Ahoj Ružička, čítala som tvoj príspevok a mala som pocit, že opisuješ náš život.
Tiež mám syna /je siedmak/, ktorý má všetky "dyská". Prišli sme na to dosť neskoro /v piatom ročníku ZŠ/, nakoľko sme sa viackrát sťahovali a mysleli sme si, že je len nezvyknutý na nový kolektív a nové spôsoby meniacich sa vyučujúcich. No keďže problémy pretrvávali, navšívili sme po dohode s výchovným poradcom školy PPP. A prišli diagnózy: dyslektik, dysgrafik, dyskalkulik. Začali sme brúsiť po nete a pátrať ako mu pomôcť. A hoci nám návštevu PPP odporučila škola, keď sme prišli s konkrétnymi diagnózami a prosili o pomoc, dostalo sa nám odpovede: Na prácu s takýmito deťmi nemáme vytvorené podmienky, zoberte si ho do susednej obce, tam majú v triede menší počet detí a skôr sa prispôsobia jeho potrebám. Odmietla som. Do tej susednej obce by syn totiž musel dochádzať na bicykli a ja som nemienila nesústredené dieťa pustiť na cestu bez dozoru.
Naše snaženie pomôcť synovi pokračovalo teda bez pomoci školy. Dosiahla som aspoň to, že znížili počet detí v triede. No naďalej s ním pracujú a očakávajú od neho výsledky ako od detí, ktoré sú v poriadku. Keď som sa špeciálnej pedagogičky spýtala, či mu odporúča integráciu, povedala NIE. Jeho problémy sa dajú zvládnuť mierne upraveným prístupom a v škole s integrovanými deťmi by skôr strácal. Odporúčali nám nepísať diktáty, časovo limitované testy, využívať u neho hlavne prenos informácií ucho - hlava, nakoľko vizuálny prenos má silne oslabený. Čo sa syn naučí, však podrží aj niekoľko rokov. Problémy mu robí hlavne matematika, učíme sa každý deň, no ja som z domu denne trinásť hodín a ešte máme päťročnú princeznú, tak je to ťažké. Do plaču mi je hlavne vtedy, keď začne mať od únavy očné tiky, vtedy všetko zbalím a pošlem ho von so psíkom.
No, tiež som sa riadne rozpísala. Dúfam, že vám sa darí aspoň lepšie spolupracovať so školou. Viem, koľko síl to stojí celú rodinu, ale budem nám a naším synom držať palce. Tieto deti dokážu pri správnom prístupe to, čo aj zdravé. A ja si ich cením hlavne preto /a ich rodiny tiež/, že viem, koľko úsilia museli vynaložiť.
P.S. Ešte jedna podobnosť je v našom príbehu. Môj syn je tiež vášnivý rybár, miluje všetko, čo s rybárčením súvisí a skúšky zložil tiež bez problémov. :-}
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Každý rodič, ktorý vychováva svoje dieťa, chce samozrejme, aby bolo zdravé, v kruhu svojej rodiny šťastné, v škole dobre prosperovalo, aby sa vyvíjalo len tým najlepším smerom. Všetky mamy chceme, aby z nich vyrástli slušní, vychovaní, vzdelaní jedinci, aby sme na "ne" boli teraz aj v budúcnosti hrdé.... Pokiaľ nenastane nejaká porucha v oblasti vývinu dieťaťa, nič zlé si ako matky nepripustíme - je to prirodzená reakcia asi každého rodiča......
Stalo sa to asi 2 roky dozadu..... Môj mladší syn, ktorý navštevuje v súčasnej dobe 6-ty ročník, prišiel zo školy a priniesol v žiackej knižke 4-orku, z prírodopisu. Nebola by som sa tomu vôbec čudovala, keby viem, že sa učivu deň predtým nevenoval, ale.... ten prírodopis sme sa spolu drvili, malý mi to krásne sám porozprával a aj napriek tomu,ž e to vedel, dostal v škole takúto známku, nerobila som z toho hneĎ uzávery, veď niekedy naozaj pracuje v detskom tele aj tréma, stane sa to dokonca doteraz aj niektorým študujúcim dospelým, nechala som to teda tak.
Ale o týždeň na to sa situácia zopakovala a to často po sebe. Vtedy som vzala syna a šli sme spolu za vyučujúcim, od ktorého dostal zlú známku... Dlho sme hľadali príčinu toho, prečo sa doma so mnou dôsledne pripraví na daný predmet, ale výsledky nie sú pozitívne. S mojim súhlasom syna odporučila triedna učiteľka na vyšetrenie do ŠPECIALNO-PEDAGOGICKEJ PORADNE. Tam za mojej prítomnosti syna vyšetrili ústnym pohovorom a testami. DYSLEXIA - bol verdikt na výsledok všetkých vyšetrení môjho syna. Najskôr som ostala v pomykove, potom som sa pokúšala loviť v pamäti, kde som toto slovo počula, o čo vlastne ide a nakoniec moje mozgové bunky čo najrýchlejšie pracovali, aby načreli do genetických predispozícii celej našej rodiny... Ale z mojej ani z mužovej strany nič takéto zaznamenané nebolo.
Dyslexia je vlastne "porucha učenia sa" v rôznej forme, vedela by som dnes o tom napísať celú príručku, nakoľko som začala hneď konať, začala som sa o všetko , čo sa tejto diagnózy týka zaujímať, čerpala som z internetu,od lekárov, od špecialnych pedagógov, ktorí sa takýmto detťom venujú, od rodičov, ktorí žiaľl, tiež majú doma dyslektika. MY máme problémy hlavne s náukovými predmetmi / zemepis,prírodopis,fyzika/ syn si len veľmi ťažko zapamätá obsah čítaného textu, pretože je nesústredený, učím sa s ním denne, pomáham mu vypisovať z každej učebnej látky učivo do skúšobného zošita svojimi slovami, aby som nahradila ťažké odborné výrazy lahšími, alebo mu vypíšem z novej látky len oztázky a on musí vedieť na ne odpovedať. Verte, alebo nie, chce to takú silnú dávku trpezlivosti a obetavosti, že je to niekedy naozaj veľmi tažké, dosiahnuť, aby vás to dieťa aspoň počúvalo.
Na internete som našla veľmi zaujímavé poznámky na túto tému v oblasti známych ludí, ktorí trpeli touto poruchou a aj napriek tomu dosiahli v živote svetovo známe výsledky. Niektorí dyslektyci patria napríklad k nadpriemerne inteligentným ľudom, patrí sem veľmi známy génius EINSTEIN, alebo EDISON - ktorý vymyslel žiarovku, gramofón a mal opatentovaných okolo 1000 svojich vynálezov, keď zomrel, ľudia v USA mu vzdali hold tým, že zhasli v celej krajine na minútu svetlo - aj jeho poslali zo školy domov s textom jeho matke, v ktorom stálo: Váš syn je hlúpy na učenie, vtedy jeho matka odpísala. Môj syn nie je hlúpy na učenie a začala sa s ním učiť sama.. Keď zomrela, Edison napísal jeden teraz už na celom svete známy výrok: za všetko,čo som dosiahol, vĎačím svojej mame.... Poviem vám,plakala som, keď som toto čítala, lebo viem, aká je to od rodiča veľká obeta. Poznám syna jednej mojej známej, ktorý vie naspamät celý kalendár.
Tieto deti sú zaujímavé aj tým, že čo ich baví, dokážu sa bez problémov naučiť, ale vlastne toto platí asi u každého, môj syn je rybár, je to jeho veľká záľuba, keď robil skušky na obdržanie rybárskeho lístka, moc som tomu nedávala, že tie skúšky spraví, ale zbytočné obavy-spravil. A poviem vám, že mi vyrazil dych. Keď sme boli u jedného pána na krátkej návšteve a na stene mal vypreparované telá rôznych druhov rýb-pozrel sa na sekundu na ne a vysypal z rukáva všetky ich názvy ešte aj v latinčine, a to mi vyrazilo dych a padla mi sánka...vie ich sám od seba asi 100 druhov, stačí sa len v knihe pozrieť na obrázok... škoda, že aj predmety v škole mu tak nejdú,okrem dejepisu-ten ho baví a vôbec sa ho neučí tak ťažko ako názvy pohorí a zálivov v zemepise. Tento môj príspevok je dosť dlhý, možno som sa trochu veľa rozbehla , ale verte mi, napísala som len minimum na túto tému, je toho oveľa viac, chcela SOM POPROSIT mamičky, ktoré tu-na tejto stránke majú podobný problém so svojim dieťaťom, aby sa podelili o svoje skúsenosti, poradili, prípadne sa vyjadrili k tejto téme, ktorá aj im nie je cudzia. ĎAKUJEM.