reklama

RIEŠENIE KONFLIKTOV V RODINE

slniečko , 10. 12. 2008 - 10:19

reklama

Viem, blížia sa Vianoce, sviatky pokoja a lásky, a možno sú pre vaše detváky aj motiváciou k lepšiemu správaniu (alebo skôr darčeky, ktoré si želajú), no momentálne ma to veľmi zaujíma. Keď sa vo vašich rodinách, milé naničmamy, vyskytne hraničná situácia (predpokladám, že u každého je posunutá niekde inde), ako ju riešite? Nadávate? Pred deťmi? Alebo to riešite ručne-stručne?
Poznám veľa mám, ktoré by na svoje dieťa ruku nevztiahli, ale aj také, ktoré všetko riešia bitkou. Ale neviem si napr. dať dokopy poetickosť duše mojej sestry so šťavnatými vulgarizmami z jej úst, alebo s tým, že dokáže dať natvrdo facku dieťaťu. Postačí jej argument, že "keď ťa deti vytočia, povieš im hocičo"? (brokenheart)
Viem, že sa asi nikto nebude chváliť tým, že "mláti" svoje deti, stačí keď poviete svoj názor. Vďaka.


reklama


reklama

Lilu, St, 10. 12. 2008 - 12:19

Ja pred dieťaťom určite nenadávam a hlavne nepoužívam vulgarizmi. Nehovorím, že sa mi už nestalo, že napr. som sa v kuchyni popálila a vyšlo mi z úst do pi.., ale myslím si, že to sa stane každej z nás. Čo sa týka bitky, tak som proti tomu, ale sem tam capnutie po zadku, keď už nič iné nezaberá pomôže. Aspoň u nás.

filipka, St, 10. 12. 2008 - 12:37

Vulgárne nenadávam, v tomto jedinom bode si môžem gratulovať - NIE SOM AKO MOJA MAMA.

Ale nervy mi tečú často - vrieskam. Vrieskam presne ako moja mama. A tiež deťom poviem aké sú sprosté a debilné. Hrozne to na sebe neznášam, pracujem na sebe, hľadám spôsob, chcem sa správať ináč, ale je to nad moje sili. Neprestávam... snažím sa... ale výsledok je stále nulový. Preto vôbec nečakám, že mi deti budú za niečo vďačné. Je to moja psia povinnosť sa o ne postarať, ľúbiť ich, aj keď moja starostlivosť možno nestojí za veľa. Aj tá hnusná časť môjho ja, ktorá dokáže ničiť osobnosť mojich detí... aj to som proste ja.

Deťúchy tiež mlátim po zadku.

Takže... keď sa tak porovnám s tvojou sestrou, som vlastne rovnaká ako ona. Snaha sa necení, cení sa iba výsledok. Kľudne sa predsa môžem len vyhovárať, že trošku sa ovládať je nad moje sili.;-(

ka3nka, St, 10. 12. 2008 - 13:58

Bohuzial tiez vrieskam, ked ma vytocia musim to zo seba dostat, bit ich nebijem, su uz velki, ale ked boli mensi obcas po zadku samozrejme dostali, myslim, ze to neublizilo ani jednemu.Malemu dietatu je podla mna vysvetlovanie, ze urobil nieco zle-ako hadzanie hrachu o stenu.Ked dostali po zadku bolo im to hned jasne a viac to neurobili/ teda, niekedy aspon chvilu, aby som bola presna.U mojich chalanov zaberalo aj ked som zahrkala suflikom v ktorom boli varechy, pritom nikdy varechou nedostali, ale asi to bola pre nich hrozba.;-(
Filipka, vobec nebud na seba zla, urcite si super mamina, myslim, ze take sme skoro vsetky.Poznam vsak aj take,ktore od malicka iba vysvetluju a bohuzial deti, ked vyrastli, tak rodicom skacu po hlave a nevedia si s nimi poradit.Nie je pravda, ze deti, ktorych rodicia sem tam capnu su viac agresivni, myslim, ze je to presne naopak, robim v skolstve a mam s tym bohate skusenosti.Najhorsie su deti, ktore si myslia, ze sa im nic nemoze stat a dovoluju si k ostatnym. a verte, ze to dokazu sakramentsky zneuzit.
Deti, ktore sem tam aj dostanu / samozrejme, ze tym nemyslim mlatenie-to je chore/a vedia presne za co to bolo, vedia, ze ich rodicia lubia, urcite nebudu len tak mlati ostatne deti.
Nejako som sa tu rozpisala.Sorry(giggle)

Lusky, St, 10. 12. 2008 - 14:55

aj ja kričím a keď sa mi niečo nepodarí, aj zahreším, ale iba občas a veľmi potichu, lebo malý začal rozprávať a nechcem, aby to opakoval a tiež s Vami súhlasím, že občas jedna výchovná po zadku nezaškodí, aj keď som si myslela, že to nikdy nebudem robiť, realita je iná, malý sa hneď skľudní, lebo dohováranie nepomáha u nás skoro vôbec, buď zvýšený hlas alebo capnutie po zadku /samozrejme nie silné/.a hneď príde ku mne, vôbec sa nehnevá a ešte sa ku mne túli, lebo vie, že urobil niečo zlé. Ja ho potom obíjmem a poviem mu, že to čo urobil sa nerobí atď...Tiež by som chcela byť kľudnejšia, ale niekedy to proste nejde a stáva sa zo mňa naničmama.(blush)

mendyna, St, 10. 12. 2008 - 15:07

Práve som sa chystala napísať príspevok, na túto tému a hľa ona je tu. Máme dcéru vom veku 16 rokov. Myslela som si a dúfala, že puberta u nej prejde ako u synov /20 a 19/ tak hladko. Ale sme sa veľmi mýlili. Vyvoláva konflikty denno-denne. A najväčší problém sú u nás večerné túlačky s kamarátkami, neskoré príchody domov. Naše dohováranie dobrým slovom, krikom dokonca nadávkami nepomohlo. Až nakoniec došlo aj na facky. Ale s maželom sme prišli na to "že tudy cesta nevede". Tak rozmýšľame kde sme urobili chybu. Obviňujem sa ja, obviňuje sa manžel a naša slečna si chybu neprizná. Narodila sa zo zrakovým postihnutím. Od malička sme s ňou chodievali a chodievame po lekároch a tu je jej vďaka. Aj mne sa stalo, že mi vybehlo škaredé slovo na jej adresu. No zisťujem ,že tým škodím iba sebe , lebo mám pocit, že som niekedy na pokraji infarktu. Včera som s ňou rozprávala o jej problémoch a tak, že ako si to predstavuje ona ,aby nám to fungovalo a ona mi povedala, že keby sme jej nebránili byť vonku každý večer aspoň do 22.00-23.00 tak by nám naprieky nerobila. A to prosím pekne ráno vstáva do školy o 5.45. No povedzte nemajú človeku potom rupnúť nervy? Ďakujem, že som sa mohla vyrozprávať. (brokenheart)

-, St, 10. 12. 2008 - 15:25

Ja sa radím k vrieskajúcim, občas zanadávajúcim a občas aj "capnúcim".
Najnovšie keď sa na mrňúsku hnevám, poviem jej, že je idiot(giggle) Nicol, ty si idiotB-] Vrieskam takmer stále- ona zatiaľ nerozlišuje význam slov a tak nemám na výber, iba jej dať najavo tónom hlasu. Bitie u nás funguje "bezbolestnou" cestou- často ju tak jemne /luskne, ale takmer to necítiť- skúšam sama na sebe(giggle) / capnem po líčku, totiž vchádza do obdobia vzdoru, kedy občas môžem vrieskať jak na hory, môžem ju odtiahnuť preč- a začne iba vrieskať na celý činžiak. Zato keď si získam jej pozornosť "capnutím", ani neplače, ani nekričí, nahodí úsmev a la Mona Lisa a ide ma velice mojkať.
Tiež nie som spokojná s tým, že mnohé neviem vyriešiť inak ako hučaním. Kedysi som ju vždy radšej zobrala a odniesla do detskej izby, aby som ju "nemusela biť" ani kričať, ale teraz už to má účinok iba taký, že to spustí lavínu ohromného, neutíchajúceho revu:-( A tak občas hulákam ako generál- niekedy to má taký význam, že slečinka bez reptania v okamihu radšej zaľahne na zem- akoby išlo tornádo alebo zemetrasenie- to aby bolo jasné, že naozaj prestala robiť to, pre čo kričím. Keď sa hrabe v šuflíku, hneď ho zavrie(giggle) No proste u nás momentálne rev a "capanec" zaberá lepšie, ako dohováranie, odnášanie a pod.- dokonca aj pre Nicol- keďže fiok zavrie, znamená to, že pochopila čo robí zle. Neplače, nezlostí sa, iba počúvne. (beer)

lydusha (bez overenia), St, 10. 12. 2008 - 19:39

Misel
....ked dietatu povies : si idiot nicol....zapisujes mu info do mozgu. Vsetko co jej vravis, je pre jej mozog, cisty, detsky, akoby si pisala na cistu stranu do knihy...a ostava to tam zapisane...niekde v podvedomi.
Ona ti rozumie, velmi dobre rozumie. Lucii som od malinka citala Jozka Pletka a ked zacala blabotat zistila som ze ona tu knihu pozna naspamat. Myslis ze preto lebo mi nerozumela co vravim?
Ked jej capnes, teba to nemusi boliet, aj ked to skusas ale co ona? nevies co citi...nevies ani to ake stopy to na nej zanecha. A to na dusi. Nehovorim o nejakych strasnych traumach ale o stale o tych "zapisoch"
Dalsia vec, nevychovavas psa. Ten nereaguje na slova ale na ton hlasu....a takisto jeho mozes capnut novinami, fuj to nesmies.
Ale nie dieta.
Ked budes kludna ty, pokojna a vyrovnana, bude to citit aj nicol . Je to tazsia cesta vychovy a chce vela trpezlivosti ale ucinnejsia, trvalejsie vysledky.
Dokazes sa vzit do pozicie Nicol? Skus si to. A uz som to tu parkrat spominala pri inych prilezitostiach ale hodi sa to aj sem...vyskusaj uder stlmit na pohladenie a objat malinku, povedat jej ze ju lubis.
Neviem, naozaj neviem, ked teraz dokazes povedat prckovi si idiot a capnut mu, ako budes riesit pubertu....

-, St, 10. 12. 2008 - 22:22

:-D :-D :-D , ale ja viem, že Nicol nie je peeeees(giggle) (giggle) Ale zatiaľ funguje skôr na ten tón hlasu. Toto už mám u nej odskúšané, pekný jemný tón so zákazom nemal vplyv. A úder zmiernený na pohladenie- chápať úder ako capnutie pohybom prstov, nie rukou- funguje spôsobom, že aj ona sa "pomojká"- pohladká po líčku, ale činnosť robiť neprestane.
Nicol bohužiaľ zdedila ťažšiu povahu- už v tomto veku sa hádže o zem, keď nie je po jej, ignorácia nefunguje, odvedenie pozornosti iba občas a "stolička" - v našom prípade detská izba spôsobí priam zemetrasenie- malá REVE až nezaspí od únavy. Keď nevydržím a idem po ňu, tak pohľad je strašný- zatiaľ si neuvedomuje, že po ňu VŽDY prídem, plače akoby som ju opustila. Odtiahnutie od "zakázanej činnosti" nezaberá, rozplače sa vráti sa opäť k činnosti. Nemá to účel, ani sa mi to nedá praktizovať- starám sa o byt, obed, večeru a občas sa naozaj nedá:-(
Oslovenie "idiot" je hovorené láskyplným tónom. Tak ako "plašá"- keď si slečinka odgrgne.
Rovnako som skúšala aj vysvetľovanie, asi málo, lebo nemalo žiadny vplyv. Dnes som si to odsledovala- išla na obrubník a nevie z neho zliezť. "Nicol, nevieš z neho zísť, spadneš a udrieš sa". Iba nervačila, že ju držím a "obmedzujem v pohybe" a tak 6 krát som ju odniesla naspäť k lavičke- asi 3 metre od obrubníka a ona ako jojo sa automaticky vracala nazad. 4 krát začala plakať, 5 si o mňa začala trieskať hlavu a 6 som ju už odniesla a rovno pichla do kočíka, kde hučala až ju to neprestalo baviť.
Ja viem, treba skúšať viac, ale ja viem kde sú moje hranice a kde sú jej. Totižto na 7 krát by sa hodila na ľadový chodník a s hysterickým revom by sme skončili presne tak isto- v kočíku.
Ja poviem toľko- TREBA POZNAť HRANICE A VEDIEť ICH VYUžIť VO SVOJ PROSPECH. Nicol je ešte maličká a zatiaľ funguje toto, ak budem mať pocit, že reaguje na slová a nie na tón, akým sú použité, budem používať slová. Zatiaľ ten pocit nemám:-(

lydusha (bez overenia), St, 10. 12. 2008 - 22:37

bohuzial je to len na tebe

klička, Pi, 12. 12. 2008 - 19:32

tu suhlasim s Lydush. Ked nas krpec zacal rozpravat, tak som nechapala, ze rozpraval aj o veciach co sa stali pol roka pred tym ked bol este "nerozpravajuce babatko". Tiez na nom vidim a mam to tak aj ja, ze si zapamatam nejake zlomky chvil, mozno nepodstatne veci, ale ostanu v pamati na veky. Preto sa aj ja snazim ovladat a tlmit stresove chvile, lebo nikdy neviem co v nom zanecha stopu.
Ale ta detska pamat ma fakt stale udivuje. Luky ma teraz 4 roky a pytal sa ma, co nam do roboty donesie Mikulas ked minuly rok sme dostali vino a cokoladu. :-O Ja som na to uz daaavno zabudla a on to dal zo seba uplne samozrejme.

georgina, St, 10. 12. 2008 - 15:32

Písala som na NM už x-krát... Vychovávať sa dá aj bez bitky, bez nadávok, bez kriku... :-(

nielen žienka domáca, St, 10. 12. 2008 - 15:36

Georgi, súhlas. Ale fakt bez kriku? Celkom bez kriku?

-, St, 10. 12. 2008 - 15:39

Kati, ty si taký kliďas, čuduješ sa? Ja si ťa ani neviem predstaviť, že vieš kričať(giggle)

georgina, St, 10. 12. 2008 - 16:12

Katka, ja netvrdím, že sa mi niekedy nechce kričať. Chce - a AKO! Ale to je môj problém...

Príklad spred pol hodiny:
Mám zásuvku v kuchynskej linke hneď vedľa sporáka. Je vo výške očí našej princezničky... V dózach z umelej hmoty som tam mala cukor, soľ, koreniny - to čo chce mať človek po ruke, keď varí. Bambuľka tam začala chodiť - tak som vybrala obsah a nechala v zásuvke len dózy. Veď nech sa hrá, čo je na tom?

Kedže tam princeznička už cca týždeň "neupratovala", tak som dnes ráno dosypala do príslušnej dózy cukor - nech nemusím chodiť cez pol kuchyne, ked si varím kávu...

No - nemala som to robiť! Sedím si v obývačke pri PC, písmenkujem - a naša princeznička zatiaľ otvorila v kuchyni zásuvku, vybrala dózu s cukrom, otvorila, a sypúc cukor po zemi, bežala do obývačky... Včera som vysávala...

No, mala som chuť si poriadne zanadávať a pokričať... Ale čia je to chyba? Moja, alebo dcérkina? Čo mi pomôže, keď na ňu nakričím, prípadne ju zbijem? Uprace sa tým ten rozsypaný cukor? Nie!

A tak som predýchala, išla do komory pre metlu a pozametala... A dózy sú zase prázdne...

nielen žienka domáca, St, 10. 12. 2008 - 16:44

V takýchto chvíľach nie. Neviem sypať príklady z rukáva. Ja neviem : tvoja dcérka hore na šmýkalke terorizuje iné dieťa. Na tvoje príkazy nereaguje. Neostáva ti nič iné iba kričať alebo sa tam za ňou vyštverať a odniesť ju a ... ja neviem v kľude dohovoriť. Ale keďže ide aj o zdravie inej osoby, ktorú tvoje rozzúrené dieťatko chce momentálne zhodiť, tak musíš zvoliť rýchle riešenie a tým podľa mňa krik je. Taky prvý príklad, ktorý mi práve napadol...
Nie vreskot z nervov. Ale krik. Obyčajný krik. Bez neho to s mojim dieťaťom proste niekedy skutočne nejde. Keď skúša, kam môže zájsť, je to už posledný spôsob, akým vytýčiť hranicu. Máš malú dcérku. Vieš aké je obdobie vzdoru. Kľudne napíš, ak ti ide krízové situácie riešiť inak. (flower)

georgina, St, 10. 12. 2008 - 16:55

OK, Katka - napíšem... Ale až večer - to je na dlhé písanie a za cca 10 minút príde syn zo školy. Má rozrobený nejaký počítačový projekt - tak pôjde k PC on. A ja pôjdem zatiaľ uvariť večeru, potom vykúpať, nakŕmiť a uložiť bambuľku... Potom príde manžel, navečeriame sa spolu so synom... A potom budem písať :-) ;-).

georgina, St, 10. 12. 2008 - 20:23

V prípade vážneho nebezpečenstva:
Od malého malička pri mám pri oboch deťoch špeciálny tón pre prípady vážneho ohrozenia. Veľmi, skutočne veľmi dôrazným hlasom zvolám: "NIE!" a dieťa hneď beriem z miesta ohrozenia. A potom veľmi pokojne a vážne, s pohľadom z očí do očí dieťaťu vysvetľujem, v čom spočíva konkrétne nebezpečenstvo.
Dcérka bude mať za týždeň 17 mesiacov. A už presne vie, že v prípade takéhoto zvolania má okamžite prerušiť danú činnosť.

Takže - ideme napr. z domu na nákup. Obchod je blízko, väčšinou ideme obe peši. Pár metrov od brány domu je cesta. Asi tri krát sa stalo, že kým som zamkla bránu, dcérka vybehla smerom k ceste. Zvolala som: "NIE!" a dcérka okamžite zastavila. Všetko som nechala tak (bránu otvorenú, prípadne kľúče v zámke) a bežala som za ňou. Zobrala som ju na ruky, išla k ceste a ukazovala jej autá. A vysvetľovala jej, že by ju auto mohlo zraziť...

Nikdy jej nedovoľujem ísť cez cestu peši. Buď sedí v bugine, alebo ju cez cestu prenesiem. A vždy jej vysvetľujem, prečo malé deti nemôžu behať po ceste.

Prosím vás - nevravte, že deti tomu nerozumejú... Aj keď trebárs nepoznajú význam všetkých slov, ktoré použijete, pochopia dosť na to, aby vedeli, o čo vám ide.

V prípade "skúšania hraníc":
Činnosti, ktoré nie sú dovolené, alebo v danej chvíli vhodné. Pokojne poviem: "Nie!" a vysvetlím, prečo nie. Ak ani po treťom Nie! dieťa neprestane, idem a v činnosti mu zabránim. A môže robiť, čo len chce, nepovolím. Opakujem stále dookola a stále pokojne: "Nie!"

Príklad: Dcérka ťahá nášho psa za chvost. Náš pes je mimoriadne trpezlivý a dcérke by neublížil. Ale nechcem, aby dcérka považovala psov za hračku. Iný pes by jej to nemusel tolerovať. Takže poviem: "Nie! Hava to bolí!"
Ak neposlúchne ani na tretí raz, chytím jej ručičku a odtiahnem jej ju nabok: "Nie!" Pustím jej ručičku. Dcérka chytí znova chvost. Znova jej ručičku odtiahnem: "Nie! Hava to bolí!"
A tak ďalej... Až kým dcérka nepochopí, že takto sa hrať proste nemôže...

Niektorým deťom treba takúto lekciu dať desaťkrát, niektorým stokrát. Ale nakoniec pochopia všetky. Nie! znamená Nie! A potom stačí už len jedno pokojné "Nie!" a vysvetlenie, prečo nie. A dieťa poslúchne.

Chce to, samozrejme, veľmi, ale veľmi pevné nervy. A celý čas zachovať pokoj. Inak to nefunguje... Krik dospelého totiž dieťa akurát vystraší - a nepochopí, prečo vlastne nemá niečo robiť.
Ale ak dospelý zvládne pokojne dieťaťu x-krát vysvetľovať, tak rieši dve veci naraz:
1. určuje dieťaťu hranice a trvá na ich dodržiavaní
2. učí ho rozumieť svetu okolo seba

Obdobie vzdoru:
Riešenie je veľmi individuálne. Na každé dieťa zaberá iná technika. Niektoré deti stačí ignorovať. Na niektoré zaberá technika napodobňovania - matka presne opakuje správanie dieťaťa (kričanie a dupanie, váľanie sa po zemi...). No a niektoré je možné zaujať niečím iným (napr. "Jééj, pozri, aký tam je pekný psík! Poď, ideme sa spýtať tej tety, či ho môžeme pohladkať!"). A niektoré deti stačí jednoducho zobrať a mlčky odniesť z "miesta činu."

Takže stačí len skúšať rôzne metódy a tá, ktorá sa osvedčí, pri tej zostať...

Pri synovi v období vzdoru zaberalo ignorovanie. Neskôr, keď sme sa presťahovali a syn zmenil škôlku, zle to znášal a mával veľké záchvaty zlosti. Vtedy sme použili metódu "stolička". Pomohlo - už som tu o tom písala.
Dcérku zatiaľ stačí zaujať niečím iným...

lydusha (bez overenia), St, 10. 12. 2008 - 20:26

(y) (y) (y) (y) (y) (y) (y) (y) (y) (y) (y) (y) (y) (y) (y) (y) (y) (y) (y) (y)

nielen žienka domáca, St, 10. 12. 2008 - 15:46

Ja sa veľmi snažím byť trpezlivá mať. Moja nebola ani neni - mám skutočne vynikajúci vzor, ako sa NEsprávať.
Ale ujde mi. Proste občas treba byť dôrazný a zvýšiť hlas. Nie ziapať.
A kluďas iba vyzerám. Nieto nekľudnejšej duše snáď. To je taký paradox.

-, St, 10. 12. 2008 - 16:58

no toto je ako u nás- slečinky sú cca v rovnakom veku, však, Gorgi.
Moja slečinka sa chce tiež stále hrať a veru, zásuviek mám doma požehnane a na všetky (sun) dočiahne. Tiež skúša, čo môže a čo nie a kuchyňa a kúpeľňa ju fascinujú najviac. Keď varím, motká sa mi popod nohy, má svoje mištičky, vrchnáčiky z fliaš a na mrazáku magnetky, ak začne moc vymýšľať a zhľadávať niečo ďalšie, dám jej varechy a lyžičky.
Ale u nás to funguje asi takým spôsobom, že bezo mňa malá na tie miesta nechodí, predsa sú nebezpečné. Keď ju vidím, ako tam cupitá, pokojne ju upozorním. Ak začne zhľadávať, skríknem. Nicol zatvorí skrinku a usmiata odchádza z kuchyne.
Viem, že to nie je najsprávnejšie, ale zdá sa mi to najúčelnejšie. Nicol je spokojná, necíti sa ukrivdená ani nijak ublížená a predsa poslúchne. Občas sa to nedarí iba takto, občas ziapem(giggle) a občas dostane po prdeli.
Neviem si totiž predstaviť, kam by som napchala všetky naše veci- malá lozí a nakúka do všetkých skriniek a šuflíkov. Keby mám všetko spakovať, aby na to nedočiahla, museli by sme sa odsťahovať. V šuflíku v obývačke mám dokonca písacie potreby- perá, fixy, nožnice, papiere, spinky, ... vedľa CD- čká, jej ponožky, pančušky, dupačky... a poviem vám, to dieťa je odmalička na takomto režime a tak je teraz už úplne zvyknutá, že tieto miesta sú pre ňu tabu. Ak pozabudne, upozorním ju.
A pravdupovediac, síce nie som hrdá na spôsob akým som to dosiahla, som hrdá na to, čo som dosiahla. Prečo? V ochode sme boli minule my a jedno dievčatko v podobnom veku ako Nicol. Síce Nikine žiarili oči, keď videla všetky tie veci, čo mohla dočiahnuť, ale držala sa pri mne a nič nechytala. Ak sa pokúsila, dôrazne som povedala "Nicol". Druhé dievčatko pozhadzovalo polku sortimentu, postúpala po bonbonierách, rozbilo tri hračky s cukríkmi asi za 80 korún a maminka červená od ucha po ucho iba dokola opakovala "Sofi, to nesmieš, poď sem, Sofi, Sofi", snažila sa zbierať po dcére zhodené potraviny a pozbierať rozsypané cukríky, vyplatiť svoj nákup a zdržala aj predavačku, pretože tá musela ísť spočítať "straty". A tak jedno pizza pečivko vyšlo maminku asi na 300 korún a veru, bolo mi jej ľúto, pretože sa celú dobu chcela pod zem prepadnúť:-(

georgina, St, 10. 12. 2008 - 17:07

Miška - aj k tomuto napíšem večer, OK? ;-)

-, St, 10. 12. 2008 - 17:11

jasnééééééééé:-)

georgina, St, 10. 12. 2008 - 20:44

No, k zásuvkám... V kuchyni má dcérka dovolené chodiť do zásuviek a do skriniek. Vyhovuje mi to, pretože keď sme samé doma, pokojne sa pri mne hrá, kým varím. V zásuvkách a skrinkách, do ktorých dosiahne, sú len také veci, ktoré môže na hru použiť (hrnce, pokrývky na ne, varechy, lieviky, plastové dózy, iné plastové vybavenie kuchyne...) Ostatné veci mám odložené v skrinkách, do ktorých sa nedostane, alebo v komore. Nie je to pohodlné, ale veď takéto hry v kuchyni nebudú trvať večnosť, že?

Vo svojej izbičke má všetko zariadené tak, aby si neublížila. Takže síce vyťahá svoje oblečenie zo skrinky, ale nevytiahne samotnú zásuvku. Nevadí mi x-krát veci znova poukladať - dcérka sa pekne hrá, snaží si veci obliecť, alebo ich "oblieka" bábike.

V obývačke sme metódou "Nie!" (opísané vyššie) dosiahli, že dcérka nevyťahuje knihy z knižnice, CD a DVD z police a tak podobne.

Rovnako aj v obchode. Obchod, kde chodíme vlastne denne (pečivo, jogurty, maslo a taaaak), je malý a majú tam len košíky do ruky. Dcérka sa voľne pohybuje po celej predajni a dokonca niekedy zájde aj do skladu. Predavačky nás poznajú a len žasnú, že dcérka nikdy nič nezhodí, nerobí scény, že chce nejaký výrobok...

Na týždenné nákupy chodíme do Malaciek. Tam sa dcérka vozí v nákupnom vozíku. Celý čas sa s ňou rozprávam, ukazujem jej zaujímavé veci a všetko prebieha úplne v pohode...

crystall, St, 10. 12. 2008 - 17:27

...ja momentalne capem iba starsieho, lebo Ignore uz nevladzem tolerovat, ani skusky, kolko toho znesie malinka...typu: zatvaranie do tmavej kupelne, podrazenie noh...najprv dohovaram, ale tak ku 20:00 a neskor som schopna hlusit, kto mi pride pod ruku...a to pravidelne kazdy vecer. Po niekolko mesacnom ziapani a hluseni som tento tyzden zvolila taktiku, ze mladeho posadim ku telke alebo bavi sestru a ja v tichu upracem, pochystam...priklad mu davam teraz nulovy, ale aspon mame kludne vecery. ved Idu sviatky...aj nadavam, ale nie vulgarne, povacsinou za volantom, ak nas niekto atakuje. Ak zanadavam doma, tak to uz musi byt NIECO EXTRA, co ma vytoci do vyvrtky, ale to uz kmita aj manzel. Staci jedno zavrcane slovo a zrazu sa vsetko pohne....nuz a svojej rodine som si nikdy nedovolila povedat nieco typu: hlupi, debil... je to moja rodina. Ako si vazim manzela, tak aj svoje deti. Este to odo mna nepoculi a ani pocut nebudu, proste to nedokazem.

katika2, St, 10. 12. 2008 - 18:06

Vychovávať sa dá aj bez kričania a capnutia, ale nie je to len na rodičovi, ale veľmi aj na dieťati.

Nedávno som stretla bývalú kolegyňu, mala dve dievčatá po sebe, teraz už veľké baby. Nikdy ich nebila, stačil rozhovor. Po pár rokoch sa jej narodil chlapček, je to strašný beťár. Smiala sa, že tiež mala pri dcérach veľké ideály, ako nebiť, riešiť dohovorom atd., avšak zistila, že nie je dieťa ako dieťa... Malého občas capne po zadku, aj ho príkrejšie napomenie a s iróniou spomína na svoje predchádzajúce ideály :-D.
Ako sa hovorí, netreba odsudzovať nikoho, pokiaľ nechodíme v jeho topánkach... Takže ak by som to mala zhrnúť, niektoré deti sú "viac bádavé" (giggle), živé, nehľadia príliš na vlastnú bezpečnosť pri hrách atd. pritom sú to veľmi inteligentné deti, iné sú také, že to čo sa im povie, rýchlo vezmú za svoje, neoponujú, neskúmajú, matka nie je tak v strese a samozrejme, že potom pozerá nechápavo na tú, čo ruku "zdvihne".

Moja malá si chce všetko vyskúšať sama, avšak ja mám za ňu zodpovednosť, ľúbim ju, a nechcem aby sa jej niečo stalo, snažím sa z nej vychovať slušného človeka a nie krpca, čo si nikoho a nič neváži, takže si tiež rada pokričím :-P, spočiatku som mala z toho blbé pocity, ale teraz - veď prečo by som si nepokričala? :-D radšej si poziapem a vyventilujem sa, akoby ma malo rovno vystrieť :-D. Samozrejme, snažím sa predýchavať a necapnúť, ale aj to občas musí prísť. Darmo však vysvetľovať mame, ktorá má kľudné, pomalšie dieťa, nepochopí kým nezažije. B-]

georgina, St, 10. 12. 2008 - 21:00

Katika, obe naše deti sú veľmi živé, veľmi smelé, veľmi bádavé... A ja som často v strehu, aby som zasiahla v pravú chvíľu, aby si neublížili. Tiež chcem z nich vychovať slušných a dobrých ľudí...

A prečo si nepokričím? Aj keď sa mi niekedy veľmi žiada? Pretože si myslím, že to, že situáciu v danom momente nezvládam (a chce sa mi kričať), je môj len problém. A nevyriešim ho, ak budem kričať na dieťa...

katika2, Št, 11. 12. 2008 - 09:19

Georgi, nechápem, prečo sa tak veľmi akoby obraňuješ, veď ja ani kočky to na teba nijak neútočia.

Mne keď sa žiada, tak si pokričím, lebo držať v sebe zlo skôr navodí chorobu, ako to zo seba dostať von. Áno, je to môj problém, že sa potrebujem vykričať, ale popritom je to aj problém mojej dcéry a môjho muža. Pretože chcú mať zdravú mamu. Pre mňa je zdravšie dostať to zo seba von ako to držať v sebe a podporovať tvorbu žlče :-D. Je to ako keby sa človek potreboval vyrozprávať a niekto mu to zakáže, lebo je to "jeho problém". Ja som človek, nie stroj.

Nehanbím sa za svoje reakcie, podľa mňa nikdy nie sú neprimerané. Som za prísnu výchovu ale aj s láskavým prístupom. Tak ako nás vychovávali naši otcovia. Od otca som veru aj zo pár krát dostala a vždy som sakra dobre vedela, za čo to je, a že je to spravodlivé, že si to zaslúžim, a druhý raz som už ako decko blbosť nevyviedla, ale zároveň som vedela, že ma má rád, brával nás ako decká na ryby (je dodnes vášnivý rybár), venoval sa nám atd... Nemám z toho žiadnu psychickú ujmu (giggle), myslím, že so mňa vychoval slušného človeka, dokonca som sa aj vydala, takže aj nejaký chlap o mňa zakopol :-D.

Neviem ešte ako inak by som Ti to vysvetlila, ja samozrejme tiež neziapem pri každej príležitosti, niekedy som už taká unavená, že sa pri malej už len zmôžem na suchú iróniu, či ignoráciu, ale nepovažujem za odporné nič, čo je ľudské. Ale neberiem Ti ani tvoj názor, skrátka ja mám iný a inú skúsenosť, preto som načrtla to s tými deťmi, ale možno naozaj časom pochopíš ty mňa a ja teba. Možno vekom pochopím tvoju múdrosť, alebo sa tebe možno narodí tretie dieťa, a pochopíš mňa, vraví sa nikdy nevrav hop...

filipka, Št, 11. 12. 2008 - 10:19

Súhlas do bodky.

georgina, Št, 11. 12. 2008 - 11:18

Katka, neobraňujem sa (nemám prečo) - vysvetľujem.

Čo sa týka hnevu - nikde som nepísala, že hnev v sebe potláčam. Ovládam ho. To je rozdiel. A ver mi, že mi trvalo poriadne dlho, kým som sa to naučila...

Najprv som si však musela uvedomiť, že moje výbuchy zlosti a krik mi život viac komplikujú, ako uľahčujú. A nielen mne, ale aj môjmu okoliu.

Takže najprv som sa učila ovládnuť svoj hnev aspoň na tak dlhý čas, aby som miesto kriku na "postihnutého" (t.j. na toho, kto môj hnev nejakým spôsobom vyvolal) odišla niekam bokom (najlepšie do súkromia) a tam sa vynervačila len tak - na nikoho. Dobrým miestom na tieto aktivity bola pivnica - tam som si mohla kričať a nadávať, koľko som chcela a nikomu to nevadilo. Dokonca som niekedy kopala do dverí tak silno, až ma noha bolela.

Po nejakom čase (keď moje záchvaty hnevu boli menej časté a celkovo sa skracovali a zmierňovali) som prešla v mojej snahe ovládať svoj hnev ďalej. Druhým štádium bolo dokázať nasmerovať negatívnu energiu na niečo rozumné. Miesto hádky a kriku som sa zobrala a išla som napr. tepovať koberec, pokopať záhon v záhrade alebo niečo podobné. Pri zúrivej užitočnej činnosti som si vybrlávala popod nos všetko, čo ma len napadlo.

Tretie štádium trvá doteraz. Keď ma niekto (alebo niečo) naozaj nahnevá, odchádzam z "miesta činu" a len predýchavam. A pri tom predýchavaní premýšľam, prečo som sa nahnevala... A upokojím sa. Potom sa vrátim a riešim problém ako civilizovaný človek. Normálnym, pokojným hlasom.

Prvé dve fázy trvali približne sedem(!) rokov. Našťastie som to stihla skôr, ako sa mi narodil syn. Keď som bola po noci, ktorú som prechodila s plačúcim bábätkom v náručí naozaj nervózna a nahnevaná, občas som sa veru vrátila do prvého štádia a šla si pokričať do pivnice.

Teraz sa zase sem-tam vraciam do druhej fázy. Neverila by si, ako viem vtedy rúbať motykou do zeme - až hrudky hliny odskakujú! Nuž - som tiež len človek, však?

Celkovo som však s výsledkami môjho úsilia spokojná. S ľuďmi v mojom okolí vychádzam dobre, nehádam sa s nimi, nekričím po nich. Ak treba, použijem dôrazný tón hlasu.... A krik? To už je u mňa naozaj výnimočné...

georgina, Št, 11. 12. 2008 - 11:30

Čo sa týka štýlu našej výchovy - našim deťom sa venujeme s láskou, pochopením, ale zároveň trváme na dodržavní hraníc a slušného správania. Preferujeme pochvaly a odmeny. Tresty a zákazy sú u nás výnimočné.

Moji rodičia (a aj svokrovci) používali pri výchove telesné tresty. Veľmi dobre si pamätám, ako som sa vtedy cítila. A to je jeden z dôvodov, prečo ich my pri výchove nepoužívame.

Chápem všetky mamy, ktoré sú unavené, nervózne, frustrované a tak ďalej... Aj ja sa tak niekedy cítim... Ale neriešim to hnevom a krikom na deti... To je celé...

katika2, Št, 11. 12. 2008 - 12:32

Hore píšeš, že keď sa niečo stane, odídeš, upokojíš sa a potom riešiš problém ako civilizovaný človek. Ja sa tiež cítim ako civilizovaný človek, a to aj napriek tomu, že neodídem a problém riešim okamžite. Keď sa mi ide dieťa prizabiť, tak nemám čas ani tie nervy niekam odísť predýchavať. To len na margo toho prvého príspevku.

Čo sa týka tohto druhého, jasne to poukazuje, že dosť silno propaguješ len svoj názor ako jediný správny, a rada máš posledné slovo, neviem prečo (?), nezamýšľaš sa nad tým, že nielen mamy sú unavené atd, ale aj napr. deti sú rôzne, a toto je dosť dôležitý fakt (!!!), zvyčajne s tebou súhlasím, ale dnes Georgi nemôžem.

Nemám rada absolutíva a univerzálne riešenia a to v žiadnej rovine. Zastávam názor, že rozhľadený človek bez klapiek na očiach si vždy necháva (aj) v názorovej rovine "pootvorené vrátka". Jedna vec je o niečom polemizovať a vzájomne sa názorovo obohacovať, druhá je násilne presadzovať svoje pohľady. Nikdy nevieš, čo ťa zajtra prekvapí.

georgina, Št, 11. 12. 2008 - 13:45

OK, Katika - idem do radu podľa toho, ako si to ty napísala...

Civilizované správanie je podľa mňa: Správanie sa bez kriku, bez nadávok, bez bitky. Komunikovanie a vysvetľovanie normálnym, pokojným hlasom.

Ako konám, keď sa mi ide dieťa prizabiť, som písala vyššie. Tiež sa to zaobíde bez kriku...

Nerozumiem, podľa čoho usudzuješ, že násilne propagujem svoj názor ako jediný správny.
Píšem o tom, ako som čo robila a robím ja.
A píšem: "Myslím si...podľa mňa..." - to sú zase moje názory, nie nariadenia.
Nikde nepíšem, že to tak MUSIA robiť aj druhí...

Taktiež nerozumiem, prečo podľa teba chcem mať vždy posledné slovo. Beží tu nejaká debata a ja reagujem na tvoje komentáre. Ty zase reaguješ na moje. A tak ďalej. A buď sa dopracujeme k nejakému výsledku a debata končí, alebo sa dopracujeme k tomu, že sa nedohodneme a debata končí...
Je podľa teba podstatné, kto skonštatuje výsledok debaty? Lebo podľa mňa to je úplne nepodstatné. Ak chceš, zaves pod tento môj komentár niečo na spôsob: "Georgína, s tebou sa nedohodnem..." - a ja tam už nedám ani smajla. Alebo môžeme pokračovať v debate. Ako chceš - je to na tebe...

Deti sú rôzne. Mám dve a napriek tomu, že sú rodný brat so sestrou, sú povahovo veľmi odlišní. Na synovi teraz vidíme, kam sme sa dostali s našou výchobou. A sme zatiaľ spokojní. Takže rovnako postupujeme aj pri dcérke. A predpokladáme, že budeme s výsledkami spokojní tiež...

Ale (ako si sama skonštatovala) neviem, čo ma zajtra prekvapí. Aj o tom som už na NM niekoľkokrát písala... Písala som, že syn ide do puberty a dcérka začína obdobie vzdoru a že som sama zvedavá, ako to zvládneme. Nepamätám si presne, do ktorého blogu som to písala - ale ak chceš, pohľadám ti to...

katika2, Št, 11. 12. 2008 - 16:21

Ejha, mám pocit, že som Ťa vytočila. To nebol môj cieľ, ten bol v tom poukázať Ti, že tebe pri tvojich deťoch možno niečo funguje, ale sú rôzne deti, pri ktorých fungujú iné veci atd, teda neexistuje jeden "najsprávnejší" model prístupu k výchove dieťaťa.

Ešte by som dodala k tej prvej druhej vete, teda čo je civilizované správanie, teda bez KRIKU, nadávok, bitky. Keďže ideme moralizovať na tému civilizované správanie, zoberme si hneď to prvé slovo - KRIK (skrátené slovo od kričanie, ziapanie atd.)

Ide o OBSAH alebo o FORMU tohto slova?

Prvú rozoberiem FORMU slova KRIK. Napíšem slovo KRIK a ty to vidíš takto napísané. Toto je jeho forma.

OBSAH slova KRIK - (z môjho pohľadu) - kričanie, ziapanie, škriekanie, zvýšenie hlasu...

Sama niekde uvádzaš, myslím, že som to našla aj v tejto debate, že "OBČAS ZDVIHNEŠ HLAS".

Takže ak sa zameriavanie nie na prázdnu pokryteckú FORMU slova KRIK, ale vezmeme jeho obsah, tak aj ty vlastne zvyšuješ hlas. Takže by táto celá diskusia mala viesť k tomu od kedy je to ešte "zvýšený hlas" a kedy je to už "necivilizované kričanie", lebo mne to príde ako obdoba, pojem zvýšený hlas môže byť tiež len krajším pojmom pre kričanie, taktiež ako kričanie môžem FORMOU zaobaliť do niečoho spoločensky prijateľnejšieho a nazvem to "zvýšený hlas" :-D.

Ospravedlňujem sa za dlhosiahlu, komplikovanú odpoveď :-). A toho smajla si od teba vyžadujem, nevidím dôvod na urážanie sa. ;-)

georgina, Št, 11. 12. 2008 - 17:49

Katika, nevytočila si ma, neurážam sa. To nepridanie smajla pod tvoje prípadné vyhlásenie typu: "Georgína, s tebou sa nedohodnem..." bolo myslené tak, že v debate nás dvoch by si mala potom posledné slovo ty. ;-)
No, ale som rada, že pokračujeme v debate :-).

Definícia kriku (skrátené od kričanie, ziapanie) je podľa mňa jednoduchá: je to každý hlasový prejav, z ktorého je jasne cítiť negatívne emócie.

No a iný krik? Existuje aj zvolanie. Napr. deti sú na druhom konci detského ihriska, ako mama. Deti sú síce v dohľade, ale reč bežnej intenzity by nepočuli (t.j. nepočuli by pri použití sily hlasu, ktorá sa používa pri bežnom rozhovore). Takže mama na ne volá: "Deti, už ideme domooov!"
Je to jednoduché oznámenie, nie je v tom hnev, nervozita, ani nič podobné.

A je aj dôrazný tón hlasu. Napr. dieťa robí niečo, čo má zakázané, dajme tomu vyhadzuje knihy z knižnice. Mama dôrazne povie: "Nie! Tak sa s knihami nerobí!"... A tak ďalej - viď vyššie príklad so psom.
Je to vyslovený zákaz, tón hlasu je tomu prispôsobený. Znova v tom nie je žiadna negatívna emócia.

No a k tým iným deťom... Myslím si, že aj to najneposlušnejšie, najpapuľnatejšie a najproblémovejšie dieťa si nezaslúži bitku...

katika2, Št, 11. 12. 2008 - 18:53

:-D Ja som v tom mojom poslednom príspevku písala len o kričaní, nie o bitke. A narážala som na ten krik aj pre to, že TY SAMA si uviedla, že občas použiješ zvýšený hlas, keď tvoja malá robí niečo, čo nemá, takže v tom prípade je tento "zvýšený, dôrazný hlas" isto použitý nie s práve milým podtónom... preto ma zaujímalo, či nejak rozlišuješ pri upozorňovaní dieťaťa "zvýšeným (dôrazným) hlasom" decibely - teda kedy je to ešte zvýšený hlas a kedy je to už kričanie. :-D

Ale už ma to ani nezaujíma, lebo predpokladám, že tie decibely mi tu asi nenapíšeš (rofl). Navyše si asi nepochopila, že všetky tú ľúbime svoje deti, chválime ich, vychádzame s nimi dobre atd, nie sme žiadne tyranky. To s rôznymi povahami u detí si očividne nepochopila, ale ani Ti to nezazlievam, lebo si to podľa môjho nezažila. V podstate som od začiatku nereagovala ja na teba, ale ty na mňa, takže si ešte raz prečítaj ten môj úplne prvý príspevok, a uvidíš tam príbeh tej maminy, čo som popísala.

Navyše, moja sestra má syna, chodí do škôlky. Rozprávala sa s riaditeľkou, lebo tam majú jedného chlapca, deťom robí stále zle a učiteľky si s ním nevedia dať rady. Riaditeľka sa rozprávala s rodičmi o tom malom a rodičia v rámci rozhovoru povedali, že oni toho malého v živote necapli. Tak sa potom pani riaditeľka, staršia pani, roky praxe, vyjadrila tak, že to je aj vidno. Samozrejme že ona, a vlastne nikto z nás nie je zástancom bezdôvodného tyranizovania dieťaťa (to si ty zrejme nepochopila), ale sú deti, ktoré jednoducho nepoznajú hranice a keď vidia, že im nič nehrozí, tak skúšajú čo môžu. Napr. keď učiteľka tomuto chlapcovi pohrozila, že ak bude naďalej ubližovať iným deťom, bude nejakým spôsobom (nepoviem trestaný) ale znevýhodnený. Ten malý sa jej vysmial do očí. To decko nie je hlúpe a jednoducho pochopilo, že mu nič nehrozí. V podstate teda môže naďalej ohrozovať iné deti, lebo REČI učiteľov a rodičov má v paži.

Pritom aj psychológovia odporúčajú pri neposlušných deťom prejaviť fyzickú silu, napr. to, že dieťa silno chytím do náruče a nepopustím ho, ako to bolo veľakrát poukazované v relácii Pestúnka, bol taktiež prejav vyššej fyzickej sily.

Georgi, ale teda píšem to, čo si uviedla hore, asi sa nedohodneme a nemá význam o tomto ďalej diskutovať, z môjho pohľadu sú tvoje príspevky príliš poučkové a málo zo života, v podstate mi nič nedávajú, lebo moja skúsenosť je iná.
Ale to neznamená, že pri iných debatách sa nedohodneme. Príjemný večer.

lydusha (bez overenia), Št, 11. 12. 2008 - 19:57

Katika, prepac ale vobec, vobec nic si nepochopila. Skoda.

filipka, Št, 11. 12. 2008 - 09:24

Krik neni riešenie. A pre mňa krik neni spôsob ako niečo riešim, ale je len mojim zlyhaním.

georgina, Št, 11. 12. 2008 - 11:32

Filipka, presne takto chápem krik aj ja. Nie je to riešenie - je to moje zlyhanie...

