Ako nám je dobre

Počas sviatkov sa najstaršia deva „zabávala“ prípravou projektu na tému Porovnanie školských systémov vo svete.  Jej voľba padla na Južnú Kóreu. V tejto krajine bola dvakrát,  je jej blízka ... A tak som sa vďaka dcére, pomedzi pokusy o varenie a pečenie, dozvedela aj o tom, ako sa nám na našom malom Slovensku dobre žije.

O niečom už mala deva predstavu, ďalšie informácie hľadala na nete. Skúsim krátko zhrnúť, čo z našich rozhovorov utkvelo v pamäti mne. 

V Južnej Kórei sa deti už v škôlkach, len súkromných, učia čítať, písať, počítať....  Všetko s nadšeným súhlasom svojich rodičov. Napriek tomu, že počas základnej školy majú decká aj predmety, ako základné morálne hodnoty, či niečo v štýle, ako si vychutnávať svoj život ..., vzdelávanie je o obrovskej drine a úsilí. Samotná škola trvá vrámci dňa dlho. Po nej nasledujú krúžky – hudba, bojové umenie  .... a potom pokračujú doučovaním, niekedy aj do druhej v noci.

Kórejčania vraj do vzdelávania svojich detí, investujú asi štvrtinu svojich príjmov. Ich deti patria vo svete k tým, ktoré majú najlepšie vzdelanie, ale aj k tým najnešťastnejším. Samovraždy mladých ľudí sú na dennom poriadku. Ak sa chce stredoškolák dostať na vysokú školu, a spí viac ako tri hodiny denne, pomedzi učenie, nemá šancu. Štúdium je o skoro doslovnom memorovaní, len s malou šancou na rozvoj tvorivosť, otázky, vlastný názor ...

Na vysokej škole študuje okolo 70 percent mladých, lebo je to o prestíži, dôležité ... Kto nemá vysokú školu, prípadne skončil len odborné vzdelanie je podradná nula. Zďaleka však všetci vysokoškolskí vzdelaní ľudia nie sú uplatniteľní v praxi ...  Naopak ľudí s odborným vzdelaním, tak dôležitých pre priemysel ubúda a chýba. To je podobné ako u nás, snáď až na rozdielnu kvalitu vysokých škôl.

Povolanie učiteľov je v Južnej Korei veľmi vážené, majú výsoké platy.  Pri prijímaní na pedagogické štúdium robia psychologické testy z ľudskosti, napriek tomu sú tam povolené telesné tresty.

Samostatnou kapitolou je postavenie žien v spoločnosti. Na vysokých školách je dievčat málo, zväčša z bohatých rodín. Pri porovnávaní platov mužov a žien, skončila Južná Korea na poslednej pozícii. O domácom a inom násilí a právach žien, som radšej nechcela vedieť viac. Už to čo som sa dozvedela bolo veľmi smutné. Mnohé ženy sa preto snažia starať o svoju najväčšiu devízu, krásu. Snáď najviac na svete investujú do plastickej chirurgie a iných skrášľovacích procedúr.

Napriek týmto poznatkom moja deva na Južnú Kóreu nezanevrela. Na moju otázku, čo sa jej na tejto krajine páči, som sa dozvedela že „všetko - kultúra, história, jedlo, ľuďia, príroda ...“, teda snáď až na to, že ich deti sú ako štvaná zver a postavenie žien, je veľmi biedne. Mne sa znova potvrdilo, že detstvo, by malo aj napriek vzdelávaniu ostať detstvom, časopriestorom na rozvíjanie tvorivosti, zvedavosti a radosti poznávať nové.