Ja som v tomto smere introvert... naberám to, dusím v sebe a potom sa mi "odmení" krčná chrbtica. Ale naučila som sa v posledných rokoch vykecať sa z niečoho, čo ma trápi. Uľaví sa mi, získam nadhľad a o to ide. Celkovo ma neoslovuje filozofia, z jogy a ani osobnostného rozvoja. Aj keď nepotrebujem sa rozprávať o čomkoľvek, ak už tak sú to problémy dlhodobejšieho alebo väčšieho rázu tie potom musím niekomu zveriť v duchu hesla: zdielané trápenie je polovičné trápenie. Mnohé veci preberám len s mojím manželom, niektoré zverím mame alebo kamarátke, ale riadne selektujem čo a komu poviem... Na druhej strane som typ, ktorý počúva... mne začnú rozprávať ľudia sami od seba čo ich trápi a čo riešia. Niekedy aj napriek tomu, že už nemám silu to spracovávať... ale čo už, každí má zrejme nejaké poslanie na zemi.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Som strašná, ak sa na mňa kus viac sype, potrebujem o tom rozprávať. Nemyslím, niekoho obviňovať, presunúť bremeno na iných, ľutovať sa, aj keď možno občas aj áno, len to potrebujem zo seba dostať ...
Na joge sa učíme, že by sme mali rozprávať, len keď je to nutné, pravdivé, prínosné ... Z oblasti osobnostného rozvoja, zas, že o čom rozmýšľame, rozprávame, tomu dávame energiu... Čo nie je vždy prospešné, ak sa potrebujem vyrozprávať z nie najradostnejších životných udalosti ..., Takže teoriu ovládam, ale prax je o inom ... Potrebujem ubrať z nadbytočného prepätia v mojej hlave...
Občas však zisťujem, že ak o tom, čo ma postretne rozprávam, nie kadekomu na počkanie, ale spriazneným dušiam, dopracujem sa aj nejakým zaujímavým informáciam, novým možnostiam ... A snáď aj redukujem môj stres, verím, že bez toho, aby som ho presúvala na iných?
Dievčatá, ako ste na tom vy v krízových situáciach? Vysporiadaváte sa s nimi vo svojom vnútri a len ozaj s najbližšími, či ste na tom podobne ako ja?