reklama

Extrémna hanblivosť alebo vážne psychické ochorenie?

Lorgine , 04. 09. 2015 - 20:05

reklama

Dobrý deň. Volám sa Jana a mám 18 rokov.

Viem že už som dosť stará, a mala by som si tieto veci vedieť vyriešiť sama, ale bohužiaľ neviem. Ako už zrejme viete podľa názvu diskusie, mám problém s hanblivosťou (alebo je to možno niečo horšie). Vždy som bola tichšie dieťa, už v škôlke som mala iba 1-2 kamarátov s ktorými som sa hrala. Rovnako to bolo aj po príchode na základnú školu. Avšak vo veku 10 rokov (piata trieda) ma rodičia preložili do matematickej triedy, a odvtedy mám problém s komunikáciou. V novej triede som si nedokázala nájsť kamarátov. Asi preto, že oni už boli spolu 5 rokov a dobre sa poznali. Celých 5 rokov som prežila osamote v lavici. Keď som išla na strednú školu, verila som že sa to zlepší. Avšak teraz začínam posledný maturitný ročník, a stále nemám jediného priateľa. Spolužiaci v triede sú super, sú priateľský. Ale ja jednoducho nedokážem ísť k nim a osloviť ich. Oni sú už taká uzavretá partia, nemôžem k nim predsa len tak prísť a tváriť sa že k nim patrím. Mala som veľa príležitostí sa s nimi spriateliť na výletoch  apodobne. Ale kedykoľvek ma niekto z nich osloví, odrazu sa mi nahrnie krv do hlavy, rozbúši srdce a potia sa mi ruky. Ledva zo seba dostanem pár slov. Nie som schopná viesť normálnu konverzáciu, odpovedám iba jednoslovne.  

Prosím, vedeli by ste mi niekto poradiť či by bolo možné s tým niečo robiť? Samozrejme, viem že najlepší spôsob by bol zájsť za psychológom, ale bohužiaľ to nepripadá do úvahy hneď z niekoľkých dôvodov. Za celé tie roky som totiž takmer nikdy nebola vonku (nemala som s kým), a teraz neviem komunikovať ani s cudzími ľuďmi. Dospela som do štádia, že ma desí vždy keď ma mama pošle aj do obchodu, pretože to znamená že musím ísť medzi ľudí. Neviem si predstaviť že by som sama zašla za psychiatrom, objednala sa a podobne. A ďalším dôvodom je aj to, že sa hrozne bojím že by sa to moji rodičia dozvedeli kde som bola, a pokladali by ma za nenormálnu. Nechcem s nimi o tom hovoriť pretože sa bojím.

Prosím, nenašla by sa tu dobrá duša ktorá by vedela čo v mojom prípade robiť? Som už naozaj zúfala. 

Ďakujem za každú odpoveď


reklama


reklama

Kamila, Pi, 04. 09. 2015 - 20:29

Odbornik nie som, ale toto uz vyzera na socialnu fobiu, strach z kontaku z ludmi,  strach z miest, kde sa vyskytuju ludia. Tu ti pomoze asi jedine psycholog. Preco mas obavy povedat rodicom, ze mas problem, s ktorym by ti prave psycholog mohol pomoct? Dnes je uplne bezne chodit k psychologovi, ja som chodila dlhe roky k uzasnej psychologicke, nemala som problem o tom niekomu povedat a neskryvam to ani teraz.. Ja viem u teba je to ine. K psychologovi mozes ist aj bez toho aby rodicia  o tom vedeli, ale ako spominas bolo by to o klamani? Na skole mate urcite pedagogickeho poradcu, na ktoreho by si sa moh a obratit, oni zvyknu byt napojeny na psychologicke poradne, vedia ti dat kontakt. Na zaciatok mozes poziadat o radu psychologa v nasej poradni, ale to stacit nebude, na to aby si sa dala do poriadku, ale urcite ti pomoze zorientovat sa v probleme. Skús požiadať o radu tu na našej stránke. Odpoved sa zobrazi TU , ked ti psycholog na tvoju otazku zodpovie, najdes hore po poradnami. Drzim palce, urcite by som zacala rozhovorom s rodicmi. Prípadne sa obráť na Linku detskej dôvery, je možné ich kontaktovať aj cez FB

Lorgine, So, 05. 09. 2015 - 10:16

Ďakujem pekne, niečo som si o tom prečítala a vyzerá to naozaj na sociálnu fóbiu. Len s tým psychológom to bude ťažšie, ako som písala mám problém ísť aj na ulicu, nie to ešte za odborníkom, s ktorým budem musieť komunikovať zoči-voči. Ale verím že sa k tomu už časom dokopem.  Naozaj ďakujem za radu

Kamila, So, 05. 09. 2015 - 11:04

Drzim place, skus na zaciatok kontaktovat odbornikov cez net, verim, ze to pojde postupne aj v reale, velmi by ti pomohla podpora rodicov.

reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama