Milujem zvieratá. Odmala som sľubovala (moja mama to brala určitého času ako vyhrážku), že zo mňa bude veterinárka. Priznám sa, v detskej jednoduchosti som videla hlavne tú možnosť pomojkať si psa, mačku, papagája, hus či tigra. To, že veterinár musí "odrodiť" kravu alebo riešiť koliku koňa som nejak "nedovidela".
Vždy som túžila po koňovi. Aj som mala scenár, kde ho umiestniť (medzi bicykel a dosky v šope), presný plán kŕmenia (hlavne tá vizualizácia ako ho budem pritom hladkať) a potom trasu na prechádzky (hlavne ako budú všetci čumieť, ako viem na ňom sedieť). Našťastie moji rodičia sa na také nedali uhovoriť a tak som skončila len so zajacmi, husami, sliepkami a vo vyššom základoškolskom veku s mačkou a psom.
Dlho som si myslela, že milovať psy a mačky možno súčasne. Ale omyl. Ako som tak stárl .... nie dospievala ... nie zbierala skúsenosti (to je to správne slovo!) došla som k záveru, že milovať mačky a psy rovnako intenzívne nie je možné naraz. Proste jeden druh musí prevýšiť. Ba priam som zistila, že ten kto silne ľúbi psov, nemusí mačky. Lebo ani tie mačky ho nejak nemusia. Aspoň u mňa je to tak.
Bolo to pár mesiacov dozadu, čo ma požiadala známa, či by som jej počas dovolenky kocúra neobriadila. Aj som sa potešila, že jeeeeej pomojkáme, vyhladkáme - lebo tie mačacie potvorky treba mojkať samozrejme. Aj sme sa s pánom kocúrom zoznámili predom. Rýchlo pochopil, že istý čas bude žrať dostávať odo mňa a že som jediný človek, čo s ním prehodí reč - inak, velice ukecaný bol. Odmraučával statočne.
Na tretí deň som si dovolila podľa pokynov vyložiť nohy a pán kocúr bol zvyknutý na tie nohy vyliezť, usalašiť sa na nich a nechať sa obdivovať a hladkať. Tak sme začali rituál. Ani som nedýchala, keď sa vydal po mojich lýtkach smerom ku stenám (dokelu, tuším ten opis vyzerá skoro ako z nejakej erotickej knihy, preto prosím čítajte ďalej), no zrazu sa pri kolenách zháčil. Laba sa mu nejak pretočila, zaťal mi pazúry do stehna a už letel z mojich nôh na zem. Stačilo. Viac som sa o takýto druh kontaktu nepokúsila. A ani pán kocúr nejak ku mne nemal. Hrdo (však som si dovolila, ho zhodiť de facto z nôh) ma začal ignorovať. Asi som proste "psí človek". Ja potrebujem takú tú oddanosť a závislosť psa, nie náturu mačky. A tak som zistila, že sa s mačkami asi nemusíme. A keď sa tak pozerám na to spätne do môjho detstva, tie mačky ma nikdy nejak silne nemuseli. Lebo ja som ich chcela vždy podrobovať a ony potvory sa bránili, škriabali.
Popravde je to hodne oslobodzujúce zistenie, že ak niekoho (nielen mačky, ale aj ľudí) vy nemusíte a on (ona, ony, oni) nemusia Vás, je to taká antipatia navzájom. A všetci (teda pre mňa pocitovo ) sme spokojní - chvíľami sa ignorujeme, chvíľa hodne sa ignorujeme (hlavne s tými mačkami) a chvíľami aj slovko prehodíme (teraz o mačke samozrejme nepíšem), ale nejaký družný rozhovor to nikdy nie je.
No a ja som si už vybrala.
ja som asi divná, ale ja nejak zvieratá nemusím. Ja viem, je to divné, ale je to tak. Od malička som zrejme mala niekoľko nedobrých skúseností, keď ma kravy naháňali, pohrýzol susedovie pes. Keď vidím mačky, tak mi rovno naskakuje moja toxoplazmóza. Pozrieť sa na to pozriem, je to milé, ale to je tak všetko.
Dokonca, medzi moje najhoršie zážitky patrí, keď som bola v kúpeľoch a tam mi v rámci terapie predpísali koňa. Pre mňa to bolo utrpenie. Jediné, čo som riešila, bolo, čo sa stane, keď spadnem a nebudem si vedieť vymotať nohy... A keď na ďalšej jazde chceli po mne aj cvičenie, to jest, musela som sa pustiť, tak to bolo miesto relaxácie maximálny stres. Aj keď na fotke to možno až tak dramaticky nevyzerá
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ale pristane ti to na tom koni.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Len ten stres, čo je za tým
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ooo, Dáška, teší ma, že Ťa spoznávam naživo
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Vidíš, a ja som presvedčená, že sme sa stretli minimálne vo Vyšnej Boci pár rokov dozadu. Nejak to súviselo s OZ
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
fakt? Je to možné
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Milujem všetky zvierata, od medveďov v hore cez moju hydinu, psa a mačky. Som psia mama a predsa aj mačacia mama, mňa snád milujú všetky zvierata. Mali sme kravičky, prasa, kačky, ovce všetko bolo na mne závislé od môjho hlasu či len tak pozerania.
Nemám zlý pocit pri zvieratach, mám pred niektorými rešpekt a dokonca sa viem aj takým ukloniť. No a čo sa týka môjho domova? - ja mám skôr opačný problém, to jest prejavujú mi neskutočne veľa lásky a chcú mi to všetky dokazovať.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ešte ku tomu, že si si veterinu predstavovala iba ako nekonečný sled mojkaní :)
Ja sa obávam, že napríklad mnoho mladých ľudí si takto idealizuje povolania bez rozdielu. Napríklad taká medicína. Väčšinou sa vidia, ako zachraňujú životy a oni budú riešiť skôr zastavené vetry... Alebo si predstavujú voňavých pacientom s teplotou a dostanú bezdomovcov...
Syn chodi na gymnázium. Majú tam zvláštny systém, po druhom ročníku nastupujú bloky predmetov. Jeden blok majú zameraný hlavne na medikov, lebo zistili, že zo 100 žiakov v ročníku chce ísť 40 na medicínu. Teda hlási sa a podľa všetkého sa tam aj dostanú.... Ktovie, čo všetko za tým vidia....
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Prekvapivo velký záujem, nesranda byť lekárom, minimálne ta zodpovednosť, pohľad na utrpenie ...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
áno, aj pre mňa to bolo prekvapením. A ešte väčším, že v podstate všetci sa aj dostanú. Respektíve skoro všetci. Pretože na tejto škole nesledujú, koľko žiakov sa dostane na vysoké školy, ale koľko žiakov sa dostane na prvý odbor, ktorý si zvolia. Tvrdia, že na vysoké školy sa dostane fakt každý. A že u nich 90% dokonca na ten vysnívaný odbor na vysnívanej škole.
Druhá otázka je, koľko ich skutočne nastúpi lekársku prax u nás doma... Ale to je už iný príbeh.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja už hodne dlho rozmýšľam, prečo to delenie medzi psy a mačky - lebo ono naozaj existuje ... Ja síce som odjakživa asi skôr mačací človek, ale videla by som to skôr v tom, že mačky boli ľahšie dostupné ako psy a prišli mi aj menej nebepečné - čo je také mačacie poškriabanie proti psiemu pokúsaniu (moja mama tak v detstve skoro o prst prišla a dodnes deň má totálnu paniku aj v prítomnosti tej najmenšej čivavky).
Ale na druhej strane - po psovi mi srdco pišťalo furt - až kým som jedného konečne nemala - nebolo to to pravé orechové, hoci nášho Dina som prevelice ľúbila, ale - pes je väčšia starosť a zodpovednosť - ten ak si ho človek raz zadováži, nie je schopný samostatného života - to je ako dieťa - máš ho na krku až do smrti ...
Mačka je samostatná, ak je to vonkajšia mačka, tak prežije aj nejakú tú kratšiu neprítomnosť gazdovcov a nevyžaduje takú intenzívnu starostlivosť 24/7
Takže ja som si to tak usporiadala - pes je najlepší, keď ho majú kamaráti, čo čas od času prídu na návštevu (aj viacedennú) a čo s nami chodia na chatu.
A vyhrali to mačky na dvore (aj keď sú v podstate spoločné so sudedom) a nevadí, ani keď sa občas rozmnožia, že ich je menší kŕdeľ (dva roky dozadu sme ich mali 6).
Samú seba som ale prekvapila, ako som sa zblížila so synovým potkanom - toho si raz (už to bolo dávno) doniesol domov s tým, že dostal od kamošov k narodkám a že s tým mal robiť, že snáď ho nevyhodí na ulicu. Tak som privrela oči (obe a dosť ztuha) - podmienka bola, že bude IBA v jeho izbe a bude sa oň starať sám, poriadne a furt ... v lete ale potom išiel do Ameriky a inak sa nedalo, Džordiho sme presťahovali do obývky a po čase sa z nás stali skutoční kamoši. Keď "odišiel", fakt som ho obrečala a s patričnými poctami pochovala
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja som toť nedávno pozerala na prírodopisnom kanáli dokument, v ktorom porovnávali psy a mačky a aj ich majiteľov. Boli tam rôzne situácie, všetky si do detailu nepamätám.
Ale výsledky sú také, že psy síce vyžadujú viac pozornosti a starostlivosti, ale sú oddanejšie a svojho pána neskonale a oddane milujú, čo si aj majitelia mysleli /takže sa im to potvrdilo/.
Mačky sú zas samostatnejšie, ale príliš nezávislé. Keď niekoľkým dali monitorovacie zariadenie zistili, že mačka vie žiť plnohodnotným životom v dvoch rodinách... kým si jedna myslí, že sa niekde šla túlať, ona si pokojne hovie u tej druhej. A taktiež si majitelia mysleli, ako ich mačka "zbožňuje", ale výsledky boli také, že mačky oddané nie sú a svojich majiteľov nepovažujú za svoju svorku.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Na to existuje starý dobrý vtip, že ako vníma svojho "pánička" pes a ako mačka:
Pes - ten človek sa o mňa stará, dáva mi žrať, hrá sa so mnou, stará sa o mňa ... to musí byť Boh
Mačka - ten človek sa o mňa stará, dáva mi žrať, hrá sa so mnou, stará sa o mňa ... JA musím byť Boh
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
A šak to nie vtip, to číra pravda
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja ti ani neviem či som si vybrala, alebo si ma vybralo sedem mačiek (vonkajších) Ani tak neriešim mojkanie, ako na mňa upokojujúco pôsobí pohľad na ne. Spiace jedna cez druhú, vyvaľujúce sa na slniečku ...., plížiace sa záhradou, pre mňa často pohľad pre bohov. Fascinuje ma ich schopnosť leňošiť, ale aj pružnosť pohybu ...., elegancia, keď treba rýchlosť ...