Bobríka za mlčanlivosť by som asi nedostala

Ja som v tomto smere introvert... naberám to, dusím v sebe a potom sa mi "odmení" krčná chrbtica. Ale naučila som sa v posledných rokoch vykecať sa z niečoho, čo ma trápi. Uľaví sa mi, získam nadhľad a o to ide. Celkovo ma neoslovuje filozofia, z jogy a ani osobnostného rozvoja. Aj keď nepotrebujem sa rozprávať o čomkoľvek, ak už tak sú to problémy dlhodobejšieho alebo väčšieho rázu tie potom musím niekomu zveriť v duchu hesla: zdielané trápenie je polovičné trápenie. Mnohé veci preberám len s mojím manželom, niektoré zverím mame alebo kamarátke, ale riadne selektujem čo a komu poviem... Na druhej strane som typ, ktorý počúva... mne začnú rozprávať ľudia sami od seba čo ich trápi a čo riešia. Niekedy aj napriek tomu, že už nemám silu to spracovávať... ale čo už, každí má zrejme nejaké poslanie na zemi.

Ha! A konečne viem, prečo mi jóga nesedí.

Pre mňa je utrpenie byť ticho, keď mi hlava plodí nápad za nápadom (čo nápad to perla a skvost samozrejme). Možno preto ani nejaké veľké trápenia nemávam - ak niečo začnem ale takto riešiť, že si potrebujem upratať, tak vtedy som introvert - chvíľu. Nemám rada to nimranie. Zvyčajne končí MP3 na ušoch a nejakou rezkou či silnou pjesenkou, ktorú drtím dokola aj 10 krát, aby mi prestavila tep, lebo vtedy už mám vyriešený v sebe problém, len potrebujem zas nastaviť tepovú frekvenciu .

A potom, keď si to upracem a strávim to, už to ide zas po starom a v pohode.

Ale ako hovoríš - niekedy stačí tie svoje stavy povedať nahlas. V podstate mám dvoch ľudí, ktorí to unesú  a ja unesiem potom aj ich akýkoľvek názor na riešenú vec.

U mňa je to rôzne. Závisí od situácie, ktorá ma teší alebo trápi. Občas musím všetko vytárať, občas si to musím najskôr v sebe vydusiť a keď si v tom trochu upracem, tak o tom začnem hovoriť. Ale vo všeobecnosti asi viac rozprávam ako nerozprávam.  V poslednom čase prísne selektujem čo a komu poviem, lebo som zistila, že niektorí ľudia nechápu, že posúvať isté info nie je úplne normálne, ale tak učíme sa celý život. Absolútne nesúhlasím s tým, že ak o niečom hovoríme, dávame tomu energiu. Práve naopak. Ak potláčame a nehovoríme, vtedy to naberá oveľa väčšiu silu a vie to pekne zvnútra človeka rozložiť. Ale možno nechápem ako je to myslené. Ja len z osobnej skúsenosti viem, že nevyslovené veci sú oveľa horšie ako vyslovené. Keď sa vyslovia, je to začiatok riešenia. 

Ja som ta ktorá veci čo išli popri mne potrebujem s niekym rozobrať no sú určité veci ktoré sa ma dotknú či sa mi stanú a ja neviem s tým ísť von, meliem a meliem to v tej mojej myslí až príde čas a ja to niekomu poviem a odrazu poznám ten iný význam toho všetkého. Je veľmi dobre o veciach rozprávať lebo už pri tom veľa pochopíme čo sa nedarí našej mysli. Verím že ak vypoviem aj svoj problém tak mu dám energiu na to aby sa začal riešiť, lebo je to už vypovedané.

Nevnímam to tak že dostane zlú energiu lebo to nie je najlepšia vec. Svet sa skladá zo všetkého.

Patrím k tým ktorí vedia mlčať ak je to potrebné a tak ako môj učiteľ vždy hovoril - z teba by bol najlepší partizán, ale to bolo preto že som nechcela nikoho zradiť. Myslím si že každý človek viac hovorí o veciach ktoré nie sú pre neho až také rozhodujúce a menej o tých druhých ak tak len určitým ľudom. Ja si veľmi uvedomujem že mi chýba ta duša ktorej som mohla vypovedať veci o ktorých si iní poťukajú na čelo.