No to máš varu pravdu, nikdy som si nemyslela, že je nanič. Môhla som mať výhrady, ale vedela som, že keď si vymyslím čokoľvek, tak ma podporí. Posunie ďalej. Jej vlastným spôsobom.
Tá kreativita veru kedysi patrila k životu. Šiť šila len základ, ale vedela, ako to zariadiť, aby bol model OK. Zato pliesť vedela neskutočne. Jaaj, nedostižné pletené obrusy na okrúhlych ihliciach, k takému som ešte nedospela.... A vypekanie po svadbách.... Dodnes netuším, jak robila s peniazmi, že sme vždy mali presne tolko, kolko sme potrebovali.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Vzala som do rúk roztrhanú pracovnú bundu, celý bok rozpáraný... mojou úlohou je pozašívať ju, aby mohla ďalej slúžiť v tomto nečase. Automaticky som ju obrátila na ruby, nakuknúc do vnútra rukáva, hľadajúc miesto kde rozpáram futro, aby som sa dostala k vnútornému švíku a aby to potom nebolo vidieť.
Vtedy mnou prešiel pocit vďaky voči mojej mame. Naša mama celé moje detstvo hrdlačila "za mašinou". Šila pre ľudí veci na zákazku. Otec bol agresívny alkoholik, čo všetko presíkal a ešte jej hádzal polená pod nohy koľko sa len dalo. Aj jej stroj von dverami vyšmaril, aj pošité veci rozdriapal. Ale moja mama sa nikdy nevzdala.
Bola veľmi precízna a kreatívna, inovatívna a odvážna. A bola to krajčírka so zrakovým handicapom! S výberom správnej farby nití sme jej museli pomáhať. Na jej robote by ste nikdy nespoznali, že tú vec ušila žena so zrakovým postihnutím. Komplikované náročné modely boli pre ňu výzvou a potešením. Nepamätám veru, že by niekedy mala nejakú reklamáciu. Sama si upravovala strihy, kombinovala dohromady rôzne modely. Mne aj mojej sestre ušila vlastné svadobné šaty.
Vyrástla som v atmosfére krajčírskej dielničky. Neraz som pozerala ako sa žehlia veci do detailov. Ako sa vymieňa pokazený zips. Ako sa nabíjajú cvoky na bundu. Aj ako rozpárať futro, opraviť čo treba a znova ho nenápadne zašiť naspäť.
Toto nebola jediná vec, ktorú mi moja mama odovzdala. Nikdy som si nepomyslela, že moja mama je nanič. Ani na okami som nepochybovala o tom, že je to veľmi schopný človek. Takáto myšlienka ma nikdy nenapadla... dnes som si uvedomila, že aj ona sa tak veľmi často musela cítiť. Tak ako každá jedna z nás. My mamy máme takéto okamihy, kedy sa cítime mizerne a rozhodne sa nepovažujeme za dokonalé matky. Okamihy, kedy nás naša snaha dať svojm milovaným všetko, vedie k neúmernej kritike voči sebe samým.
Ani moje deti si o mne nemyslia, že som nanič... Viem to. Koľkokrát si povzdychnem nad svojimi nedokonalosťami, nad chybami vo výchove, vo vzťahu k nim a pod. Vždy ma ubezpečujú, že nie som hrozná aj keď podľa mňa som.
Myšlienky na moju mamu ma hrejú pri srdci. Dala nám všetko, čo mohla. A stále dáva. Pre zhoršený zrak už dávno nemôže šiť. Dnes nám nevidí do tváre, nevidí na detaily. No ani teraz sa nevzdala a stále tvorí. Štrikuje čiapky a nákrčníky, veľmi precízne, bez chyby a NASLEPO. Nechápem ako sa to dá, ale ona to vie. Moja mama nikdy nebola a ani nebude nanič.
Dievčence, čo ste sa naučili od vašej mamy? Čo vám odovzdala? Pripadala vám niekedy nanič?