Blog používateľa dasa_

Okolo Slovenska

Ani neviem, kde sa tá myšlienka vzala. Úplný začiatok je v jarnej výzve Kamily, dať 100km. Zistila som, že to celkom ide. Dokonca, keď sa snažím, viem to urobiť aj za menej ako mesiac. Postupne som som testovala svoje možnosti. Pripojil sa aj manžel, aj keď nerobíme tie kilometre všetky spolu.

Možno to bolo vtedy, keď sa dievčatá začali baviť o Ceste hrdinov SNP, ktorá ide od Dukly na Devín. Čítala som pár príbehov ľudí, ktorí to dali. Žiaľ kopce sú môj veľký nepriateľ.

Keď som pozrela na internet, zistila som, že hranice Slovenska merajú cca 1650km. To je menej ako 5 km denne. Nie je to málo. Preto som zvedavá, či sa to dá.

Čím sa odmeniť?

Prídu z času na čas chvile, ktoré si žiadajú nejakú odmenu. A je celkom jedno, či to je z dôvodu svetabôľu alebo práve pre opačný pocit. Proste taký ten pocit urobiť niečo pre seba.

Jasne, najjednoduchšie zabehnúť do obchodu a niečo mrknúť. Niekde som čítala, že predaj rúžov nepriamo ukazuje na krízu. Čím viac sa ich predáva, tým väčšia kríza. Alebo je to priamo?  Lebo to je presne to niečo maličké, relatívne lacné, čo môže rýchlo urobiť radosť a nezruinovať rozpočet.

Nuž ale bavíme sa o nenakupovaní.

Druhá rýchla a sladká možnosť je jedlo. Ideálne koláčik. Alebo stejk. Ale pre zmenu zase skončíme pri kalóriach. A osláviť takto napríklad mínus 5 kíl asi nebude dobrý nápad.

Jeme priveľa?

Svoj obľúbený blog Minimalistka som tu už pár krát spomínala. Aktuálne beží téma o potravinách. Veľmi zaujímavé.

Zaujalo ma, keď Andra líči, ako varí jej anglická svokra. Na obed spočíta počet stravníkov, vynásobí x1,5 a má počet, zemiakov, ktoré sa varia. Robím to podobne. ALE - ja to násobím x3!!!! Ostala som šokovaná. To fakt stačí?

Podobne som čítala v jednej knihe, kde američanka píše o tom, ako sa vydala za francúza. A ako svokra mala na obed snáď 8 ľudí. A pripravila jednu rybu. Vraj výbornú, celú obalenú v soľnej kruste. ALE iba jednu. V Amerike tak maximálne pre 2 ľudí. Tu sa najedla celá spoločnosť a vraj sa všetci tvárili, že sú najedení. Že jednoducho po príchode do Francúzska si musela zvykať na úplne iné porcie.

Moje truhlíkové skúsenosti

Vždy obdivujem dovolenkové fotografie, kde sú úzke uličky plné rôznych kvetináčov, a v nich rastliny všetkého druhu. Kvitnúce aj listové. Len tak voľne položené na ulici. Fascinuje ma to.

Balkóny nie sú problém ani u nás. Je už veľa barákov, kde sú tie balkóny rovnako krásne, ako kdekolvek inde v Európe. Ale také voľné uloženie kvetov veru nie je bežné.

Odpočuté v rozhlase

Nie, rozhlas nepočúvam často. Vlastne iba pri ceste autom. A aj to musím ísť sama, lebo ostatní si púšťajú iné.

Dnes bol zase jeden deň, keď som sa započúvala do ranného vysielania. Vlastne ani netuším, akú stanicu som mala naladenú. Rozoberalo sa stravovanie a nevšedné raňajkové (a nielen raňajkové) kombinácie jedla.

Najviac ma dostala hláška "Kto nejedol paštikové slíže, netuší, čo to je gastronómia"

Tak som pátrala po mojich stravovacích excesoch. Moj manžel by isto povedal, že to bola neodolateľná chuť na utopencov počas tehotenstva. Až som si ich teda kúpila. Ale nezjedla som ani jedného.

Deň, ktorý si pamätám

Nie je veľa dní, ktoré by som si pamätala tak, ako tento deň. Nielen dátum, ale presne si spomínam, čo sme robili. Presne si spomínam na ten okamih, keď sme v aute zachytili tú správu.

Prvý krát sme vtedy nechali malého, mal necelý rok, u svokrovcov a my sme išli pracovne do Banskej Bystrice. Cestou domou, už tesne pred zaparkovaním sme to začuli zo správ. Ešte sme tomu celkom neverili. Len ďalšia letecká katastrofa.

Pustili sme telku a začalo sa to valiť.

Nič už nebolo také, ako pred tým.

Všetko sa zmenilo.

Veď kolegov syn, ktorého poznám dlhé roky tam bol pred 4 dňami.

A tie scény, ktoré telka dookola prehrávala. Ten des, smutno, prázdno. Aké to je, keď už vieš, že neexistuje šanca. Čo robíš? Alebo si našťastie ani nestihneš uvedomiť, čo to je?

Moja igelitková história

V polovici 70-tych rokov som svoj čas trávila v laviciach základky. Pamätám si na svoj veľký sen. Tepláky na telesnú sme vtedy nosili v sieťovkách, tuším sa volali mäsiarske. Alebo ak mama vládla šijaciemu stroju, tak sme mali rôzne doma šité  tašky. A tí, čo sa už dotkli veľkého sveta, tí mali igelitky. Fantastické. So skupinou Abba. Alebo Boney M. Alebo Beatles. U nás sa to nedalo zohnať. Jedine z Maďarska sa to vozilo. Vlastne to ani nebola igelitka, skôr by som povedala že potlačená rybníková fólia. Ale malo to obrázok. A bolo to úžasné. Kto to mal, ten bol kráľ.

Neviem, ako to zariadil môj otec, ale dve nám zohnal. Jednu zelenú a jednu modrú. Fantázia. Splnený sen.

Nie sme turistická veľmoc

Je po hlavnej dovolenkovej sezóne. Mnohí cestovali a tak môžeme porovnávať.

Či si to chceme, či nechceme priznať, nie sme turistická veľmoc. A zrejme ani nebudeme. Povedzme si pravdu - turistika je mocné ekonomické odvetvie. Pohybujeme sa pravidelne v jednom velkom letovisku. Chodíme tam už roky. Neustále pribúdajú možnosti. Nielen pre turistov. Ale keď sa neičo nové stavia, vždy treba napríklad zariadiť. Tisícky hrncov, tanierov, postelí, stoličiek, chladničiek, klimatizácii.... Treba viac obchodov, lehátok na pláži, zmrzlín. Proste to celé ožije. Dokonca som si uvedomila, že plážoví predavači všetkého z Afriky sú dnes už zamestnaní ako upratovači, teda istejšia práca

Stránky

 

Naničmama.sk

Každá z nás sa občas cíti nanič. S nami ten pocit prekonáte!
Zvládnite spolu s nami deti, manžela, domácnosť, varenie, prácu, zdravie, krásu ... Všetko vrámci hesla - Som krásna, múdra, úspešná a už len občas v "depresii" ;). Podeľte sa o svoje zážitky, skúsenosti v blogu, požiadajte o radu v diskusnom príspevku, alebo v právnej poradni, podeľte sa so svoj recept, pridajte obrázok