Po rokoch som stretla známu a poznate to - ako keby 20 rokov neprešlo a vy sa neviete od seba odlepiť a ste šťastný a je to neskutočne obohacujúce. Pre nás dve sa svet zastavil pri poslednom stretnutí ako keby medzi tým čas nešiel.
Po tom všetkom náhlom a rýchlom a mnohých dojatí a objatí sme si povedali že si ideme niekde sadnúť na kávu.
No a tam sa už viedla debata v takom menej emotívnom tóne a ona mi hovorila že som po celé roky jej vzor, že sa viem biť za iných a viem obhajovať aj ked na mňa útočia a ako to vždy na mne obdivovala.
No ked som je povedala že už som pochopila že ja nemôžem spasiť nikoho iba seba a teda že už sa toľko ani za iných nebijem, lebo kopance som vždy schytala iba ja, že už sa do veľa veci nemiešam a neprotirečím. Nechápala to, tvrdila - ale to už nie si ty, ta bojovníčka za spravodlivosť.
Vtedy som jej videla v očiach sklamanie, ked sme sa lúčili tak jej slová boli - ale o 20 rokov znovu chcem stretnúť tu silnú ženu ktorú som roky poznala, tu čo nezložilo nič a všetci ak nevedeli ako dalej išli za ňou s prosbou o pomoc.
No a ja od tej doby rozmýšľam a preberám v sebe či bola pravda lepšia vtedy alebo teraz.
Zmenila som sa a veľmi, už nepotrebujem nesúhlasiť aj ked môj postoj je protichodný, už si uvedomujem že každý má právo na názor a mne sa jeho názor nemusí páčiť ale ho rešpektujem, už viem že kto chce kam - nechajme ho tam aj ísť, je to jeho cesta a nie moja.
Už viem že nepotrebujem nikoho meniť ale tiež nepotrebujem aby niekto menil mňa, vždy som bola veľmi prispôsobivý človek no možno ani to najlepšie nebolo.
Neviem čo uvidí v mojich očiach starenky o 20 rokov, lebo to neviem ani ja.
No viem jedno - toľkokrát som sa zle rozhodla lebo som myslela na každého len nie seba a myslela som že je to rozhodnutie hlavne správne kvôli mojim deťom, kvôli mužovi, kvôli rodine, kvôli práci a čo ja viem čo, no vždy čas ukazal že to nebolo správne rozhodnutie a v konečnom dôsledku to ublížilo mne aj mojím blízkym. Koľkokrát tým človek musí prejsť aby našiel tu správnu odpoved.
Takže áno, potvrdzujem že som sa veľmi zmenila a z večnej rebelky sa stalo niečo iné, na tom všetkom mi vadí iba ten strach ktorý niekde v sebe mám - strach aby som niekomu neublížila.
Aké premeny samozrejme okrem tých fyzických vnímate na sebe vy?
Pekne si to Lenka, naviazala si na moje myšlienky. Aj ja si myslím že u každého alebo skoro každého nastane zmena.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Veru tak.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
aj ja som sa zmenila týmto smerom,
už neriešim problémy celého sveta
stišujem sa a snažím sa porozumieť sebe
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Tak ako Lenka píše vyššie, je to dobre a tak by to malo byť.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Myslim si, ze ak ti niekto povie pri takomto stretnuti po rokoch "ty si sa nezmenila", tak to velmi lichotive pre mna uz nie je. Rada som tak hovorila aj ja a rada som to pocula. Az som pochopila, ze predsa nemozeme byt taki isti pred rokmi aj teraz. Ze vlastne by sme sa nikam v zivote neposunuli. Akoby sme sa nic nenaucili, nepoucili z chyb, ktore sme spravili. Presne ako pises. Poucila si sa a nejdes viac hlavou proti muru.
No a s tym bojovanim za druhych?
Ved to je stale o niecej nespokojnosti, hneve. V prvom rade o svojej. A zvacsa - casto sa hnevame na druhych a pritom si nevieme pripustit, ze ten hnev vlastne pocituje samy voci sebe.
Ja som sa zmenila tiez. Nie som taka tvarna, viac si poviem svoj nazor. A cim dalej sa snazim viac presadit svoje. Nie hlavou proti muru. To nie. Ale uz to nie je tak ustrachane.