Spýtam sa...a tá "adoptívna babka" z agentúry nie je cudzí človek?
Verím ti aj chápem tvoju terajšiu situáciu, ale ak ti to pomôže, vedz, že toto obdobie, ktoré prežívaš je jedinečné a už sa nezopakuje. Deti budú rásť a budeš mať viac času na seba aj na manžela. Nedá sa všetko naraz. V každom období, keď sme sa rozhodli pre rodinu, prichádzajú nejaké obmedzenia.
Ja som mala počas svojho materstva veľmi chorú mamu, učila som sa na rigorózne skúšky a viedla celú svoju domácnosť a z časti pomáhala aj rodičom, kým mamka nezosilnela. Zvládla som to, aj keď na seba a manžela som mala minimum času. Nebol z tých, čo by mi nejak výrazne pomáhal. Bola som hrdá na seba ako všetko zvládam...a som vlastne aj dnes, keď si na to obdobie spomeniem. Malo svoje čaro a veľmi ma naučilo disciplíne a hospodáriť s časom.
Netvrdím, že je to tvoj prípad, ale mám odpozorované z okolia, že mnohé dnešné mladé mamičky majú predstavu, že dieťa je na parádu, má zaspať vtedy a vtedy, zobudiť sa vtedy a vtedy, každý mi s ním musí pomôcť, lebo ja chcem ísť do divadla, ja chcem ísť na kozmetiku, ja chcem ísť kaderníčke, ja chcem ísť na kávu s kamoškami, ja chcem mať viac času na seba, na manžela, na svoje koníčky....ja chcem.... ja chcem.
Je to obdobie nielen radosti, ale aj istých obmedzení....nie je to teória, ale prax.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ahojte maminy, s manželom sme sa presťahovali z mesta na dedinu, kde bývame už rok. Vychovávame jednu dcérku, ktorá mala v novembri 2 roky. Sme na ňu ale sami. Moja mama býva asi 400 km od nás a svokra s priateľom síce bližšie, ale k malej nemá nejaký blízky vzťah. Jej stačí, keď ju vidí cez Skype. Po pôrode k nám prišla asi po mesiaci a spala u nás jednu noc a potom manželovi povedala, že si myslí, že ja ju u nás nechcem a ešte kopec iných vecí. Pritom som s ňou mala dovtedy úžasný vzťah, ale to by bolo asi na samostatnú tému. Čiže nechodí k nám často, ak príde, tak iba s priateľom, ktorý malú zbožňuje, ale od októbra do nejakého mája chodí non-stop do práce aj víkendy. Bez neho k nám ona nechodí. A vlastne po tom, čo na mňa povedala a nikdy si to vydiskutovať nechcela, ju tu ani veľmi nechcem. Celú rodinu máme ďaleko.
Zrovna včera sme sa rozprávali o tom, že by sme niečo mali vymyslieť, lebo takýmto spôsobom čoskoro obaja vyhoríme. Moja mama k nám chodieva dosť často, aj keď býva ďaleko, každý mesiac - dva, vždy príde na týždeň. Samostatne si vždy nájdeme nejaký čas na seba, napr. ja som chodievala s kamarátkou do divadla každú sobotu večer, kým som znovu neotehotnela a nebývalo mi zle. Manžel zase chodieva behať alebo na lyže, ale to iba v čase obeda, keď dcérka spí, čo je nejaká hodina a pol. Ale sami dvaja sme spolu neboli nikde už ani nepamätám. Naposledy, keď sme boli u našich, tak sme si odbehli na wellness a do kina a predtým sme spolu boli iba v kine, keď u nás bola mama, aj to asi iba 3x za 2 roky!!! U nás to vyzerá tak, že ja sa celý deň starám o malú, riešim celú domácnosť a manžel chodí do práce. Potom príde domov okolo piatej, niekedy aj neskôr, to večeriame a potom sa ešte chvíľku zahrá s malou a večer ju ukladá spať. To je ale ďalší problém. Už tri mesiace nechce zaspávať. Samú ju tam nechať nemôžeme, lebo začne plakať a tak je tam s ňou aj hodinu a potom idem ja. Čiže vlastne ani len večer na seba nemáme chvíľku čas, aby sme si aspoň film pozreli alebo sa porozprávali.
Chcelo by to nejakú opatrovateľku, aspoň raz za čas, aby sme si mohli niekam spolu vyjsť. Lenže bála by som sa nechať s mojou dcérou niekoho, koho nepoznám. Navyše je dosť naviazaná na mňa/nás a musela by toho človeka najprv spoznať a vybudovať si nejakú dôveru v neho. Čo si teda nedokážem predstaviť, ako by to malo prebiehať.
Ďalším problémom je, že tu nemám žiadne kamarátky na dedine, s ktorými by som sa aspoň šla prejsť a troška porozprávať. Minule som aj písala do nejakej diskusie, aj sa nejaké maminy ozvali, ale nakoniec z toho aj tak nič nebolo. Aj som sa tu dala do reči s jednou mamou, vravela som jej, nech dá vedieť, keď sa pôjdu prejsť, že sa radi pridáme. Ale veľakrát šla okolo a nič. A zase sa nechcem nejako vnucovať. S dcérkou chodievame aj na krúžok a do predškôlky, ale tam som tiež nespoznala nikoho. Väčšinou tam chodievajú maminy, ktoré sa poznajú medzi sebou a nesnažia sa veľmi komunikovať s ostatnými. Mám dve kamarátky, ktoré majú deti v približne rovnakom veku a aj sa občas stretávame, ale dosť málo. Už neviem, akým spôsobom by som tu niekoho spoznala. Chodievame aj do detského kútika, ale tam je to podobne ako na tých krúžkoch.
V Čechách už existuje agentúra, kde si rodiny môžu "adoptovať" babku, ak nemajú tú svoju nablízku. U nás zatiaľ nič také nie je.
Ste tu niekto v podobnej/rovnakej situácii? Ako ste to/by ste to riešili?
Začínam byť z toho zúfalá. Navyše v júli sa nám narodí ďalšie bábo a času bude asi ešte menej.
Ja potrebujem spoločnosť a spolu s manželom niekoho, kto by nám občas postrážil dcérku.
Každá rada dobrá :)