Kedysi som čítala, že ak chcete lepší zdravotný stav, zadovážte si zvieratko.Bolo to už dávno a ja som si predstavovala, že tým myslí psíka, mačičku, morča, rybičky.Taký ten klasický domáci mazel ... i keď s rybičkami sa asi veľmi nepomojkáte.Vlastne - možno tak s delfínom. Páčilo by sa mi mať doma delfína.Naspäť.Potom som trochu podrástla a čítala som niečo podobné tuším so spojitosti s Karlom Čapkom (ale nie som si istá), že ten na zníženie tlaku pozoroval rybičky.Keď sme sa pre takmer 5 rokmi rozhodovali o domácom zvieratku, prešli sme všetky alternatívy zahŕňajúce alergiu na srsť zvierat. Bolo rýchlo navyberané. O plazoch sme nevedeli nič - aj keď asi hada nie, no dobre, kedy sa podchvíľou vyzliekal a dala by sa tá koža spracovať, ja by som ho doma zniesla - korytnačky si pamätám, že smrdeli, pavúky sme mali a aj máme vždy, to netreba chovať, to treba vyháňať prinajhoršom, v lepšom prípade sa tvárim, že tú pavučinu nevidím. Takže rybičky.Kúpili sme takého bojovníka. Modrého. S fialovými plutvami. Bol prekrásny. Akurát miesto bojovej nálady sa bál. Neviem, či to bol následok našej hlučnej domácnosti, kam sa dostal po celkovo ticho plávaní v chovprodukte. Keď vydržal 2 mesiace, tak sme prikúpili väčšie akvárium a viac rybičiek. A začal kolotoč. Také tie malé živorodky sa kotili, žrali, kapali v závislosti na vzájomných sympatiách a antipatiách. Chvíľu sme mali rybiek priveľa, chvíľu takmer žiadnu. V priebehu 4 rokov sme mali v akvárium tuším všetky druhy, čo sa nám páčili. Až na dva druhy. Niekde začiatkom sme kúpili rybku, ktorá vyzerá ako had. Netuším ako sa to volá, my to voláme had. Boli traja. Dvaja nejak "odišli". Ten tretí sa nasťahoval pod skalu a keďže je to tiché nočné zvieratko, vyliezal až keď bolo v noci tma a stresoval ostatných obyvateľov akvária. Teda ja by som bola vystresovaná, myslím, že oni si časom zvykli.Druhý druh, ktorý sme kúpili hneď niekde na začiatku boli prísavníci. Tiež netuším, či je to odborný výraz. My ich pre istotu voláme cucloši, lebo nám ocuclávajú sklo a skaly a dno ... no rozkošné zvieratká sú to. Boli tiež dvaja. Potom sme jedného dňa našli tri malé a mŕtveho samca (ako som až prednedávnom zistila). Z troch sa dospelosti dožil len jeden a tak spolu v akvárku žili mama a dieťa x mesiacov, dá sa povedať, že aj rok. Oni tie rybičky sú nejak šáhle, možno je to slabým okysličovaním mozgu vo vode, neviem ... proste im nejaký incest nič nehovorí. A tak ma v marci čakalo prekvapenie. Malinkí cucloši. Rozkošní. Pišťala som jak decko od nadšenia. Po mesiaci som pišťala zas - nový vrh, nový cucloši sa vytiahli spod skaly a tak rozkošne sa naháňali po dne. V máji som pišťala zas. Už to nebola radosť, už to bolo zdesenie. Ono sa totiž postupne vyťahujú spod tej skaly nové a nové rybičky a už ich bolo cez 40. Pre istotu vo štvrtok ďalší šok. Tarhoňa v akvárku. Už som chcela dvíhať hlas na chalanov, že či im prepína, prečo preboha dávajú žrať rybám cestoviny, že to nie sú kapry na Žabe v Tepliciach a oni nemajú 3 roky, keď mi to docvaklo, ako sa k tej "tarhoni" rútila samica a sadla si na ňu ako kvočka na vajcia. No koniec. Ďalšia várka rybičiek. Snáď nás nezožerú a nejak prirodzenou cestou vymiznú, lebo ja nemám srdce ich vyhodiť do Váhu, nech si hľadajú vlastnú cestu životom a kam s nimi netuším.Takže záverom - ak niekto povie, že pozerať na rybičky ukľudňuje, dovolím si nesúhlasiť. Mne sa dvíha tep keď ich rátam a chytajú ma mdloby pri počte 50 a pohľade na nádherné oranžové ikry. Takže, ten kto to povedal, nemal milujúcich sa cuclošov.PS - ak by ste niekto chceli prísavníka dajte vedieť. Máme ich aj na založenie vlastného chovproduktu tuším. Živých, zdravých a hlavne nenažraných.PS - uvažujem o štúdií životnosti samostatného jedinca ako druh. Ten had ma fascinuje. Je sám svojho druhu, vyťahuje sa zväčša len v noci a má takmer 5 rokov. Hmmm .... žeby život samotára bol fakt zdraviu prospešný?
počuj a nedali by sa nejak komerčne využiť? Čo ja viem, napríklad na čistenie okien? Teda, už len nájsť tie okna, čo sú trvale pod vodou....