Blog používateľa dasa_

Ani neviem, kde sa tá myšlienka vzala. Úplný začiatok je v jarnej výzve Kamily, dať 100km. Zistila som, že to celkom ide. Dokonca, keď sa snažím, viem to urobiť aj za menej ako mesiac. Postupne som som testovala svoje možnosti. Pripojil sa aj manžel, aj keď nerobíme tie kilometre všetky spolu.

Možno to bolo vtedy, keď sa dievčatá začali baviť o Ceste hrdinov SNP, ktorá ide od Dukly na Devín. Čítala som pár príbehov ľudí, ktorí to dali. Žiaľ kopce sú môj veľký nepriateľ.

Keď som pozrela na internet, zistila som, že hranice Slovenska merajú cca 1650km. To je menej ako 5 km denne. Nie je to málo. Preto som zvedavá, či sa to dá.

Svoj obľúbený blog Minimalistka som tu už pár krát spomínala. Aktuálne beží téma o potravinách. Veľmi zaujímavé.

Zaujalo ma, keď Andra líči, ako varí jej anglická svokra. Na obed spočíta počet stravníkov, vynásobí x1,5 a má počet, zemiakov, ktoré sa varia. Robím to podobne. ALE - ja to násobím x3!!!! Ostala som šokovaná. To fakt stačí?

Podobne som čítala v jednej knihe, kde američanka píše o tom, ako sa vydala za francúza. A ako svokra mala na obed snáď 8 ľudí. A pripravila jednu rybu. Vraj výbornú, celú obalenú v soľnej kruste. ALE iba jednu. V Amerike tak maximálne pre 2 ľudí. Tu sa najedla celá spoločnosť a vraj sa všetci tvárili, že sú najedení. Že jednoducho po príchode do Francúzska si musela zvykať na úplne iné porcie.

Nie, rozhlas nepočúvam často. Vlastne iba pri ceste autom. A aj to musím ísť sama, lebo ostatní si púšťajú iné.

Dnes bol zase jeden deň, keď som sa započúvala do ranného vysielania. Vlastne ani netuším, akú stanicu som mala naladenú. Rozoberalo sa stravovanie a nevšedné raňajkové (a nielen raňajkové) kombinácie jedla.

Najviac ma dostala hláška "Kto nejedol paštikové slíže, netuší, čo to je gastronómia"

Tak som pátrala po mojich stravovacích excesoch. Moj manžel by isto povedal, že to bola neodolateľná chuť na utopencov počas tehotenstva. Až som si ich teda kúpila. Ale nezjedla som ani jedného.

V polovici 70-tych rokov som svoj čas trávila v laviciach základky. Pamätám si na svoj veľký sen. Tepláky na telesnú sme vtedy nosili v sieťovkách, tuším sa volali mäsiarske. Alebo ak mama vládla šijaciemu stroju, tak sme mali rôzne doma šité  tašky. A tí, čo sa už dotkli veľkého sveta, tí mali igelitky. Fantastické. So skupinou Abba. Alebo Boney M. Alebo Beatles. U nás sa to nedalo zohnať. Jedine z Maďarska sa to vozilo. Vlastne to ani nebola igelitka, skôr by som povedala že potlačená rybníková fólia. Ale malo to obrázok. A bolo to úžasné. Kto to mal, ten bol kráľ.

Neviem, ako to zariadil môj otec, ale dve nám zohnal. Jednu zelenú a jednu modrú. Fantázia. Splnený sen.