Keď život píše scénar

Sedela som na lavičke a prisadla si útla žienka asi 65-70 ročná a opýtala sa či sa môže so mnou pozhovárať. Aj ke´d milujem len také sedenie lážo-plážo bez cieľa na námestí, tak som prikyvla a tak začal príbeh.

Pred mesiacom mi môj muž povedal že spával s mojou mamou, povedzte mi čo mám robiť, ako mi to mohol urobiť, ako mi to len mohol? Vzlyky pretrhávali spoveď nešťastnej ženy. Asi po piatom raze ako povedala - ako mi to len mohol urobiť? - som jemne podotkla - a ko vám to mohla urobiť vaša matka? Pochopila som že to bolo to slabé miesto ktoré odmietala. - odrazu začala usedavo plakať až si pretrela oči, vyfúkala nos a odrazu povedala.

Celé roky som jej ďakovala ako veľmi mi pomohla s mojim chorým synom, chodila so mnou všade, pomáhala mi, museli sme ho nosiť, chodiť nevedel, bol veľmi postihnutý. Celá dedina hovorila aká je to dobrá žena ktorá takto pomáha. Chcela som jej pomôcť aby sa jej aspoň trošku uľavilo, lebo do príbehu som už bola posunutá či som chcela alebo nie a tak hovorím - určite ste si niečoho všimla, určite ste niečo cítili. - pozrela na mňa a hovorí - viete ono mate naozaj pravdu.

Mala som 2 malé dieťa a bola som tehotná, chodila som do roboty a stavali sme dom. Odrazu som len vedela že musíme utiecť od rodičov, nechápala som to ale veľmi som chcela ísť preč, až som presvedčila muža a išli sme bývať iba do jednej izby v našom dome, ostatné ešte nebolo dokončené. Moja mama ho vždy ľutovala ked bol po opici a dávala mu ľadové obklady na hlavu, nosila mu kapustnicu či niečo iné. Potom sa nám narodil syn a bol postihnutý.

Môj muž mi každú chvíľu vykričal že ja nie som ani žena, že moja matka bola žena ale nie ja. Nerozumela som tomu a hlavne ak si vypil, vtedy iba to vykrikoval. Tak veľmi som chcela byť ako moja mama, verila som že lepšej matky nieto, toľko sa obetovala a vy ste mi otvorila oči. Ona len mazala pocit viny vo svojom srdci. Zamyslela sa a hovorí? - môjmu mužovi sa veľmi uľavilo ked to na mňa vypľul, on sa zbavil bremena a na mne mu ani len trochu nezáleži. Vraj ani nevie ako sa to stalo, bol opitý ale nevedel s tým prestať až kým sa nenarodil postihnutý syn, vtedy to všetko skončilo.

Obratila sa na mňa - povedzte koho mám viniť, prečo mi to urobili? - nemôžem sa na neho ani len pozrieť a beda ak sa nám len ruky nechtiac dotknú napína ma ihned na vracanie, tak hrozne sa mi zhnusil - plakala. Srdce mi išlo puknuť od jej bolesti, lenže vedela som že potrebuje ísť dalej tak tíško hovorím - no a čo ak by ste od neho odišla, možno k deťom alebo, - kde pôjdem, pred týmto niet úniku, chcela som sa aj zabiť, ale deti si to nezaslúžia.

Musím s tým žiť, chcem to vykričať celému svetu, ale nemám to veru komu povedať, lebo nikto neuverí mne - ved moja mama bola v dedine za sväticu, všetkým pomáhala, každy u nej našiel útechu. Pichlo ma to pri srdci ale nechcela som nič dodať, chcela som aby vyplakala ten bôľ. Tak veľmi som ju chápala v tom, že jej naozaj nikto neuverí a uvedomovala som si to vtedy a uvedomujem si to po rokoch aj teraz, že veru je to hrozné a nechcela by som byť v jej situácií, aj ked aj ja som vtedy bola ešte plná čerstvého bôľu, no ja som mohla na mrtvých spomínať v dobrom, ale ona musela prísť na také hrozné veci a musí sa s nimi vysporiadať, teraz ked je chorá a stará.

Povedzte prečo mi to len ten môj muž urobil, - vedela som že sa už nepýta na to čo urobil, ale na to že jej to povedal. Tíško som ju objala, pozrela na hodiny a uvedomila si že mi už další autobus odchádza, ale nemohla som tu úbohu ženu nechať bez vyslyšania. Vstala a veľmi mi dakovala že som ju vypočula, že našla človeka ktorému to mohla povedať, ktorý ju nezačal viniť ale súcitil s ňou. Objala som ju a popriala nech to zvládne. Odišla.

Sedela som na lavičke a celé premietala a stále dookola, ako veľmi ju musel ten muž nenávidieť ked jej to povedal, možno ju nenávidel preto že on to urobil a musí s tým žiť. Možno honaozaj zviedla ona ale ona jej to aspoň nepovedala. Nakoniec som si uvedomila že tu je naozaj zbytočne hľadať vinnníka. Pomyslela som si na slávnu bojovníčku Xenu, ktorá ked dostala chtíč ale nechcela sa s Aresom vyspať tak išla do studeného jazera aby sa ukľudnila, možno aj tu by ta studená voda bola pomohla. Veľakrát pokazime život mnohým len preto že sme sa nevedeli udržať na uzde.

