Blog používateľa balalajka

Ak by som písala rozprávku, začala by som nejak takto.

Kde bolo tam bolo - bol pracovný deň ako každý iný.

Ale! Ale je tu realita. Realita dneška.

Zajtra tu máme zas sviatok.

Kdeže sú tie časy, kedy naše mamy 31.8 panicky nakupovali papučky, zháňali kvietok pre súdružku učiteľku a my sme privoniavali k čisto opratej pionierskej košeli a hľadali biele podkolienky. A hladkali novú aktovku a rozčuľovali sa, že vlasy nám zas v lete nenarástli tak, že spolužiačky zblednú závisťou. Teda to bol môj stav. A to som nevedela, že na večer má mama pripravený program a prekvapko v jednom. Že ma ešte ostrihá.

Kdeže sú tie pokojné časy posledného augustového dňa?

Reality dneška je iná.

Dneska sa všetci tlačia pred pekárňou. A potravinami.

Tak veru. O týždeň tu máme september.

Keď som bola malá - teda na prvom stupni, toto bol presne ten čas, kedy sme len vyvolení chodili do školy pomáhať. Dať dolu stoličky, ktorým dva mesiace trčali nohy vyzývavo k nebu, rozdať nové zošity na lavicu, úhľadne ponaprávať do kôpky. Skúsiť uložiť okrúhle ceruzky s gumou navrch, aby sa nerozkotúľali. Pobehať po chodbách školy, keď je ešte prázdna a vonia po káve a nie po opotenej telesnej v skrinke. Vybrali sme si najlepšiu lavicu, ktoré sme aj tak prvý školský deň nechytili, vyumývali tabuľu od kriedy tak, že vyzerala ako novo nafarbená. A tešili sa do školy.

Sledovala som ludi v lokale.

Prichadzali, odchadzali, sedeli, miesali kavu, naberali jedli  vidlickou z plnych tanierov, rozpravali sa. Na sedackach vedla seba sedeli muz a zena. 20tnici. On nohy pohodlne natiahnute, sledoval okolie ocami selmy. Popozeral a zhodnotil casnicky a presunul pozornost studentkam iducich za vykladom. Ona drzala mobil, nieco don tukala, hnevala sa, potom mu nieco ukazovala. On jej radil a ona sa zas hnevala, ale teraz na jeho radu. Pretiahol tvar do grimasy. Pobozkal ju a vzal do ruky mobil aj on.

Na terase vonku sedel iny par. 30-40? Rozpravali sa, diskutovali. Mobili na stole som nevidela, zato pohladeni, usmevov, velkych i malych gest mraky. Neposedeli dlho, zrejme toto bola len zastavka na osviezenie.