...napíšem to celé...