Blog používateľa dasa_

Malé šampanské

Keď som v obchode videla malú fľašu šampanského, vždy ma to prekvapilo. Nevedela som si predstaviť, na ťo to je dobré. Však to snáď ani dva poháriky nie sú.

Včera večer sme boli v kine. Romantika. Posledné Vianoce. A tomu samozrejme odpovedalo aj obecenstvo. Smiala som sa z môjho manžela, že sa nemusí obávať, že je v kine sám muž. Našlo sa ešte zopár šťastlivcov, čo doprevádzali svoje partnerky.

My, skoro dokonalé

Diáre

Nie som ja veru diárový typ. Aj keď si každý rok nejaký úžasný kúpim, tým väčšinou moja snaha končí.

Môj manžel naopak, Diár potrebuje, pravidelhe kupuje a hlavne používa. (Pre istotu tam zapisuje aj moje termíny, hlavne u lekára). Má svoj typ.

V sobotu sme išli okolo vhodného obchodu, tak si chcel diár kúpiť. Hovorím mu, nech nekupuje, tento rok mám pre neho špeciálny diár.

Pri upratované nejakej poličky z knihami mi padol do ruky neotvorený, novučičky diár s vhodnými citátmi. Bol z vydavateľstva, kde bežne nakupujem knihy, tak som si len pomyslela, hľa, aká som bola prezieravá, už v lete som diar pre manžela kúpila.

My, skoro dokonalé

Strasti a slasti života po päťdesiatke

Ešte včera som chcela tomuto blogu dať názov Tenkrát poprvé... Len som potom začala hľadať a došla k časopisu Bravo a iným príbehom. Aj keď vlastne možno by to mohlo byť také premostenie. Kedysi sme mali iné problémy.

Ja som sa do skupiny 50+ dostala už dávnejšie. Priznám sa, dobre to mnou zamávalo. Zistenie, že už môžem absolvovať Univerzitu tretieho veku, keď v autobuse nevstanem niekomu staršiemu tiež už nie je taký veľký problém, lebo pomaly ja budem tá staršia, ktorej vstávajú ostatní.

Veľmi ťažko som ten čas tesne po narodeninách znášala. A trvalo mi snáď aj pol roka, kým som sa dokázala ako tak s tym vysporiadať. A potom ako keby to prišlo, začala som si uvedomovať, že mnohé veci nefungujú tak, ako kedysi.

My, skoro dokonalé

O náhodách

Priznám sa, kedysi som dosť dala na náhody.

Dnes som už asi racionálnejšia. A nejak tej hre na náhody neverím. Všetko sa deje tak, ako sa má.

A tak nejak moc neverím tej náhode, keď po stužkovej išli vyplácať peniaze priamo decká. Sú dospelí, šikovní. Tak v pohode.

Akurát potom predsa len to celé skontroloval rodič. A na otázku - a kde vám odpočítali tú zálohu, čo mali 4 roky? ostalo ticho. Proste firma náhodou zabudla tú položku započítať. Nemalú položku. Nielen pre nich, čo počítajú, či im niečo ostalo aj na Dozvuky. Nemalú čiastku aj pre rodičov.

No nič, pár telefonátov, hľadania potvrdenia, prezerania starých mailov to spravilo.

Ostatné

Zas len o upratovaní :)

No jasne, blížia sa Vianoce a ja zas s napätím očakávam blogy od Balalajky o upratovaní.

Niežeby som nemohla začať aj sama. Sem tam aj začínam. Občas mám upratovací záchvat. A priznám sa, milujem ten čas, keď si poviem, je upratané, nemusím pár dni myslieť, ani nemusím držať v podvedomí prach....

Len teda nechápem sama seba. Prečo dokážem upratať ale nedokážem ten poriadok udržiavať. Teda deň dva, to áno, to ešte zvládam. Ale zrazu sa niečo stane a mňa to opäť premôže.

My, skoro dokonalé

V Káne

Nejaký týžden dozadu sme mali možnosť zúčastniť sa zájazdu do Izraela. Súčasťou bola aj návšteva mesta Kána. Možno ste o tom počuli - Kána je miesto, kde Ježiš urobil prvý zázrak. Na svadbe premenil vodu na víno. Niektorí tvrdia, že to preto, elbo zobral na svadbu aj svojich učeníkov a tí sa údajne trochu viac zabávali. A tak bolo treba zachrániť situáciu Netuším, či to je pravda.

Denník naničmamy

O čom sú Dušičky?

Všeličo sa o tomto sviatku popísalo. Aj o spomínamí, o našich drahých. Aj o komercii. Aj o ekológii. Aj o hádkach nad hrobom.

Pre mňa má tento sviatok ešte jeden rozmer. Návštevy. Nemyslím tie na cintoríne. Ale tento sviatok je vždy dôvod, že sa stretnú rodiny aj so vzdialenejších kútov. Také, ktoré sa možno nevidia počas celého roka. Mama u nás doma vždy v tento deň piekla koláč. Dnes som u nej nazrela do špajze a videla som, že pre istotu upiekla tie koláče dva

Odpustenie

Často čítam o odpustení. Máme odpustiť tým, čo nám ublížili. Odpustiť rodičom, že pri výchove robili chyby. Odpustiť partnerovi, deťom....

Ale možno je zásadná otázka niekde inde. Viem odpustiť sama sebe???

Alebo donekonečna prehrávam v hlave svoje chyby, svoje zlyhania. Premýšľam, čo by bolo keby som vteda a tam urobila toto alebo tamto?

Viem sa zbaviť týchto pút s minulými chybami? Alebo sa v tom všetkom iba potácam.

A to nemusia byť iba zásadné problémy. Možno sú to aj maličkosti. Nič podstatné typu "Prečo som si nezobrala Pištu Hufnágela?" ale skôr - mala som si kúpiť radšej ružovú blúzku, prečo som na večeru nejedla zeleninu? ....

Možno sú tie chyby na to, aby sme sa poučili. Niečo si z nich zobrali. A nie sa trápili... Aj keď to je ťažké