Blog používateľa Iwa

...ako ma telefón naštval.

Stres! Vyžieram klobásu a naliala som si druhý pohár červeného vína. Keby sa niekomu zdalo, že píšem blbosti, aby vedel prečo. A prečo? Nie, nie je to stres z Vianoc. Ideme k mamke, tak čo nestihnem upratať, to 24.12. bude 200 km odo mňa. je to stres z telefónu. V piatok moja tlačítková Nokia, ktorú som mala 10 rokov 9 mesiacov a 8 dní (jééj, aká pekná postupnosť) prestala fungovať Plačem Bola som už zmierená s tým, že prejdem na smartfón, dokonca som si ho už aj vybrala, ale ten prechod mal byť 24.12. Nie na Mikuláša! Nie uprostred denného chaosu, kedy potrebujem fungovať a nie sa hrať s telefónom! Ale stalo sa... začiatky boli katastrofálne.

O relativite centimetrov

Balalajka pekne napísala o relativite času Áno Pridám krátky postreh o relativite vnímania veľkostí oblečenia (mužmi, teda mojim drahým). Vystrihovala som si novú letnú sukňu, látka a strih rozložené na zemi. Drahý sa opýtal, že akému dieťaťu šijem. Keď som povedala, že mne, začal sa hádať, že to neoblečiem Prekvapenie Normálne som musela zobrať meter a zmerať obvod pásu, len tak uznal, že je to pre mňa. Ale na Vianoce mi suverénne kúpil čipkovaný topík veľkosť S Pohoda

(Pred)vianočné všeličo

Ako zvyčajne pre Vianocami, dejú sa veci čarovné alebo "čarovné" Veľký úsmev Zadarilo sa mi schudnúť a v pondelok som si kúpila krásne menčestráky veľkost 36. Šťastná jak blcha som bola, aj keď na stehnách by to mohlo byť o centimetrík volnejšie, ale na páse a zadku sedia (ako riť na šerbli). Ešte som sa doma povykrúcala pred zkadlom a potom mi to došlo.

Tá naša obetavosť...

Asi by som mala písať o niečom pozitívnom, v čom sú Slovenky unikátne. Ale v posledných dňoch mi rezonuje v hlave téma iná. Mám pocit, že obetovať sa pre deti je bežné iba na Slovensku. Áno, bolo aj v susedných Čechách, ale tam sa obetavosť už začala vytrácať. Aj v iných štátoch sa určite nájdu tak obetavé matky, ako u nás. Ale na Slovensku je materská (rodičovská) obetavosť taký "bežný štandard". Matka, ktorá sa neobetuje pre deti vždy a všade, je na Slovensku vnímaná ako nie veľmi dobrá matka - naničmama Pohoda  "Deťom sa treba obetovať, veď sú naše všetko!" Čo všetko sa im dá obetovať:

Učiť deti pomáhať?

Za seba tvrdím, že určite áno, treba deti učiť pomáhať. Mám dve deti školopovinné, tak ma články o slovenskom školstve zaujímajú. čítam pomaly všetko, porovnávam s realitou, teda aspoň tou, aká je na škole, kde chodia junáci. Nie je to ružové, skôr šedé s čiernymi fľakmi, ale občas sa vyskytne kúsok peknej výšivky, keď ako rodič vidím, že s učiteľkou ťaháme za rovnaký koniec, aby z deciek niečo vyrástlo. Uvažovala som, že prehovorím chalanov na 8-ročné gymnázium, veď hlavy na to majú, ale nakoniec som to nechala tak. Občas ma prepadnú pochybnosti, či som im nepokazila "budúcnosť", keď som ich tam nedostrkala. Teraz by mohol ísť na prijímačky mladší, tak som znova zablúdila k tématike 8-ročných gymnázií.

Chorý žiak a úlohy.

Minulý týždeň boli chorí junáci, ale aj ja. Keď už chlapci nevedeli, čo so sebou a mne išlo hlavu roztrhnúť, nahnala som ich, aby si zohnali úlohy a začali sa učiť. A hneď to začalo:

- On nedvíha mobil, zavolaj jeho mame.

- Tak asi je niekde na krúžku, mama v robote, zavolaj niekomu inému alebo skús neskôr.

Dovlečiem sa z posledných síl z obchodu, lebo aj choré decká chcú jesť, a vraj, choď mi pre zošity... Fúúúú, tak tu už sranda prestávaMlčím. Nešla som. Mladý muž volal tatovi, ten sa pre zošity zastavil cestou z práce.

To zas bola "romantika"!

V nedeľu sme naše bábätká poslali do tábora, tak si s drahým užívame.... on hlavne tv pustené nahlas, ja žiadne varenie (jáj, mali sme včera varené vajíčka na večeru). V utorok sme si užili posedávanie v bare pri Dunaji, aj keď nás doštípali komáre. V stredu sme pôvodne chceli spoločný kúpeľ, ale v tomto teple sme to vzdali. Dnes bolo na rade kino. Vyšpekulovali sme ísť do toho najvzdialenejšieho, aby som si prešla cestu, keď budem junákov voziť do denného tábora. Premotali sme sa zápchami cez pol Bratislavy, podarilo sa nájsť parkovacie miesto pod nákupným centrom, kúpili sme si lístky na 18:30 a pretože sme mali ešte polhodinku, že ideme niečo zjesť (do Mac´Donaldu, aby to bolo rýchlo), aj kávu a zmrzku som si dala. Však celkom pohodička.

Ferrari a kosatky

Asi premýšľate, čo majú rýchle autá a veľké morské cicavce spoločné. Vlastne ani ja neviem, len sme stihli na jednej dovolenke oboje. Cieľ našej cesty bolo Taliansko. Nechceli sme sa iba opekať na pláži, chceli sme aj niečo vidieť, tak sme nabalili auto a hneď po skončení školy sme vyrazili. Prvá zastávka Bologna. Aby som rodinu neznudila hneď v prvý deň, pátrala som, čo by bolo pre troch chlapov zaujímavejšie ako starobylé mesto. Našla som asi 50 km od Bologne mestečko Maranello.

Stránky

Zircon - This is a contributing Drupal Theme
Design by WeebPal.