Tento príbeh som konečne napísala a splnila tak túžbu vykričania do celého sveta, možno stojí na zamyslenie. Raz v jednej relácií niekto hovoríl o tom že týchto veci kedy matka spí so zaťom či otec s nevestou je viac akoby sme vôbec chceli pripustiť aj ten psychológ vtedy naznačil že ide o sokyne matka verzus dcéra, či otec a syn. Chcem veriť že sa to už nestáva a žiaden človek na sklonku života nebude riešiť niečo také hrozné.

Komentáre

Prečo mi to dalo všetko dohromady? bez medzier či riadkov.?

Ak sa medzery a riadky nevkladaju priamo pri pisani texty, ale skopiruju z vopred pripraveneho textu, tak si to editor vysklada po svojom. Zopar medzier som pridala skus si to upravit. Tiez mam obavy obcas pisat ldhsi text, aby mi to potom nespadlo  a vsteko nezmizlo. Ci ti vypadli riadky, ked si pisala postupne text tu?

áno písala som rovno tu, ale mne ide pomaly web možno aj preto

tak tomu nerozumiem

vieš, ja verím všetkým takýmto príbehom. V živote sa stáva naozaj mnohé.

Neviem a ani mi nepatrí hľadať vinníka. To je podľa mňa po rokoch aj zbytočné.

Blbé na tom akurát je to, že chlap chcel uľaviť svojmu svedomiu, tak to po rokoch priznal. Bez ohľadu na okolie. Nech to bolo kedysi akokoľvek, dnes je bezohľadný on. Netuším, ako by som sa s takýmto vyrovnala. Tu po toľkých rokoch ani rozvod nepomôže. Oddelené bývanie? neviem, možno. Spomínam si, že u nás v dedine boli také manželstvá, čo skoro celý život neprohovorili. Jeden žil v prednej izbe, druhý v zadnej. Možno to bol podobný dôvod....

 

Ak by sa neudiali v poslednom čase veci, ktoré mi to veľmi pripomenuli tak o tom aninepíšem. Od cudzieho človeka som sa dozvedela aké veľké trápenie ma jej sestra. No hovorila presne o tej panej. Povedal jej to 2 mesiace pred zlatou svadbou, takže nič nebolo, nič nechcela s ním mať. ostali bývať v dome obidvaja jeden v jednej izbe a druhý v druhej. teraz aj uvarí aj pre neho ale nepovie mu aby išiel jesť, oni spolu nehovoria, skončilo všetko, no ona je úplne zlomená a každý deň verí že už je to jej posledný. Vraj už necíti v sebe zlosť už ho netúži zabiť, už jej ho je iba ľúto. A inak, dcéra matku nenávidí a drží s otcom ako mohla mama niečo takého strašného povedať o otcovi, iba syn stojí pri mame. Takže sa stalo to čo hovorila, niet komu to povedať, lebo mi nik neuverí.

ťažký, preťažký život majú niektorí ľudia.

tu sa asi nedá radiť. Ani povedať, že to prebolí. Predsa len, je to iný vek.

A čo jej sestra? Ako žije ona? Nemohla by bývať s ňou. Alebo v domove? či v takých tych bytoch s opatrovateľskou službou? Asi by jej osobne trochu pomohlo, keby sa ona mohla o niečo starať. Len to sa ľahko povie

 

Neviem veru, bolo to náhodné stretnutie aj to druhé. Ja verím že už len to že si to niekto prečíta a zasiahne ho to a začne nad tým uvažovať jej pomôže aspoň tam hore sa to nejako rozzuzlí.

stávajú sa rôzne veci, aj zlé, nesprávne, nevieme, čo cítili aktéri nevery, keď ju robili, čo a v nich odohrávalo... Vidí sa mi však zbytočné a strašne zraňujúce, že to po rokoch svojej žene povedal. NAČO?? Tým jej ublížil mnohonásobne viac... mohli si to vziať do hrobu ako tajomstvo... Vychádza mi z toho, že tí ľudia sú nešťastní, veľmi nešťastní...

Evka to je to najhoršie že on jej chcel aj v tom vysokom veku ublížiť, inak by si to odniesol do hrobu. Preto som to napísala lebo ta žena bola zlomená a tak veľmi nešťastná. Ja si myslím že aj ked zakopneme tak by sme mali niesť dôsledky a nosiť to v sebe nie hodiť svoje previnenie inému do tváre a po toľkých rokoch.

suhlasim, pupavienka. Dosledky si mame niest sami, neprenasat vinu, nedelit sa s nou. Ach, luto mi je tej zeny... Hadam len ak sa pokusi mu odpustit... nie kvôli nemu, ale kvôli sebe, aby neniesla v sebe zataz... 

veru tak, asi len cez odpustenie. ale kde vziať na to silu? Neľahká, veľmi neľahká situácia

odpustenie musi prist samo, to sa fakt naplanovat neda... a chce to vela sil veru...

Chce to veľa síl ale aj čas a v takom veku ho už možno nie je veľa.

Zircon - This is a contributing Drupal Theme
Design by WeebPal.