reklama

Ako som všetkým utiekla a možno aj osudu.


reklama

Mala som 32 rokov, 3 deti a manžela na týždňovkách druhý rok. Doma som bola nekonečných 9 rokov a patrične mi z toho “šibalo”. Deti už chodili do školy a škôlky, ale ísť do práce nemalo zmysel, ráno deti poroznášať, potom pozbierať, stále bolo niektoré choré.
A ja som bola chorá z večného upratovania, varenia, prania, riešenia konfliktov medzi deťmi a motania sa po byte. Nič z toho som nerobila rada. Nič z toho som nerobila dobre. Nič po mne nebolo vidieť. Uvarila som obed, po niekoľkých minútach ho nebolo a aj to bola aspoň polovica domácnosti s niečim nespokojná. Umyla som riad, vzápätí tam bol ďalší a o poriadku ani nehovorím. Ak som sa aj k nemu po tažkom boji dopracovala, čo myslite ako dlho vydržal pri 3 deťoch?
Moje deti. Kristínka mala 8 rokov a energie za desiatich, ruky , nohy a ústa sa jej za celý deň nezastavili. Matúš mal 6 rokov, mladý konzervatívny a veľmi tvrdohlavý muž. Jakubko najmenší, rodinné slniečko mal 3 roky. To je chlap o ktorého sa dievčatá budú byť. Prečo? Ak vám behom minúty povie “Mamka ti si taká pekná, mamka ty si taká dobrá, ja ťa velmi ľúbim” …, škoda že tvrdohlavosťou občas predbieha aj Matúša. Všetko šikovné stvorenia, velmi silné osobnosti, len ja som bola tým najslabším článkom.Tri deti, velmi nevhodný počet, večné vojny dvaja proti jednému, jeden proti druhému, aspoň že sa zostavy menili. A ja mám robiť rozhodcu. Ak som počula plač, krik a rev mojich detí, chytala ma mierne povedané hystéria. Všetko vo mne kričalo: “Pomóc!”
Bola som ambiciózna žena zavretá v klietke, s hlavou plnou nevyužitej energie, ktorá sa začala obracať proti mne. Manžel pracoval v Bratislave a ja som bola s mojimi anjelikmi v Košiciach. Kto by ma vzal do práce s tromi malými deťmi? Ako by som to aj zvládla? Koniec v nedohľadne, cieľ žiaden a zmysel tiež. Mala som ťažkú krízu, svet bol tak čierny a ja som prestávala rozmýšlať nad tým, že som matkou troch detí… Našťastie niekde na dne duše zasvietilo malé svetielko, môcť tak na chvíľu niekde vypadnúť, utiecť od detí, od manžela, z bytu, preč, niekde ďaleko.
V nedeľu večer som sa rozhodla. Kúpele ponúkajú rekondičné pobyty, prečo by som jeden neskúsila. Nebolo to jednoduché rozhodnutie, peňazí nikdy nie je dosť, čo s deťmi, mám nárok ísť na dovolenku, veď ja mám dovolenku stále. Zahnala som všetky pochybnosti a vybrala som si Vyšné Ružbachy. V pondelok ráno som tam zavolala a večer som už mohla nastúpiť. Deti boli cez víkend u rodičov a tak som sa s mamou dohodla, ža tam ešte týždeň ostanú. Utekala som do školy, vybaviť dcére voľno, blížil sa koniec roka a musela som vyzerať veľmi zúfalo, podarilo sa. Zbalila som sa za pol hodiny a o pol jednej som nastupovala do vlaku smer Poprad. Už doobeda som zistila, že dostať sa do Vyšných Ružbách nebude vôbec jednoduché, a ani nebolo. Z Popradu jedným autobusom a potom druhým až do Nižných Ružbách. Ďalej už nič. Vonku krásne lialo, tašku som mala ťažkú, žena toho potrebuje veľa, a predo mnou 3 km pešo. Zvládla som to, prekladala som síce dáždnik a tašku z jednej ruky do druhej a späť, ale došla som. Ešte som stihla večeru a zložila som sa v izbe s pocitom, že keď sa niečo veľmi chce tak sa to podarí.
Ráno som už o siedmej bola v prijímacej kancelárii. Stretnutie s pani doktorkou, ktorá mala možno dvákrát toľko rokov a trikrát viac elánu a chuti do života ako ja, bolo nezabudnuteľným zážitkom. Dostala som rozpis procedúr a radu, že mám ísť medzi ľudí.
Ja som nemusela variť, skvelé ..., tak aj varili. Starali sa o mňa a ja o nikoho, ešte lepšie. Našla som knižnicu a požičala som si romantické knižky. Prvé dni pršalo a ja som medzi kúrami a jedením, vždy zaliezla do postele a utiekla do romantického sveta, ďaleko od všetkých problémov. Keď vyšlo slniečko, pridala som k tomu ešte prechádzky. Okolie bolo nádherné. Chodila som spať o desiatej večer a vstávala som ráno o pol siedmej, dokonale vyspatá, čo som predtým nepoznala.
Absolvovala som masáž, saunu, parafín, kúpele, dokonca aj jazdu na koni. Viete si predstaviť ako staršie dámy nasadajú na velikánského koňa? Tiež som si to nevedela predstaviť ani u seba, kým som neuvidela schody podobné akými sa nastupuje do lietadla, len trochu nižšie. “Výskok” na koňa bol už potom veľmi jednoduchý a ten zážitok, cítila som sa skoro ako popoluška v záverečnej scéne, len predpokladám, že ju žiadne komáre neotravovali. Naozaj by to mala každá žena zažiť aspoň raz, nie toho koňa nemusí, ale to všetko ostatné. Perfektný balzam na telo a dušu.
V piatok prišiel za mnou môj manžel. V ten večer bola v kúpeľoch tanečná zábava a ja som môjho drahého ukecala aby sme šli tancovať.Aj sme boli, po tak dlhej dobe. Hrala živá kapela a okolo nás boli zväčšia staršie páry. Všetko jedno, aj sama by som tancovala, keď spustili hudbu zobúdzal sa vo mne život. Často o sebe hovorím, že som spiaca krásavica, už len keby som bola taká krásna aká som spiaca. To neplatí o tanci. Keď začali hrať valčík a polku, ja by som sa len točila a točila a skákala, ako vtáča, ktoré z klietky vypustia. Škoda, že nehrali až do rána. Ale to by sme možno nezvládli sobotňajší výlet.
Vybrali sme sa do Červeného Kláštora. Cestou som testovala svoj čerstvý vodičák, patrične rozklepaná, ale aj hrdá na seba, že som po trinástich rokoch nabrala odvahu šoférovať. Keď sme došli na miesto, rozhodli sme sa pre prechádzku popri Dunajci. Sami dvaja zvláštne, po nikom sme nemuseli kričať, “Toto je nebezpečné nerob to!” “Prosím ťa stoj, lebo spadneš!” “Pozor mláka!” Nič z toho nebolo, len moja hlava občas zabúdala, že ma vnímať čaro okolia, a nie začať rozoberať problémy, veď tie neutečú. Bolo tam pekne, zelené kopce, mohutné skaly a rozbúrená rieka, točiaca sa v krivých uličkách. Zbožňujem vodu vo všetkých podobách. Kochali sme sa prírodou, obchádzali mláčky, ktoré ešte ostali po predchádzajúcom daždivom počasí, uhýňali sa cyklistom a kývali pltníkom. Naše malé Slovensko je krásne stačí oči a srdce otvoriť.
Keď sme sa vrátili späť do kúpeľov, boli sme ešte na večeri a túlali sa po okolí. Neviem ako som toľko romantiky zvládla. A potom ….
Končila sa moja dovolenka, môj slávny útek. Ostala by som, na dobré sa rýchlo zvyká. Ale čakali ma moje deti a každodenná realita. Bola som však na ňu už pripravená. Nikdy neoľutujem svoje najrýchlejšie a možno aj najlepššie rozhodnutie v živote, mohla som opäť začať žiť.


reklama


reklama

majas, Ut, 18. 04. 2006 - 14:22

Ja sa na takýto "útek" asi tak skoro nechystám, na dovolenku ideme s manželom po desiatich rokoch, ale s deťmi, tak dúfam to dobre dopadne.
Inak si baterky dobíjam, resp. chuť žiť hľadám kde sa dá, kedykoľvek sa dá. Keď trochu vypadneme z každodenného stereotypu a nemáme deti (no máme, len niekde u babiek)tak to využijeme ako sa dá, športujeme, ideme do sauny, vstaneme neskôr, robíme všeličo, čo sme radi robili kým bolo viac času.
Na druhej strane čím sú deti väčšie, tým viac sa s nimi dá pohnúť, športovať, a to je to čo ma dobíja, šport, šport a opäť šport.
Keď som naštvaná na celý svet ako úžasne a s akou energiou upratujem, prekopem či porýľujem celú záhradu. Inokedy by som najradšej nevyliezla z postele. Niekedy pomôže naozaj maličkosť, čo ma rozptýli a môžem v pohode fungovať ako sa hovorí po najbližšiu "depku".
My ženy sme na sínusovke a pre mňa je dôležité, že viem že tam dole neostanem dlho...........

Zuzana, Ne, 07. 05. 2006 - 22:03

Zuzana

Rýchle rozhodnutia sú asi naozaj fajn, tak rozhodla aj moja polovička minulý rok-na konci mája mi oznámil, že ideme v lete spolu na dovolenku-bez detí.Veľmi ma potešilio, že to bolo pre mňa a ja som o tom naozaj nič nevedela a ešte bolo super, že dovetok, že k 15. výročiu svadby si môžeme dopriať druhú svadobnú cestu...Veľmi som sa tešila ale aj bála...Asi poznáte tie zmiešané pocity:Hurá, konečne si oddýchneme, sami dvaja...Bože, nebude mi smutno za mojimi chalanmi-ja ich volám aj teroristi-sú cieľavedomí, hlavne keď chcú niečo dosiahnuť, tak to stále opakujú...16 dní v Anglicku a Škótsku bolo pred nami-veď čo to je 2 týždne. Bolo nám divné, že nás nikto nerozčuluje, všetko rýchlo urobíme sami a hlavne pokojne a naplno nasávame okolie a nič nás nevyrušuje-nie , nie je to sen, to bola realita...Asi na 10 deň mi už bolo naozaj smutno a to musím podoktnúť, že naši teroristi sú naozaj samostatní a nie sú žiadne lepidlá...Ešte že boli telefóny a denný rozhovor nás potešil. Bolo to super,ale veru sme sa na nich tešili. Tak som si pomyslela, že najbližší únos z reality vymyslím ja-živiteľ rodiny ho len zaplatí a zúčastní sa ho. Nemusí to byť 16 dní-stačí aj weekend.
Deti sú úžasné, ale nemali by sme zabúdať ani na seba ako dvojicu a potom sa oživia krásne chvíle...

Kamila, St, 10. 05. 2006 - 21:43

Napiš nám prosím svoje zážitky z Anglicka a Škótska. Musíme sa predsa inšpirovať pred letnými dovolenkami.(hlavne ja) Splnili sa tvoje očakávania? Je Škótske pobrežie také krásne ako v romantických filmoch? Ak si nájdeš čas a chuť, napíš to formou príspevku do blogu.

Zuzana, Št, 11. 05. 2006 - 08:25

Zuzana

Ahoj,
najskôr Ti pošlem adresu, kde môžeš nájsť naše fotky-teda väčšinou som na nich ja, lebo fotila moja polovička, takže si treba všímať hlavne okolie....Ja sa to tiž nerada fotím , hlavne ke)d o tom viem.Tu je adresa: www.winklerovci.host.sk. Ke tam asi 1/3 všetkých fotiek a to sme ešte nefotili všetko, čo sme chceli .
Nad tým príspevkom pouvažujem a hlavne napíšem ho , ale teraz musím niečo vybaviť, perto fotky aspoň na inšpiráciu.

Kamila, Št, 11. 05. 2006 - 22:55

Fotky sú krásne, hneď by som sa dala ukecať. Ja horúčavy nemusím, takáto letná dovolenka by sa mi asi viac páčila ako pri mori. Veľa mojich rozprávok pre ženy je z prostredia Škótskej vysočiny, nemám predstavu, ktorá časť to je, ale asi je tam ešte viac zamračené a chladnejšie a dokonca aj kopce na anglickom ostrove. Žeby?
Inak môj sen - Švajčiarsko, možno na dôchodku.

Edit, Ne, 18. 06. 2006 - 17:42

Ja som mala takuto potrebu uteku aj s partnerom tento vikend,kedze mam volno len kazdy druhy, a vynimocne bolo krasne.No so svojou spontannostou o ozivenie nasho vztahu niekde kde je krasne a nie kazdodenno som u neho nepochodila.A tak namiesto ozivenia mame tichu domacnost,ved aj to je zmena,len nevitana:):):)Premyslam ci chlapom dojde ze je problem az ked si zbalime kufre,alebo niekedy aj skor?

monika, Ne, 18. 06. 2006 - 18:10

moja, nevies ze chlapom nedochadza... ? musis presne artikulovat o co ti ide, nespoliehaj sa na to ze sa dovtipi.

Kamila, Ne, 18. 06. 2006 - 21:11

Občas nepomôže ani vysvetliť. Raz sme hore, raz sme dole, alebo len v strede a dole. My máme zajtra 13. výročie svadby a môj drahý si ho chce uctiť minútou ticha a ja som dnes mala sto chutí podať žiadosť o rozvod, vzťah je o toľkých kompromisoch, ústupkoch až je to občas strašné. A niekedy práve, keď máš čas vyhradený na svoju polovičku to dopadne zle, alebo práve vtedy. Bude lepšie, raz určite.

Zuzana, Ne, 18. 06. 2006 - 21:42

Zuzana

No tvoje vyliatie mi zobralo otázku z pier-chcela som sa spýtať, ako si prežila weekend...
Kamka, tak teda zajtra máte výročie...AK si myslíš, že u nás je to len ružové, tak Ťa ukľudním a poviem Ti, že práve na výročie svadby, ako viete mali sme v máji 16.-moja drahá polovička na to myslela celý týždeň ma naťahoval, ako to oslávime a potom prišiel vytúžený piatok-19.mája my sme boli doma spolu-deti boli v škole a ja som v piatok neučila a čakala som ako bude super a moja polovička cstala asi hore zadkom a hlavu mal plnú nevyriešeného programu-robil na tom dlho do noci a aj tak to nerozchodil...no a ja som bola prvá, ktorá mu dala bočku a dobre som to ofrfľala, lebo som bola sklamaná...
Ale potom to bolo všetko fajn a viem že je tu a ...
Veď vieš ako to myslím-možno treba drahého trošku ponaťahovať alebo že by zneistiť?????

reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama