Nie si vyskladaná sama so sebou, pochybujes o sebe? a okolie primerane tomu reaguje. Vieš zmeniť len seba, tazko ostatnych. Neviem, ako stale si s hlavou v oblakoch s byvalou laskou?
Nedavno som citala prispevok psychologicky, ktora riesila zufalstvo zeny zo ziarlivosti svojho manzela. Vsak ona nikam nechodi, nic nerobi, len stale spomina na svoju byvalu lasku ....
Verim, ze vztah s manzelom, tak ako ho popisujem, nie je v poriadku . Skus zajst za psychologom a spolocne ujasnit ako nalozit so svojim zivotom ...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Na základe môjho prvého príspevku o starej láske som si za tie štyri mesiace uvedomila pár vecí. Ale rozhodnúť sa stále neviem, stále sa bojím prijať zodpovednosť nielen za seba, ale aj za život ďaľších štyroch ľudí. Týka sa to predsa aj našich troch detí a aj mm.
Neviem, či zvládnem sa presťahovať, a žiť s troma deťmi sama. To čo bolo kedysi neriešim - bývalého - to už som chvalabohu uzavrela aj vďaka psychologičke. Zmeniť život a priznať si klamanie sama sebe chce silu - a ja neviem, či ju mám. Necítim sa silná a obávam sa, že nie som odolná nátlaku.
Premietala som si prvý mesiac mojej krízy, všetky tie krásne pocity lásky, aj žiarlivosti a všeobecne všetkého, čo k láske patrí. A zistila som, že už roky som nič také ani z rýchlika necítila. Takže - buď je chyba vo mne alebo opäť chyba vo mne. Buď neľúbim alebo som celá zablokovaná a frustrovaná a neviem sa pohnúť ďalej / v definitívnom rozhodnutí - ostať alebo odísť? /
Začínam sa stávať na každú zmienku o mojej osobe mimoriadne citlivá. Vadí mi, že sa mi vytýka to či ono... Že mi robí otec šoféra - a zakaždým mi tí,o šprihne do oči / nemôžem šoférovať, kvôli očnej degeneratívnej chorobe - a jazdila som autom vyse 15 rokov / a do mesta sú síce dva kiláky, čo sa dá zvládnuť, ale späť s nákupom pre päť ľudí už nie....a dvojročným drobcom v kočíku. Pri spoločných nákupoch s mm - sa bojím do košíka niečo vložiť iné ako mám na papieriku. Zalieva ma hanba, keď mi posmešne vyhodí niečo na oči pred ĺudmi a dostatočne nahlas, aby to samozrejme počuli.... "toto? a to ti je načo? " prípadne - to nemyslíš vážne, taký drahý? tamto majú lacnejší ! Čo si myslíš, že kradnem? " Viem si peniaze zarobiť aj sama, istý čas sme mali skoro rovnaký príjem, načo zareagoval tým, že si našiel robotu, kde zarobí o dosť viac. No ešte to, aby zarobil rovnako. Dosť, že mi vyčíta, že míňam jeho peniaze, že rodina ho stojí peňazí a bez nás by bol milionár... fakt to dobre padne....
Že sa sama neviem o ničom rozhodnúť / to ako vážne ??? / - slová mm....
Otázky okolia, kedy sa už budeme sťahovať / staviame už šiesty rok / a nie a nie sa dostať k sťahovaniu... Vadia mi komentáre mojej bližšej rodiny na každé zakopnutie, modriny a odreniny. Chvalabohu nie zlomeniny....
A najviac ma štve mm. Aj deti, ale dvaja sú v puberte, majú na to právo.
No mm... ja nemám v ňom pocit istoty. Takej tej osobnej, že ma chápe, že je empatický a rozumie, že potrebujem pomoc... nič... ticho. Keď som ho o niečo žiadala, predostrela mu s malou dušou svoje problémy, čo mi vadí a tak... zotrel ma, že všetko nafukujem, že problém mám vždy len ja... jeho sa to netýka. Sorry, ale ?
Čo sa týka jeho prítomnosti.... mám zmiešané pocity. Niekedy si myslím, že ma šikovne psychicky týra... nie som si už istá ničím. Dostáva ma do fáz, keď si myslím, že len skočiť pod vlak ma zachráni a len tak sa oslobodím od neho a rodiny... a áno, psychologičku navštevujem..,
Nič mi nepomôže, nezametie, neuloží riad do myčky, neoperie, neuloží si veci opraté, nezbalí kufor na služobku, neopýta sa, či si dám kávu, nepošle ma oddýchnuť si, vykričí mi čokoľvek z nákupu... a to nehovorím, že netrávime spolu žiadny čas sami, bez detí, sem tam, keď mu nanútim deti, ich niekam vezme - ale aj to musim naplánovať, vytelefonovať a zaistiť....
Pripadám si nesmierne neschopná, debilná a zúfalá. Neľúbená, mrzutá a zlá na deti a aj celý svet. Všetko ma rozčuľuje, neváži si ma mm a mám pocit, že už ani deti...