Lusky, St, 10. 12. 2008 - 18:37

Presne tak, ako píšeš Katika2, súhlasím s Tebou(clap) (clap) (clap) (y) (y) (y)

slniečko, St, 10. 12. 2008 - 19:14

Som rada, ze sa rozprudila diskusia :-)
ja si tiez myslim, ze hornu hranicu trestu (kedy dieta uz na stopro chape, ze stacilo) urcuje rodic. Z vlastnej skusenosti s mnohymi detmi(v MŠ) viem, že ak je to krik, dieťa vas berie vazne az ked kricite, ak je to bitka, tak az po nej. Ja som za maximalny trest v skolke pokladala a samozrejme aj deti, ked si dieta muselo sadnut na stolicku mimo ostatnych - neslo tak ani o trestanie, ale dieta sa tak upokojilo a vzdy som mu aj povedala, nech premysla o tom, ako sa spravalo. Samozrejme ta stolicka nasledovala az po par napomenutiach.
Inspirovali ste ma oprasit nejake pedagogicke knihy v mojej kniznici (viem, ze je to teoria, ale je tam fakt kopec dobrych napadov) a mozno sem nieco pridam. Zatial dakujem za vsetky nazory. (flower)
pre Georginu - absolutne zdielam tvoj nazor, som velmi zvedava na tvoje skusenosti a nazory

georgina, St, 10. 12. 2008 - 21:07

Slniečko, tiež som učila v MŠ. A napriek tomu (alebo práve preto), že mám pedagogické vzdelanie, čítam naďalej knihy o výchove a mám ich pomerne dosť aj doma...

eva m, St, 10. 12. 2008 - 19:47

Ako pise katika, kazde dieta je ine, na kazde plati ina vychovna metoda. Moja dcera bola odmala vzorne, sposobne dieta a ja som sa kriticky divala na maminy divochov, ktori okolo nich lietali, kricali, robili si, co chceli. Ked sa narodil nas chlapcek, odmalickabol zivelny, aktivny, rychly - nuz a odrazu som bola na opacnej strane barikady, medzi tymi mamami malych divochov... Znova sa mi raz rozlepili oci, ze netreba druhych kritizovat, kym nechodime v ich topankach...
Neuznavam bitku. Moje deti dostali po zadku asi 5x (maju 10 a 5 rokov). Moze to mat vyznam vtedy, ked treba rychly zasah a dohovaranie nepomohlo. Nechapem facky, buchnaty, bitky po holom zadku a podobne nezmysly. Ale viem aj to, ze ich mnohe deti casto dostavaju.
Som zasadne proti ponizovaniu, zosmiesnovaniu, urazaniu deti. Urcite nepouzijem na adresu svojich deti vyrazy - sprosty, blby, idiot, somar... Ani mne by sa nepacilo, keby mi tak niekto povedal. A deti sa ucia od nas.
Kricim. Veru hej. Som emotivna a deti vedia, kedy a preco sa hnevam. Ale vedia aj to, kedy som stastna a pysna na ne. Vela ich chvalim, tulim, hladkam. Som vsak aj dost autoritativna. Myslim si totiz, ze deti potrebuju mat jasne urcene hranice.
Eva (sun)

georgina, St, 10. 12. 2008 - 21:33

Evka, ja som od prírody veľmi nervózny človek... A dlho, dlho a ťažko som sa s tým učila žiť... Dnes už skutočne málokedy kričím. Ale keď už, tak kričím len na dospelých! Nie na deti...

Aj matky majú nárok byť unavené, nervozne, nahnevané. Ale myslím si, že sa to dá deťom vysvetliť aj normálnym hlasom... A ony to pochopia...

lydusha (bez overenia), St, 10. 12. 2008 - 19:58

Krik...neviem, na mna ked niekto vrieska ja ohluchnem. Nepocujem. Ked na mna niekto hulaka, rozkazuje, vrieska, krici, spusta prave opacny efekt...mam chut povedat NIE a JUST nebude tak ako chces. Nie je jednoduchsie poziadat kludnym hlasom ked nieco chcem? Povedat, mohol by si prosim ta...? Ani deti nie su roboty, nebudu posluchat na slovo, na povel....maju pravo byt mrzute a bez nalady a tiez si povedat nie.

eva m, St, 10. 12. 2008 - 20:03

Suhlasim s tebou, urcite nema byt krik prvoplanovy. Ak nepomaha pokojne slovo, zvydsenie hlasu nemusi byt na skodu. Aj mama ma pravo na prejavenie emocii - aj tych negativnych. Ale ak sa krikom debata zacina aj konci, dieta sa moze stat voci nemu rezistentne a prestava ho pocuvat.
Eva (sun)

lydusha (bez overenia), St, 10. 12. 2008 - 20:11

No, ved vravim, presne ako ja.:-) Moja mama vedela taaaak kricat ze ju bolo pocut na koniec panelaka:-)
U nas ked nepomaha pokojny hlas....pomaha ignoracia.
Od malicka. Aj lucia vedela plakat a nariekat ale len dovtedy kym boli divaci. Ked neboli divaci, nebolo ani divadlo.... Ona mi aj niekedy prisla oznamit JA PACEM.
Dobre, lucinka, ja vidim. A aj pocujem.
;-)
A dnes?
Dohodneme sa ze upraceme a ideme na nakup. Ja si upracem, ona nie. Na nakup nejdeme alebo idem sama. Bez nej. Neupratala. Lebo sa jej nechcelo. Ani mne sa nechcelo s nou niekam ist. To je cele. O dohode, o jednej vlnovej dlzke.

adus, St, 10. 12. 2008 - 20:12

No, ja síce nie som vyslovene ten typ, že nebiť, nekričať, ale uznávam aj to, že facka nie je argument - kým s nám všetky ostatné neminú;-) !
Neviem, ale myslím si, že tie matky, ktoré tvrdia, že sa absolútne zaobídu bez kriku a ručno-stručných argumentov majú šťastie na deti. Tiež to vyššie niektorá napísala - závisí aj od povahového typu.
A podľa mojej osobnej skúsenosti aj od veku detí - zvýšený hlas a capnutie zaberá skôr na menšie detičky, pubertiak sa otrasie a zatne:-|
Ja mám (také o ktorých môžem plnohodnotne vypovedať) 3 - každý reagoval inak na krik,m inak na capnutie - snáď jedine na dohováranie reagovali všetci rovnako - ignorovali ho(giggle) Staršia dcéra je tvrdohlavec tvrdohlavý a tú by som bola mohla aj zabiť a neustúpila by zo svojho, na druhej strane bola odjakživa veľmi rozumná a ak som jej niečo stihla vysvetliť prv než si ona sama "utvorila na vec svoj názor", tak pochopila (napr. v hračkárstve: teraz nemám korunky a nemôžem ti nič kúpiť, keď tatinko dostane výplatu, niečo dostaneš - a čuduj sa svete, zväčša jej stačil obyčajný nafukovací balón). Ale keď sa raz zaťala, nepohol ňou ani pár volov, nie to že bitka, krik a argumenty už vôbec nie (a to jej zostalo dodnes - nie je veľmi náchylná akceptovať argumenty, ktoré sa jej nehodia do konceptu).
Prostredná zase bola taký ten ľútostivý typ - na ňu sa stačilo nie že nahnevane, ale len vážnejšie pozrieť a už krivila pusinku. Dodnes je to naše dobrátko, kombinácia Matky Terezy a Florence Nightingalovej - radšej si (dokonca dvakrát za sebou) nechala zlomiť ruku, ako by mala naraziť na svahu do malého dieťaťa. Vždy (skoro(giggle) - preda len, už má o dva týždne 20) radšej ustúpi druhému (aj keď zrovna skákať po hlave si nenechá, to nie, to len v tom zmysle aby iní netrpeli.
No a syn - to je ozaj mimozemšťan, z toho som mala najväčšie nervy a hoci som ho ani nebila, ani som naňho nijak nadmieru nekričala, predsa to skončilo tým, že keď som mu po jednom dosť vážnom prehrešku v škole povedala, že miesto behania po vonku s kamošmi bude chodiť zo školy rovno domov a tam bude potom rozmýšľať o svojom správaní (povedané na rovinu - dostal zaracha), tak mi vyskočil z okna a utiekol z domu - iba na pár hodín, ale mal vtedy snáď 13, tak si viete predstaviť tie nervy:-( .
Dnes už neriešim nič - okrem poriadku doma som s nimi viac menej spokojná, najmä s dievčatami, ale už si hovorím, že čo sa nenaučili doteraz, ....
No chcela som ale povedať len to, že použitie tej či onej metódy ozaj závisí od okolností, veku, ....a mnohých iných faktorov.
Georgínka, naozaj si myslíš, že sa dá vždy a bez výnimky zaobísť bez tých radikálnejších metód - lebo ja nie. Som tiež zvedavá, čo večer napíšeš(y)

eva m, St, 10. 12. 2008 - 20:15

(hug) (hug)
Eva (sun)

georgina, St, 10. 12. 2008 - 21:21

Adus - naozaj si myslím, že sa dá vždy a bez výnimky zaobísť aj bez radikálnejších metód...

A myslím si, že keď to zvládam ja (od prírody ťažký cholerik), tak to môže zvládnuť aj každý iný... Ak bude chcieť...

filipka, Št, 11. 12. 2008 - 11:14

Nesúhlasím.:-)
Ak niekto postaví lietadlo len tak na kolene, tak to tiež zvládneš aj ty? Šak keď to dokáže druhý, aj ty to potom musíš dokázať... stačí len chcieť.
Dievča, určite sa dá ovplyvniť na svojej povahe veľa vecí. Ale len preto že si to ty dokázala, nemôžeš zovšeobecňovať. Zvládnuť sám seba je podľa mňa to najťažšie v živote. Pozri sa trochu okolo seba, si jedinečná preto, že si to dokázala. Ale toto skutočne nezvládne každý len preto že chce.

georgina, Št, 11. 12. 2008 - 11:40

Filipka, keď si vytiahla ako príklad to lietadlo, zostrojené na kolene... Nuž, kebyže veľmi chcem, tak ho postavím... Nemám síce technické vzdelanie, mašinám nerozumiem - ale kebyže CHCEM.... (giggle)

Nuž, ale ja nechcem... Nevidím v tom žiadny zmysel... Tak to lietadlo proste nestaviam... ;-)

Venujem svoj čas a energiu veciam, ktoré chcem robiť a vidím v tých veciach zmysel. A keď už to raz CHCEM, tak to chcem robiť najlepšie, ako sa dá...

A jedinečný je každý jeden z nás... A súhlasím s tým, že zvládnuť sám seba je jedna z najťažších úloh v živote...

Ale - píšem to tu stále dookola - stačí len CHCIEŤ!

filipka, Št, 11. 12. 2008 - 11:55

Nesúhlasím. V pohode.

georgina, Št, 11. 12. 2008 - 21:36

:-) B-]

manny, Št, 11. 12. 2008 - 12:04

Filipka tu s tebou plne suhlasim.Nie kazdy zvladne vsetko co chce.Clovek zvladne iba to na co citi ze ma a co citi ze dokáze.

klodik, Ne, 14. 12. 2008 - 08:43

georgina myslím, že v tejto diskusii trošku "preháňaš".Vieš aj ja som od prírody cholerik a mám rada normálne slušné jednanie aj s deťmi a viem veľmi dobre ako sa udržať vo forme- psychickej tak aby som nemusela kričať, hádať sa , či občas byť "pudová" na svoje deti.

Ale mne sa narodili chlapci do roka po sebe. Všetko bolo super v pohode, zvládala som vstávanie po nociach, bola som usmiata v pohode. Celé moje okolie- ľudia mne najbližší sa čudovali, že to super zvládam. Po istom čase som presne vedela, že pociťujem hranicu kedy potrebujem aby bol manžel viac doma, aby sa povenoval deťom, aby možno niečo uvaril on, aby ma len tak chvíľočku nechal poleňošiť.Ale nekonalo sa ani o po dvoch rokoch na materskej- s dvomi deťmi, ani po troch rokoch, ani po štyroch a ani neskôr...Všetko som si okolo detí musela zvládnuť sama a do toho mnohé problémy s mamou a bratom...

A moje deti? Dvaja chlapci- jeden v znamení raka druhý lev, totálne odlišné povahy, jeden zádumčivy, druhý živelný...že by sa boli spolu hrali? Kdeže mohla som len snívať, aj keď som ich k tomu viedla- nešlo to, lebo deti v tom veku-2,3,4 rôčky konajú skôr pudovo- akéže argumenty aby sa spolu hrali, aby si vymenili hračky...Ale snažila som sa...akurát že taká mamina rieši aj iné ako len vychovávať deti, musí navariť, upratať, nakúpiť-vtedy som ani auto nemala, do obchodu som sa riadne nedostala nejaké 3 roky, vždy len vyšťavená s dvomi deťmí.A do toho návštevy mamičky na psychiatrii, do toho návštevy brata na psychiatrii a riešenie jeho vyčínania v tých jeho stavoch...Na jedného človeka priveľa keď sa ešte svojho dožadovali moje deti...A najviac si to vtedy odniesli práve moje deti.Ale neľutujem a moje deti to našťastie chápu.

Som za láskyplnú výchovu a dokonca posledné rôčky nemusím ani predychávať rôzne situácie čo sa detí týkajú pretože sú to normálne ľudské bytosti a ja rešpektujem ich jedinečnosť a dá sa s nimi normálne diskutovať a rôzne situácie sa dajú vysvetliť a chlapci sú schopní sa z nich poučiť...Ale nikdy by som si nedovolila tvrdiť že deti sa dajú vychovávať úplne bez capnutí či šialeného kriku. To sa v živote dá- za istých okolností...ale nie každá žena ich má a nie každá žena si ich dokáže vytvoriť...Nechcela som sa tu posťažovať, lebo ja životu vďačím za takúto školu akú som dostala a považujem to za dobrú skúsenosť.A to že máš georgina skúsenosť s detičkami v škôlke a potom aj s vlastnými doma a že si od prírody cholerik a že si sa s tým dokázala popasovať ešte neznamená, že nejestvujú ženy ktoré veľmi chcú a nedarí sa im to...Mne sa teraz dýcha úplne ľahúčko, je to v rodine fajn, chlapci sú spokojní a užívam si to...ale užívam si to aj preto, lebo neprežívam stresy z toho či sa moja maminka nerozhodne skoncovať so svojím životom, nebehajú my mysľou otázky či zavolať či nazavolať policajtov aby riešili vyčínanie môjho schyzofrenického brata a neriešim, že by ma svokra ohovárala- proste tam nechodím vďaka manželovi, lebo od nás odišiel a tak neriešim jeho rodinu. A mám skvelú prácu, dobrých kolegov a z práce nechodím vyšťavená, ale v úplnej pohode...a chodím plávať a na turistiku so svojimi synmi...Výchova dieťaťa nestojí len na tom ako dokáže matka spracovávať svoj hnev, ale aj od ostatných okolností života...Ako dokáže vypúšťať a či dokáže vypúšťať a či je vhodné vypúšťať zo svojho života problémy svojich najbližších...Myslím, že výchova detí je oveľa zložitejšia a pestrejšia ako si to ty doteraz zažila vo svojom profesionálnom a rodinnom živote...A ešte dodám, že ak je učiteľka vo fáze vyhorenia môže byť taká uvedomelá že odíde z tejto pozície...ale "vyhorená" matka neodíde, nevyberie si dovolenku a potom jej mozno ostane len pocit zlyhania a oči pre plač...ale to neznamená, že keby mala trošku lepšie podmienky tak by nebola oveľa oveľa lepšou maminou...A toto všetko sa netýka mamín, ktoré ani len nemienia diskutovať o tom, že deti netreba otĺkať a vrieskať po nich...toto bolo o tých matkaćh, ktoré zdanlivo hľadajú dôvody prečo sa to nedá, chcú, strašne chcú, ale nejde im to...a ja verím, ze raz budú za tým pomyselným bodom a budú mať tieto všetky maminky krásny vzťah so svojimi deťmi a napriek zlyhaniam ich aj ich deti budú milovať a budú schopné svojim maminkám tie prešľapy prepáčiť, odpustiť.Nie je nič krajšie ako keď má matka bolesť uloženú vo svojom vnútri v podobe výčitiek, že húkala na svoje deti, že občas im aj na zadok naložila a jej 12 ročný syn príde zo školy a povie: maminka ty si na nás taká dobrá, u nás doma sa ani nekričí, ani nás nebiješ...a ja mu len odpoviem: vieš Filipko nie vždy to u nás takto bolo, ale som rada, ýe to vnímaš práve takto, lebo tvoje slová práve liečia moju dušu(sun)Teraz som tá ktorá to dokázala. Pár rokov dozadu by som sa zaradila k maminkám ktoré veľmi chcú a nejde to...a ktoré možno hľadajú argumenty prečo sa to nedá

georgina, Ne, 14. 12. 2008 - 20:18

Klódik - a v čom konkrétne preháňam?

filipka, Ne, 14. 12. 2008 - 22:23

Hovorím za seba, nie za Klódik - preháňaš keď hovoríš, že stačí LEN chcieť.

georgina, Ne, 14. 12. 2008 - 22:35

Keď myslíš... ;-)

klodik, Ne, 14. 12. 2008 - 22:41

V tom ako tvrdíš že keď žena- matka chce tak sa to dá...Sú tu isto mnohé maminy ktoré by rady počuli nie to že keď chcú tak môžu svoje deti vychovávať "lepšie",ale možno potrebujú počuť to že ak budú chcieť tak sa im to za niekoľko rôčkov možno podarí...Nie je to také jednoduché-že treba len chcieť...je to dlhodobejší proces a od teba to georgina vyznieva akosi príliš sebaisto...Niektoré maminky to možno dokážu až ako babky...Človek dokáže čokoľvek v čo verí že sa mu podarí. Ale zároveň máme v sebe akísi prirodzený kompas ktorý nám aj hovorí na toto mám a toto proste nezvládnem...Ja fandím všetkým maminkám ktoré majú lásku k svojim deťom v srdiečku aj keď im občas ujde hlúpe slovíčko na adresu vlastného dieťaťa, aj keď sa im občas ruka pošmykne...Deti lásku cítia tak či tak...To je jediné v čom si myslím že preháňaš,aj keď to zrejme myslíš dobre...Mnohé ženy to môže aj zabolieť pri srdiečku ak čítajú o tom ako treba chcieť a ono sa to dá...Som rada že ja som už za vodou, lebo pred pár rokmi by mi tvoje komentáre na túto tému vlievali slzy do očí,že ako veľmi, veľmi som chcela a nešlo to...Ja si nikdy nebudem môcť povedať, e som svoje deti vychovala bez kriku, bez, výchovných capnutí...Aj keď som sa dostala do bodu že som spokojná sama zo sebou v tomto smere mám za sebou skúsenosť ktorá mi hovorí, že sa to nie vždy dáˇ...

filipka, Ne, 14. 12. 2008 - 23:23

A nie len zabolieť pri srdiečku. Ale rovno si hodiť mašľu, či ustlať na koľajnici ak som v hlbokej depke (čo konkrétne ja už pár mesiacov nie som).
Geo, slová typu - stačí len chcieť - fakt veľmi veľmi bolia.

kubeno, Ne, 14. 12. 2008 - 23:50

Keď čítam tvoje príspevky, celkom sa v nich spoznávam,
myslím,že je to nejakým zlým duševným rozpoložením,
ako si z tej depky dostala ?

georgina, Po, 15. 12. 2008 - 15:05

Klódik, Filipka - v týchto komentároch (myslím tie, kde opisujete vplyv mojich písmeniek v tomto blogu na druhých) podľa mňa preháňate vy...

klodik, Po, 15. 12. 2008 - 19:06

To bude asi tým georgina, že nevieš ako sa môže matka za istých okolností cítiť...Ale ak preháňam ja je mi to jedno...prežité je prežité, prebolené je prebolené...možno raz pochopíš moje slová...

klodik, Po, 15. 12. 2008 - 19:53

Ešte mi to predsa len nedá pokoj...len by som to chcela trošku lepšie priblížiť a napadol ma tento príklad. Kedysi mi do očí vháňalo slzy to keď sa nejaká mamička dušovala ako ona odkojila svoje deti a každá dobrá matka svoje deti kojí, že sa to proste dá keď chce.A ja som chcela, považovala som to za samozrejmosť že to tak bude a nepochybovala som o tom, že svoje deti kojiť budem...Lenže chcela som a nešlo to, ani pri jednom ani pri druhom synovi...Cítila som smútok,zlyhanie a nepomáhalo mi ak nejaká mamička vyhlasovala že kojenie je super,že sa to dá len treba chcieť...Každá jedna taká maminka to myslela isto dobre ale mňa to zraňovalo a bolelo...Až postupne mi došlo, keď moje deti nebývali choré a napríklad tie kojené v mojom okolí každú chvíľu chorlaveli, keď som videla aké sú moje deti šikovné a spokojné, že je to v pohode aj takto.A postupne som sa stretávala aj s inými ženami ktoré proste kojiť chceli a nepodarilo sa im to a postupne som sa z tej bolesti vyliečila.Ale vtedy som nepotrebovala počuť že sa to dá- len treba chcieť...Ja som potrebovala počuť, že to nie je žiadna životná tragédia ak to tak nie je...Dúfam ýe som to trošku objasnila...Ja sa viem niekedy veľmi trápiť pre niektoré veci o ktorých viem že sú dobré a mali by byť inak a dlhšie mi v živote trvá kým to spokojne hodím za hlavu a ďalej žijem vyrovnane a spokojne(flower)

Mortisa24, Ut, 16. 12. 2008 - 13:32

Klódik krasne si to napisala. Ja som malinku kojila iba dva mesiace a tiez ma strasne ale strasne bolelo ked som pocula taketo reci. Neviem ako je to mozne, ale po 2 mesiacoch od porodu som dostala menstruaciu a malinka ma od vtedy nechcela. Plakala som, mala som z toho depresie, ale teraz uz viem, ze to nieje ziadna tragedia. Sme matky nielen ked kojime, ale ked svoje deti lubime, vychovavame, starame sa o nich, nielen ked su malinke, ale v podstate naveky hihi. ;-)

georgina, Ut, 16. 12. 2008 - 15:25

Klódik, naozaj nerozumiem, čo má spoločné niekoľkomesačné ne/kojenie s niekoľkoročným ne/bitím dieťaťa...
Myslíš si, že dieťa tieto dve veci (mama ma nekojí, mama ma bije) vníma ako rovnako bolestnú a ponižujúcu skúsenosť?

Pozri - píšeme sem každá o svojich zážitkoch a životných skúsenostiach, svoje názory a myšlienky... A niekoho tie písmenká oslovia, niekoho nechajú ľahostajným a niekoho rozčúlia... S tým ja, ani ty, ani nikto iný nič nespraví...

Moje písmenká, ktoré teba, Filipku (a ešte neviem koho) tak pobúrili, druhé dievčatá zase inšpirovali...
A je na každej/každom z nás, čo si odkiaľ ne/vezme...

klodik, Ut, 16. 12. 2008 - 19:28

Mňa tvoje riadky georgina vôbec nepobúrili(sun) ...to vôbec, vôbec nie...len mi prišlo trošku potrebné napísať aj druhú stránku pohľadu...trošku priblížiť, že nie vždy sa "to dá ak chceme"...Len o to mi išlo...Niekoľkomesačné nekojenie dieťaťa nemá zdanlivo veľa spoločné s bitím či nebitím dieťaťa...Ale má dosť spoločné s pocitmi matky...Bitie či nebitie dieťaťa je predsa aj o pocitoch matky...Nie je to o tom, že ak matke občas ruka ujde či sprosté slovíčko, že to matka neprežíva ako svoje zlyhanie, svoju malú tragédiu...Môže ju to bolieť a predsa nemusí stačiť chcieť....Bol to príklad na vysvetlenie pocitov matky...Aj matka sa môže cítiť že zlyháva a predsa pri jej snahe jej nestačí aby chcela...Ešte raz píšem že tvoje riadky ma vôbec nepobúrili....Len je to iný pohľad na naše chcenie, na mieru chcenia a mieru chcenia a zlyhávania aby o niekoľko rokov mohlo prísť víťazstvo...A celé to má veľký zmysel čo si písala,len podľa mňa netreba tak lipnúť na tom že sa to dá ak chceme...
V tých mojich riadkoch mi išlo o pocity matky...Pocity matky nie sú menej hodné ako pocity dieťaťa...
A na záver? Napísala si veľa múdreho, veľa z vlastných skúseností a tvoje príspevky si vždy rada prečítam georgina,ale dovolím si aj vlastný názor a dovolím si ho aj napísať...(sun) (sun) (sun) A v kútiku duše si vravím, že kým ty si v tejto diskusii možno nakopla veľa mamičiek aby sa zamysleli nad výchovou svojich ratolestí a mnohé si isto niečo z toho vybrali, ja som si len dovolila trošku pohladiť dušu možno niektorým maminkám ktorých duše jemne zaplakali nad svojimi zlyhaniami...Dovolila som si to preto lebo viem ako to pomôže keď duša bolí(sun)

georgina, Ut, 16. 12. 2008 - 21:43

OK, Klódik. Tak si sa na to pozrela z uhlu mamín, čo to nezvládajú. Fajn...
No a ja sa na to stále pozerám hlavne z uhlu dieťaťa, ktoré musí mamino "nezvládanie" znášať.

Vieš - mamy sú dospelé osoby. A keď sa im nedarí zvládať svoju únavu, frustáciu, depresiu, hnev, zlosť... - môžu vyhľadať odbornú pomoc.
A nie si negatívne emócie vybíjať na dieťati. A doslova vybíjať...

klodik, Ut, 16. 12. 2008 - 22:08

Môžu vyhľadať pomoc to máš pravdu georgina(flower) ...pozrela som sa na to z toho pohľadu preto, lebo takto vnímam ľudí vo svojom okolí dosť bežne...Niekedy to pomáha viac ako odborná pomoc...A tymto neznevažujem odbornú pomoc...je to len postreh zo života...
Myslím si že nie je nič zlé na tom ľudí vnímať aj takto...Keby sme sa všetci dokázali navzájom takto vnímať možno by aj násilia bolo menej...(hug) (hug) (hug)

adus, St, 10. 12. 2008 - 21:29

Aj-vaj, to potom len klobúk dolu (ale aj t(giggle) ak neverím), sorry, to neber vážne to len hovorí zo mňa závisť;-)

georgina, St, 10. 12. 2008 - 21:59

Adus, myslím si, že keď niekto chce, tak sa naučí zvládať svoje negatívne emócie tak, aby nerobili škodu... Dotyčnému, aj druhým...

Mne to naučenie sa trvalo naozaj dlho... A ešte dnes sú chvíle, keď odchádzam (niekedy vybieham) z "miesta činu", aby som predýchala...

V poslednej dobe sa nejako častejšie vyskytujem na našom dvore, na čerstvom vzduchu... To vieš - syn bude mať v januári 12 rokov... Hlási sa puberta... (giggle)

Moje nervy, buďte silnééé!!! ;-)

vyvyka, St, 10. 12. 2008 - 22:23

Baby,klobúk dole pred Vami,ktoré ste niekdy nezvýšili hlas a neudreli svoje dieťa,naozaj(clap) (clap) (clap) (clap) ,ako som písala v inom príspevku,je Vás málo,ale ste.my deti nebijeme,keď sa zadarí capnutie po zadočku,skôr na smiech,ako na plač,tiež sa snažíme s deťmi psychologicky,ale ja žiaľ nie som diplomat a ani kľuďas.mňa keď nahnevajú,tak im to dám pocítiť,či už zákazom,alebo trestom a vždy sa o tom potom rozprávame.keď mi prasknú nervy,tak sa neskôr ospravedlním za reakciu,ale vysvetlím,čo ju spôsobilo a ke´d sa tak nebudú správať,reakcie nebudú.(giggle) (giggle) (giggle) Ale hovorím,to ako píše georgina a Lyduš obdivujem,to jednoducho na to nemám.

georgina, Št, 11. 12. 2008 - 11:43

Vyvyka, trest a zákaz patria tiež do výchovy. len si myslím, že treba nimi šetriť. A používať radšej veľa pochvál a povzbudení a objatí a lásky....

Hm... A myslím si, že keď si povieš, že na to jednoducho nemáš - tak sa dopredu vzdávaš... (hug)

vyvyka, Št, 11. 12. 2008 - 13:36

Georga,našim deťom milionkrát denne poviem,že ich ľúbim-e,stále,pretože mne to môj otec nikdy nevedel povedať,aj keď ma má rád,ale najavo to dať nevie.Takže naše deti bežne hovoria aj nám,že nás ľúbia a stále hovorím mojim galganom,že sme ich rodičia a budeme ich ľúbiť vždy,za každých okolností,pretože sú naši synovia a nech by spravili čokoľvek,stále nimi budú.Niekedy mám pocit,že som ako rádio (giggle) (giggle) (giggle) ,ale lásky nikdy nie je dosť,hlavne u detí.A čo sa týka tých trestov a bitky,deti bijeme naozaj málo,ja si ani nepamätám,kedy naposledy,napr.dnes sa malý rozplakal,lebo som sa na neho hnevala,lebo nepočúval.myslím,že mu stačilo,že vedel,že sa hnevám a už rozprával "prepáč,prepáč".Ale to preto,lebo vedel,že spravil zle.Ani som ho nebila,ani nekričala,len som povedala,že sa hnevám.Ale niekedy to proste praskne,alebo pretečie,to je jedno,ako to nazvemme a vtedy dostanú.Ale myslím,že nie nejako brutálne,takže im to zase až tak neuškodí.(sun)

georgina, Št, 11. 12. 2008 - 13:52

Vyvyka - s tým prejavovaním lásky je to u nás presne tak isto :-).

manny, Št, 11. 12. 2008 - 00:12

Ja sa pridám.Tiez na to nemám bohuzial.Ale ak aj niekto neudrie dieta nikdy a nevrieska po nom nikdy,este nemoze vediet co z neho bude a aj tak si myslim ze si budu moct povedat ze dobre urobili a dobre vychovali az budu mat vnucata a budu vidiet ze to co predali svojim detom daju oni svojim.Proste az by som videla ze moje dieta mikdy nenavrieska na to svoje a nikdy ho neudrie miesto uderu pohladi potom by som si mohla povedat,robila som spravne a moje dieta je dobre vychovane dovtedy si myslim ze na kazde dieta plati ine.Aj ked vrieskam aj ja ako nepricetna a aj moja mala uz dostala po prstoch ked som jej sto krát vysvetlila ze knizku trhat nemoze ani ju hadzat o zem a ona to s usmevom alebo v amoku urobi,po tych prstoch dostala a zabralo viac som vysvetlovat nemusela.Teraz ked chyti roh knizky pozrie na mna a staci len ked jej pohlad opätujem prevrati stranu a pokojne si cita.Proste kazde dieta je ine a kazda zena je ina.Tie ktore to zvladaju bez vrieskania a bitky klobuk dolu.Georginka,lydushka ja vas obdivujem ale myslim ze ak sa bude chciet niektora zmenit tak to musi chciet sama a vy jej to do hlavy nenatlacite ani keby ste ako chceli.Mozno vekom a casom....

lusesita, Št, 11. 12. 2008 - 09:45

manny:(sun) (y)

georgina, Št, 11. 12. 2008 - 12:50

Manny, naozaj neviem, ako sa budú naše deti správať, keď budú dospelé. Ale to o svojich deťoch nevie povedať nik.
Môžem len robiť, ako najlepšie viem a veriť, že to dobre dopadne.

Na každé dieťa naozaj platí niečo iné a každá žena je naozaj iná. A každý/á má svoju cestičku. Píšem tu o svojich skúsenostiach a o svojich názoroch. Viem, že nikomu nič do hlavy nenatlačím.

Ale myslím si, že každý/á si môže nájsť svoj správny spôsob, ako dosiahnuť, aby sa cítil dobre na duši, tele aj v srdiečku. Po x-tý raz - stačí len chcieť...

lusesita, Št, 11. 12. 2008 - 09:43

"Riesenie konfliktov v rodine"-tak na toto by som potrebovala skolenie alebo zvolat poradu-potrebujem poradit ako sol:-( GEORGINKA-LYDHUSKA(clap) a to nemam male deti;-(" male deti male starosti-velke deti velke starosti"...alebo co som zameskala uz nedohonim?????Kto ma povahovo dobre, chapave ci pohodove deti-od malicka :-) ma vyhru lepsiu ako v loteriiB-] (y)

manny, Št, 11. 12. 2008 - 10:19

Lusesita presne to si myslim ze clovek ma svoju povahu,charakter a samozrejme uz aj deti ho maju od narodenia.Ak je dieta citlivejsie,v pohode-kludas a pokojne pristupi na vsetko,bude to pohodak ale ak je dieta hyperaktivny nervoš,skúmač,objavovač a nedá si povedat je to tazke,nekricat ked matka ci otec maju rovnaku povahu.Moje deti zdedili moju povahu a ja nedokazem ovladat ani tu svoju ako by som mohla ovládat tu ich?Ale zasa ne druhej strane radsej nech su take.Hyperaktivne,priebojne mozno aj trosku papulnate len nech nie su chore.A myslim si ze ak po nich obcas zrevem alebo dostanu raz za rok po prstoch z toho chore nebudu a ani to neovplyvni ich povahu;-)

georgina, Št, 11. 12. 2008 - 13:59

Lusesita, Manny - myslím, že pohodové a pokojné deti sú tie, ktoré majú pohodových a pokojných rodičov.

A dospelý môže na svojej vrodenej povahe popracovať. A keď sa dopracuje k tej pohodovosti a pokoju, môže k tomu viesť aj svoje deti...

A myslím si, že s tým popracovaním na sebe nie je nikdy neskoro začať....

manny, Št, 11. 12. 2008 - 15:21

Mam ta velmi rada Georgi ale budem ti oponovat.Poznam naozaj kludnych pohodovych rodicov,ktory nebili,nerevali,nenadavali a ich deti su obyčajny nevdacny pancharti inak ich neviem nazvat.Boli taky odmalicka.Zly neposedny stale iba behali a robili vsetkym napriek. :-( A vies co ja chcem,ja strasne chcem a nemyslim na nic ine len ako byt ina,ako zmenit svoje spravanie.A nikto mi nemusi vraviet ze chcem malo.Chcem vela ale nejde to poviem si nezrevem nie je dovod a napriek tomu zrevem.V hlave mi to cvakne a hlas sa mi zmeni.:-|

georgina, Št, 11. 12. 2008 - 15:37

Manny - ale veď ja predsa netvrdím, že pohodoví a pokojní rodičia musia mať zákonite také aj deti. Pozri sa vyššie - môžu ich k tomu viesť... Či sa im to podarí, je zas druhá vec...

A viem, že chceš a veľmi... Lenže začiatok býva veľmi, veľmi ťažký... Nuž, ale keď to nevzdáš -postupom času to ide stále lepšie a lepšie... (hug) (hug) (hug)

manny, Št, 11. 12. 2008 - 15:50

Ani moja(hug) (hug) (hug) (heart)

Delli, Št, 11. 12. 2008 - 09:54

Slniečko, dobrá téma. Nestihla som si prečítat názory mamičiek (doma si to prečítam a budem sa inšpirovat), a tak napíšem svoje skúsenosti.
Ako som už spomínala, v priebehu piatich rokov som mala tri deti (a pät tehotenstiev), takže energie som nemala na rozdávanie. Druhé dieta-starší syn, bol tažšie zvládnutelný hned od narodenia. Občas som to riešila capnutím po zadočku vystlanom plienkou, klačaním v kúte, upozorneniami, rozhovormi ale aj tým, že som dost často hovorila, že je zlý. Trvalo to dovtedy, kám mi 4-5 ročný nepovedal, že on je taký zlý, že patrí do hrobu. No a toto ma donútilo zamysliet sa nad mojou výchovnou "stratégiou". Odvtedy už nebol on zlý ale zlé bolo to, čo urobil, capnutia už tiež neboli a trpezlivého rozprávania viac. Stále mám ale dojem, že som mala byt prísnejšia, ale mala som ten problém, že manžel nepoznal niečo také, že sa rodičia musia pred detmi zosúladit vo svojich stanoviskách. Doteraz je to u nás tak, že ked manžel chce niečo dosiahnut a vie, že s tým asi nebudem súhlasit, tak najprv nabuliká deti, tie sú nadšené a ja som tá zlá. No ale aby som sa vrátila k Matkovi. Teraz má 15 rokov, puberta(ja hovorím, že on má tú zlú pubertu)ním trieska statočne a ja som si musela stanovit kde medze trošku popustím a kde vôbec nie. Začal fajčit, nedostáva vreckové. Raz sa strašne opil, prediskutovali sme to, odvtedy si to v menšej miere ešte dvakrát vyskušal a je pokoj. Neviem dokedy. Chce byt dlhšie vonku ako do 20.30, v zime nemôže. Hoci sa vyhráža, že nepríde, zatial vždy prišiel. Chcel byt u kamaráta ktorému rodičia neboli doma cez noc, nedovolila som, tiež sa vyhrážal, že aj tak pôjde, nešiel sám od seba. Navonok neprijal moje argumenty, ale rešpektoval ich. Co sa týka nadávok, tak tie u nás neexistujú. Deti sa nesmú urážat, oni majú tiež svoju dôstojnost. Mohlo ba to mat na ich psychiku zlé následky.
Bitku dostal pred dvoma týždnami od manžela. Poslednú dostal asi ako 7 ročný. Som proti násiliu, ale v tomto prípade bola na mieste. A možno bola posledná. Podla mna deti cítia, že potrebujú bit vachovávané. U mna je na prvom mieste rozhovor a ak sa dá aj s konkretnymi príkladmi. My s manželom sa snažíme byt príkladom. Ked deti sa chcú rozprávat, treba využit a musia íst bokom televízor ...Počula som (u nás to cvalabohu nie je ), že deti prídu zo školy a zavrú sa do izby a rodičia ani netušia, čo ich deti trápi. Ci to postačí, ukáže cas. Pre mna je dar aj to, že naše deti ešte stále chcú s nami chodit na lyžovačky, na dovolenku, dokonca prednedávnom sme sa išli s manželom len tak prejst sami a po pol hodine si nás naše deti našli a pridali sa k nám. Tak toto si užívam. Ale som sa roztárala, ale pre mna je rodina ten nejväčší dar, aký si viem predstavit. Už som to raz napísala, ale deti musia cítit, že ich rodičia bezpodmienečne milujú také aké sú.

filipka, Št, 11. 12. 2008 - 10:22

Dovolím si jedno zamyslenie, lebo svoje správanie k deťom som toľkokrát analyzovala, rozoberala, riešila... až sa mi zapaľujú mozgové závity.

Všetko zlé je na niečo dobré. Človek sa učí na chybách, v ťažkých a nepríjemných situáciách spoznáva sám seba, zlepšuje sa, rastie... alebo ide dolu vodou.
Ano, bolo by ideálne, keby som svojim deťom mohla dať len to dobré, milé a láskavé, čo vo mne je, aby zapustili pevné korene, aby boli sebavedomé... aby som ich vychovávala len SPRÁVNE, lebo deculo má v sebe potom zvláštny dar PLNOSTI niečoho.
Moje deti budú mať kopec šrámov na duši. Ale budú vnímavejší k veciam, ktoré PLNÉ deti nebudú chápať (vidieť), lebo ich plnosť im to nedovolí. Okrem trápenia ktoré zakusujú už tak skoro sú rovnako šťastné a ľúbené ako PLNÉ deti.

A teraz myšlienka, pritiahnutá za vlasy: nie je aj to trápenie NIEČO čo deti naučí napr. citlivejšie vnímať? Aby sme si rozumeli, hovorím o zlyhaniach rodiča, ktorý CHCE a SNAŽÍ SA robiť veci inak. Ktorí sa s dieťaťom rozpráva, vysvetľuje, venuje sa mu... ale keď v ňom pretečie trpezlivosť - vrieska, nadáva - nie preto, že by niečo riešil, ale preto že zlyhal.
Nemá aj to nesprávne a zlé, aj to zlyhanie vo výchove svoje miesto? Keď nás život učí ťažkými situáciami, neučím aj ja svojim zlyhaním deti niečo, čo im bolo dané aby vedeli osudom? (Bohom?)
Viem že vysloviť takéto niečo je postavené úúúplne na hlavu, lebo potom sa prestaňme snažiť a kontrolovať, začnime deti mlátiť jak žito, lebo vlastne utrpením ich môžem naučiť zaujímavé veci... Nuž takto to myslené neni.

Ak utrpenie má miesto v živote človeka, lebo ho niečomu naučí aj zlyhanie má svoje miesto vo výchove. Aspoň teda pre mňa. Neospravedlňujem tým svoje zlyhanie, stále si myslím, že viac pre deti urobím ak nebudem zlyhávať... ale NEJDE TO. Aj naďalej sa budem snažiť... a som zvedavá, čo mi deti povedia, keď budú dospelé. Ľúbim ich aj keď im ubližujem.

-, Št, 11. 12. 2008 - 11:09

filipka, prečo zlyhanie??? Šrámy na duši? Veď nehovoríme o týraní...
Moja mama ktičala, neskôr iba mlčala a inokedy ma čakala aj nachystaná varecha. Nebola som ukážkové decko. Snáď práve naopak. Jediné moje šťastie bolo, že som mala svoj temperament, zdravý rozum, dobrým smerom narastenú papuľu a pocit, že mi rodičia dôverujú.
Kým som bola malá, pokričanie zaberalo- samozrejme nehovorím o "musíš zjesť tú polievku", ale o tom, že ako 7 ročná som prišla 3 večery po sebe už po tme. Prvý si ma mamina pritúlila k sebe a vysvetľovala, druhý si pokričala a tretí mi capla po riti varechou. A ja? Div sa svete, ležala som v detskej izbe a plakala, ako sa o mňa musela mamina báť, keď pristúpila až k "poslednému, hraničnému riešeniu". Ospravedlnila som sa jej.
Nemám žiadne šrámy na srdci či duši. Mamina sa mi stala kamarátkou. Preskákala si so mnou všetko- to že som 15 ročná neprišla dva dni domov, že som bývavala cez víkendy opitá, že som ako dieťa chovala v pivnici aj doma všemožné zvieratá, že som nosila pokarhania riaditeľom a dokonca aj dvojku zo správania. To, že keď som počula vetu "zavolám do školy a pôjdete do polepšovne" som si iba vzdychla, že no to určite. Nebola som na seba hrdá, ale nikdy som nebrala drogy, nikdy som nefajčila, nekur..la som sa, nezostala "v tom" po prvom bozku, neotočila som sa chrbtom rodine- a viem, že to iba preto, lebo som vždy cítila, že je na mňa napriek všetkému hrdá moja mama a verí mi.
Keď si občas podskočila, aby mi svojou útlou rúčkou dala "facku" aj v "puberte", veľmi som sa hanbila. Vždy som si sadla k nej do obývačky, kde zúrivo šila na stroji alebo hlucho pozerala televízor a rozprávala. Ona vedela o tom, že som sa príšerne opila na chate a nevedela o sebe, vedela ako je mi strašne a vedela o tom, prečo som zase "ponadávala" triednej. Nikdy som nerozprávala vulgárne ani nekričala ako pomätená, vždy som ale učiteľku vedela zotrieť tak, že som smerovala k riaditeľovi. Ten mi urobil čaj a počúval. Nikdy som "nerobila" problémy kvôli bežným somarinám, ale vždy som sa postavila na obranu nespravodlivo obvinených. Dodnes si ma riaditeľ pamätá, donedávna sa ma vždy opýtal "ako ide bojovanie za lepší zajtrajšok?" Stretla som ho keď sa mi narodila malá a povedala mu, že ja už nebojujem, že som našla svoj pokoj a trošku mi zchladla hlava. A on na to? "to je škoda, svet by si zaslúžil viac bojovníkov, ako si bola ty"(blush)
Čo na tom, že nie som dokonalá? Som spravodlivá a ľúbim ju. Aj ja robím chyby a dokážem si ich priznať. A keď nad tým rozmýšľam- díky mami, že aj ty si robila chyby a nemala patent na dokonalosť či vysporiadanosť, pretože ja stále tieto dve veci hľadám a keď si pripadám totálne nanič, spomeniem si, že ani ty si všetko nedokázala riešiť s chladnou hlavu a predsa si zo mňa vychovala slušného človeka, ktorý si ťa možno za tieto nedokonalosti váži ešte viac...

filipka, Št, 11. 12. 2008 - 11:51

"díky mami, že aj ty si robila chyby a nemala patent na dokonalosť či vysporiadanosť... ani ty si všetko nedokázala riešiť s chladnou hlavu a predsa si zo mňa vychovala slušného človeka, ktorý si ťa možno za tieto nedokonalosti váži ešte viac..."
Toto si napísala krásne.

Nehovoríme o týraní. Ale keď viem, že svojim správaním zanechávam na dieťati stopu... neni mi z toho dobre. Veľmi som chcela byť iná ako moja mama a v mnohom sa mi to i podarilo. Ale nie vo všetkom. Tak mám na čom ešte pracovať.

A tvoje rozprávanie o detstve ma akosi inšpiruje viac, ako čítanie o správnej výchove detí.
Zvládnem to. Musím. Nemám inú možnosť.(heart)

klodik, Št, 11. 12. 2008 - 19:37

filipka moji chlapci si v prvých rôčkoch svojho života užili frustrovanú, uvrieskanú maminu. Veľmi, veľmi veľmi som chcela byť milujúca svojim deťom neubližujúca mamina.No ale okrem toho že som sa na svoje detičky veľmi tešila, cvičila som gravidjógu, zažila som nádherné dva bezbolestné pôrody život ma potrápil a naložil na moje plecia priveľa a ten kríž so mnou niesli moje deti.Mala som psychicky chorú mamičku, ktorej posledné roky boli totálne depresívne, otec mierny nervák pri mame a brat s rovnakou psychickou poruchou...a manžela ktorý mal svoju firmu ktorej venoval všetok svoj čas ak nás chcel uživiť a zabehnúť sa trošku.Nebolo ako a kde sa odventilovať, ako a kde odbúrať stres, stále som bola len a len s deťmi, prípadne som ich mohla- nemohla dať na chvíľočku na starosť svojej hlboko depresívnej mame...Proste jedno veľmi ťažké životné obdobie a do toho dvaja drobci narodení po roku- každý sobnosť...A tak som v strese vrieskala, plieskala ich po zadku a vždy s vedomím toho, ze toto robiť nechcem, nenávidím sa za to a som proste hnusná...a pritom som veľa vysvetľovala, aj sa ospravedlňovala aj trvala na svojich požiadavkách- proste vychovávala vôbec nie podľa svojho najlepšieho svedomia,ale len tak ako mi dych stačil...A teraz? Môžem povedať, že moje deti veľa získali aj takouto výchovou.Chlapci sú veľmi empatickí, poslušní, úžasné osobnosti.Keď cítia že som nervózna tak sa Filipko hneď opýta maminka mala si ťažký deň, alebo keď som smutná opýta sa, ci som smutná...Minule mi Matúško hovorí: ak ti tatinko nepošle sms-ku k meninám ja sa s ním zajtra porozprávam, to nemôžem len tak nechať...Majú nádherný vzťah s mojím bratom, ktorý má psychiatrickú diagnózu, dokážu odsledovať jeho nálady, zavolajú ho zahrať si hokej, Filipko mu chodí pravidelne robiť k nemu domov spoločnosť a robí to rád, vždy mi vysvetľuje ako si uvedomuje, že to potrebuje...Myslím si źe takýto postoj získali vďaka aj prežitej bolesti, že boli pri mne v dobrom aj zlom...Keď sa niekedy u nás blíži k nejakej škriepke tak im len poviem aby prestali, že takýchto stresov sme si už užili dosť, že krik a zvada u nás už nie je treba...A myslím źe to chápu aj vďaka tomu lebo to fakt so mnou zažili, prežili a vedia že takto nám je naozaj lepšie...A už si nevyčítam aká som kedysi bola na svoje deti hnusná- otvorili sa mi oči a neberiem život ako dokonalý sen...A dúfam, že moje deti budú nielen dobrí ľudia, ale aj tolerantní voči slabostiam svojim, ale aj iných ľudí...

kubeno, Ne, 14. 12. 2008 - 23:35

Neprečítala som všetko súvisle, tak nejako všetko
preskakujem, aby som veštko stihla, ale mám pocit ,že sa nachádzame na jednej vlnovej dížke, tiež si uvedomujem, že moje správanie /krik, nervozita, nepokoj v duši,.../ zanechá v hlavičkách mojich detí zlé stopy, ale asi to ináč neide, aj keď si uvedomuje tie negatíva.

reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama