Počas sviatkov sa najstaršia deva „zabávala“ prípravou projektu na tému Porovnanie školských systémov vo svete. Jej voľba padla na Južnú Kóreu. V tejto krajine bola dvakrát, je jej blízka ... A tak som sa vďaka dcére, pomedzi pokusy o varenie a pečenie, dozvedela aj o tom, ako sa nám na našom malom Slovensku dobre žije.
O niečom už mala deva predstavu, ďalšie informácie hľadala na nete. Skúsim krátko zhrnúť, čo z našich rozhovorov utkvelo v pamäti mne.
V Južnej Kórei sa deti už v škôlkach, len súkromných, učia čítať, písať, počítať.... Všetko s nadšeným súhlasom svojich rodičov. Napriek tomu, že počas základnej školy majú decká aj predmety, ako základné morálne hodnoty, či niečo v štýle, ako si vychutnávať svoj život ..., vzdelávanie je o obrovskej drine a úsilí. Samotná škola trvá vrámci dňa dlho. Po nej nasledujú krúžky – hudba, bojové umenie .... a potom pokračujú doučovaním, niekedy aj do druhej v noci.
Kórejčania vraj do vzdelávania svojich detí, investujú asi štvrtinu svojich príjmov. Ich deti patria vo svete k tým, ktoré majú najlepšie vzdelanie, ale aj k tým najnešťastnejším. Samovraždy mladých ľudí sú na dennom poriadku. Ak sa chce stredoškolák dostať na vysokú školu, a spí viac ako tri hodiny denne, pomedzi učenie, nemá šancu. Štúdium je o skoro doslovnom memorovaní, len s malou šancou na rozvoj tvorivosť, otázky, vlastný názor ...
Na vysokej škole študuje okolo 70 percent mladých, lebo je to o prestíži, dôležité ... Kto nemá vysokú školu, prípadne skončil len odborné vzdelanie je podradná nula. Zďaleka však všetci vysokoškolskí vzdelaní ľudia nie sú uplatniteľní v praxi ... Naopak ľudí s odborným vzdelaním, tak dôležitých pre priemysel ubúda a chýba. To je podobné ako u nás, snáď až na rozdielnu kvalitu vysokých škôl.
Povolanie učiteľov je v Južnej Korei veľmi vážené, majú výsoké platy. Pri prijímaní na pedagogické štúdium robia psychologické testy z ľudskosti, napriek tomu sú tam povolené telesné tresty.
Samostatnou kapitolou je postavenie žien v spoločnosti. Na vysokých školách je dievčat málo, zväčša z bohatých rodín. Pri porovnávaní platov mužov a žien, skončila Južná Korea na poslednej pozícii. O domácom a inom násilí a právach žien, som radšej nechcela vedieť viac. Už to čo som sa dozvedela bolo veľmi smutné. Mnohé ženy sa preto snažia starať o svoju najväčšiu devízu, krásu. Snáď najviac na svete investujú do plastickej chirurgie a iných skrášľovacích procedúr.
Napriek týmto poznatkom moja deva na Južnú Kóreu nezanevrela. Na moju otázku, čo sa jej na tejto krajine páči, som sa dozvedela že „všetko - kultúra, história, jedlo, ľuďia, príroda ...“, teda snáď až na to, že ich deti sú ako štvaná zver a postavenie žien, je veľmi biedne. Mne sa znova potvrdilo, že detstvo, by malo aj napriek vzdelávaniu ostať detstvom, časopriestorom na rozvíjanie tvorivosti, zvedavosti a radosti poznávať nové.
Ťažko povedať. Moju staršiu devu v prevažnej miere škola baví, keď som si pozrela výslednú prezentáciu, žasla som. Zvyšné decká, sú na tom striedavo oblačno, u nich to veľmi to závisí od školy. Inak stále tu spomínam učiteľa geografie starších troch detí na gympli, všetci naň spievali chválospevy, kvôli nemu boli ochotné sa dokonca aj učiť. Z toho mi vyplýva, že to závisí aj od povahy detí, schopností učiteľa zaujať ich a aj od samotnej školy. Tu máme u nás bohaté skúsenosti.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Čítala som článok o deťoch/študentoch v Sýrií, ktorým povstalci obsadili školy. Na mieste, kde sa predtým učilo a na školskom dvore chlapci hrávali futbal sa stalo hniezdo rebelov. Krajina je zbombardovaná, viac ako 90% detí už nemá prístup ku vzdelaniu. Mnohí učitelia už neučia, pretože nemajú kde. Deti nemôžu chodiť do školy, nemajú do ktorej. No v krajine našli aj také prípady, kedy deti chodia priamo cez bojové polia alebo podmínované územie, aby sa dostali do školy, ktorá ešte funguje. Stredoškoláci musia cestovať aj dva dni za učiteľmi, ktorí im umožňujú dokončiť si vzdelanie a získať aspoň aký-taký doklad o vzdelaní.
Z detí, ktoré nemôžu chodiť do školy a navyše im zahynuli rodičia, prípadne jeden z rodičov, sa stávajú novodobí otroci, robia buď za ubytovanie alebo len za stravu. Po večeroch vyhrabávajú spod ruín drevo, aby si založili oheň a nebola im zima.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
zaujímavé
aj my dospelí sme oveľa pohodlnejší...koľkí z nás sa tešíme do práce...koľkí nadšene vykonávame a samostatne sa dovzdelávame
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Veru zaujímavý postreh, paralela s nami dospelými, kde sa stratila radosť?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Na niektorom kanáli beží dokumentárny seriál. Neviem presný názov, zaznamenáva nebezpečné cesty do školy. Minule sme sa pozerali. Vlastne ani neviem, kde to bolo, snáď niekde v Himalájach. 4 deti s dvoma otcami išli do školy pešo 4 dni, prešli 90km. Všetko si niesli so sebou, prespavali v jaskyniach, išli snehom, ľadom. Dokonca boli miesta, kde sa museli brodiť cez ľadovú rieku. Potom ešte 30 km taxíkom. V škole potom boli niekoľko mesiacov.
V inom diele išli malé dievčatá na dlhú cestu každý deň chatrnou loďkou, ktorú sami kormidlovali aj riadili. Ďalší chlapec zase musel domov chodiť lúkou plnou hadou.
A všetky tieto deti sa do školy tešili.
Keď som si predstavila, ako je to u nás doma... A obávam sa, že problém nie je iba u nás doma, ale u väčšiny našich detí. Naše deti považujú chodenie do školy za nutné zlo. Hlavne to zlo. Deti z dokumentu sa do školy tešia, fakt sa chcú učiť. Naše deti to mnohokrát berú ako zlo.
Fakt som rozmýšľala, v čom je problém. V nás rodičoch? V učiteľoch? V systéme?
Známy robí oponenta diplomovkách. A je zhrozený. Problém aj s jednoduchými vecami. Nenadšenie. Odfláknuté.