reklama

Slovensko-moravské pomedzie - pokračovanie

Pridal/a púpavienka dňa 07. 02. 2018 - 19:30

reklama

V prvom blogu som napísala o mne o mojee reálnej existencií v tých končinách, ale táto druhá časť bude trochu o inom nie veľmi reálnou a predsa mojou súčasťou.

Ked som mala 3 roky tak u nás horelo a prepadol sa strop a ja som bolo meter od toho a to ma stihla v poslednej chvíli sestra zobrať a nastali moje problémy, nemohla som dýchať a vraj ľak na srdce tak povedala babica.

Lekári to že mám nočné mory označili ako traumu z toho že som skoro zhorela. No nikdy sa moje sny nemenili, len sopm nevidela celý dej ale iba časť a tu popíšem.

Chodila som so svojím otcom zbierať bylinky, žili sme iba my dvaja v malej chalúpke v horách, odrazu som priviazaná na nejakom kolu a podo mnou zapália oheň. Som mladé dievča cca 17, s veľmi svetlými a dlhými vlasmi. Nikomu som to nevedela vysvetliť že ja mám naozaj strach z ohňa.

Pamätám sa ked znovu u nás dovolili Jánske ohne a ja som išla, asi som mala 15 a všetci spievali a radovali sa a ja som trpla strachom a klepala sa od zimy celý večer aj ked bola krásna a tepla noc a veľká vatra.

Musela som prísť do hôr ktoré som poznala, musela som tam prísť, aby som sa rozpomenula a konečne strašné sny skončili.

Anežka mi vnútila záujem o bylinky a to tak že povedala - hele mařinká, řekni co se s ni delá? a ja som z ničoho nič vedela odpoved, chodili sme po lese a ja objavovala to čo som tam tak dobre poznala, odrazu som si spomenula čo sa s čím zmieša a pod. alebo čo sa nesmie spolu zmiešať. Bolo to okuzľujúce čaro novopoznania.

Až v jeden deň mii jedna stará ženička povedala -jak se cítiš na tem míste ...? hovorím, neviem prečo ale je mi tam zle, nemám to miesto rada, naháňa mi hrôzu.

A víš co tam bylo? popravište, mnoho a mnoho ich tam uhořelo.

Tak veľmi som to nechcela vedieť a tak som utekala domov, už som nechcela o tom počuť nič a chcela som odísť aj s deťmi odtiaľ preč, ale ešte bol iba začiatok júna a oni mali školu.

Konečne prišiel sen v ktorom som už vedela viac: - 

Veľmi sa páčim  šohajovi Jakubovi a on sa páči aj mne aj môjmu otcovi.

No odrazu prišli po mňa že som bosorka a dali ma na hranicu upáliť ako čarodejnicu, ale my s otcom sme boli bylinkári a ľudom sme pomáhali. V tom sne som vedela že tam niekde je jedna žena ktorej sa bojím, je veľmi zlá. Nevidela som ju ale vedela som o nej.

Museli ešte prejsť dalšie roky aby som videla celý obraz a od tej noci sa mi to už nikdy neprisnilo.

Jakuba chce aj ona, je to bohatá dievka a chce pekného šohaja, lenže on ju odmietne a tak ma udá ako bosorku. Nechceli ma upáliť, ale ona kričala upáľte ju, upáľte ju je to bosorka, videla som očarovala aj Jakubovi, nakoniec ona fakľu hodila do ohňa, zamrelo mi srdce a prosila som Boha o pomoc a odrazu som bola inde a videla ako hranica horí a videla víťazoslavný úsmev tej mladej ženy.

Takže pre takúto vec som musela ísť do toho prekrásneho kraja ktorý som obdivovala a predsa sa ho aj tak veľmi bála.

Neriešte či je to možné alebo nie je možné, pre mňa to bolo uzatvorenie jednej kapitoly života v každom smere.

Po rokoch ked mal Kristiánko 3 roky a povedal mi starká ved ty predsa poznáš všetky kvietky, tak mi o nich povedz. Chodili sme spolu po lúkach a ja som odrazu vedela tak mnoho o bylinkách aj ked som sa to nikdy neučila.


reklama

reklama

Evka1223, St, 07. 02. 2018 - 21:26

Učila margori, učila.....ale nie v tomto živote Srdce

Krásne....mám zimomriavky Kvietok

púpavienka, Št, 08. 02. 2018 - 08:38

Ďakujem EvkaSrdceKvietok

balalajka, Pi, 09. 02. 2018 - 06:59

Počuj, vrátila by si sa do toho kraju? Ako nie žiť, len pozrieť.

Či už je to všetko vysvetlené a uzavreté?

Dobre sa mi to čítalo. Vďaka.

púpavienka, Pi, 09. 02. 2018 - 10:20
Lenka ten kraj milujem skoro tak ako svoju rodnú Oravu, ukončila som jedno veľké tajomstvo ale nezatvorila som svoje srdce. Verím že raz tam pôjdem a možno stretnem aj nejakých ľudí čo som poznala. Určite je v mojom srdci ten kraj viac zapísaný ako miesto kde teraz žijem. Tam boli ľudia podobní mojim rodným, kraj bol skoro chudobnejší ako Orava, ľudia boli pohostinní a skromní, tu je to opak ten čo ma najviac stále lamentuje čo z toho a ako ma vyžiť, no a tieto reči o tom a načo by im bolo druhé dieťa kto našetrí na majetky pre dve deti a pod. Toto je niečo čomu nikdy neporozumiem, no myslím že to robí aj iná viera. Raz mi na Žitkove povedala stará babička - kdo v takovejch lesích žil, nikdy a nikde nebude bez hlubokých lesu. Myslím že to vystihla správne, potrebujem cítitť silu hôr až vtedy sa cítim bezpečne.
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama