reklama

Presne pred rokom 7.

Pridal/a kp dňa 04. 02. 2019 - 08:47

reklama

- Hmm, presne ako som predpokladala. Okrem pomliaždenín je zlomený najvrchnejší článok. S tým teraz nič nenarobíme. Zafixujeme ho predbežne do minidlahy a na domov dostanete silné tabletky proti bolesti. Venovať sa musíme vytrhnutému nechtu. Treba ho prišiť nazad a pevne dúfať, že sa uchytí. Nechceme predsa o neho prísť! Navyše pohľad na prst bez nechtu nie je pekný.

Tónom svojho hlasu sa ma snažila povzbudiť, dodať vieru, že všetko dobre dopadne, no napriek tomu sa mi po jej zhrňujúcej a zároveň zdrvujúcej správe práve zrútil svet.

- Presne o desať dní prídete na kontrolu – pokračovala ďalej - pôjdete opäť na röntgen. Uvidíme, ako sa rana hojí. Musím vás však upozorniť na dosť veľkú pravdepodobnosť, že vám budeme musieť napriek všetkému prst operovať.

Kdesi tu som sa v jej vysvetľovaní stratila a ona navyše hneď po zákroku pozmenila svoje pôvodné rozhodnutie. I preto neskôr došlo z mojej strany ku nesprávnej interpretácii jej slov.

- Keď sa uvoľní miesto, odvedie vás Otto na sálu. Trpíte alergiou na isté medikamenty?

- Zatiaľ neviem o ničom, ale ja tabletky takmer nejedávam. Ani tie od bolesti hlavy.

- V poriadku. Vpichneme vám lokálnu anestéziu a keď začne účinkovať, pustíme sa do toho.

Kebyže som pštros, strkám hlavu do piesku.

Doktorka Schmidtová sa pobrala doplniť poúrazovú správu o najnovšie poznatky a ďalšie postupy a ja som opäť osamela. Hlavou mi brázdilo kadečo.

Niekto zhora sa nachvíľu nado mnou zľutoval a zariadil, že som sa napriek nezávideniahodnej situácii musela začať smiať. A nielen ja. Nezávisle odo mňa sa zapojili i lekári a ošetrovatelia vo vedľajšej miestnosti. Niektorý z nich už psychicky nezvládol neutíchajúce výkriky z kabínky číslo jedna a na plné pľúca zúrivo spustil: voi, voi, voi, voi, voi, voi, voi!!!

V priestrannej sále číslo tri sa nachádzali v rade za sebou tri operačné stoly na menšie, akútne zákroky. O kus ďalej som neskôr zaregistrovala ešte jednu podobnú sálu. Stoly od seba v prípade potreby oddeľovali široké závesy. Zabezpečovali pacientom isté súkromie, ale nie úplne. Otto ma odviedol ku najvzdialenejšiemu z nich. Prostredný bol prázdny a na prvom ležala staršia muslimka. Všimla som si ju už v čakárni. Sedela vo vozíku, zahalená v čiernom habite a z času na čas si ťažko vzdychajúc vyložila opuchnutú ľavú nohu na stoličku. Jej syn sa snažil upozorniť lekárov na neznesiteľné muky svojej mamy, načo mu jeden z nich popravde odpovedal:

- Je nám ľúto, ale všetkých tu prítomných sužujú bolesti.

Syn s matkou sa zhovárali potichu, nuž sa mi nepodarilo odhadnúť ich pôvod. Zo skúsenosti však môžem vylúčiť národnosť tureckú.

- Ako ste sa rozhodli s protitetanovkou? Zabudol som … - priznal sa Otto.

- Vybrala som si ponuku dostať ju u vás.

- Ok, sú dve možnosti. Do ramena alebo sedacieho svalu. Počkajte, zatiahnem plachtu.

- Nepredpokladám, že sa mi teraz podarí vyzliecť pulóver – potiahla som bezmocne za rukáv.

- Nechajte tak, netrápte sa. Rozopnite si nohavice … ok, to stačí. Bude to trvať iba chvíľu... a hotovo!

- Máte zlaté ručičky. Veď som takmer nič necítila – pochválila som ho.

- Ďakujem. Tu je potvrdenie pre vášho lekára. Očkovanie vám platí na desať rokov. Teraz vás ponechám samú. Pani doktorka príde zachvíľu a podá vám anestéziu.

Odišiel a ja som sa roztriasla na celom tele. Zavrela som oči.

- Je vám zima? Donesiem vám prikrývku? - prihovoril sa mi neznámy hlas. Hľadela som do tváre sympatickej tmavovlásky a rozmýšľala, či patrí ku študentom, ktorí v ten deň podľa informačného letáku na chodbe stážovali na oddelení.To asi kvôli nim bol domáci personál jednorázovo označený visačkami.

- Ale kde, to iba psychika. Doľahli na mňa udalosti dnešného dňa.

- Chápem. Ak budete niečo potrebovať, kľudne ma oslovte. Pripravím zatiaľ injekciu. Bude to niečo podobné ako u zubára. Potom počkáme zo desať minút, než začne účinkovať.

Medzitým prisunula ku lehátku stolík, rozprestrela naň nepremokavú podložku a požiadala ma, aby som si do jej stredu položila ruku. Nasvietila ju prenikavým, silným svetlom operačnej lampy.

Ja som sa zasa snažila dôkladne predýchať svoju rozklepanú telesnú schránku. Trochu to pomohlo.

Krátko nato sa vo dverách zjavila doktorka Schmidtová. Pozorne si po druhýkrát prehliadla ranu, aby zvolila správny druh výšivky.

- Teda poriadnych divochov máte v tej škole, len čo je pravda! - skonštatovala - umŕtvovanie trochu zabolí, ale inak sa nedá.

Že podobné zubárovi!!!!! Že trochu!!!Buď nikdy neboli u zubára (alebo ja chodím k nesprávnemu) alebo – čo je pravdepodobnejšie – ich prsty doposiaľ podobný zákrok neokúsili.Kým ona postupne vpichovala diabolskú zmes zo striekačky do viacerých bodov na prste, zatínala som ja zuby tak, že si horná čeľusť takmer vymenila miesto s tou spodnou! Ale von neprepustili ani jedno slovíčko náreku, ba ani ukusnutú slabiku.

Je pravda, že „odpadávam“ pri rečiach o ťažkých zraneniach, pri ich podrobnom opise, kde na plné obrátky pracuje moja bujná fantázia, ale skutočnú hranicu bolesti mám posunutú riadne nad normál. No brutálna lokálka ma naozaj prekvapila.

- O desať minút sa na vás prídeme pozrieť. To už by malo účinkovať znecitlivenie – oznámila mi pani doktorka.

A tak som tam zostala ležať sama, teda sama vo svojom plachtovom oddelení. V tom nanútenom tichu, keď prst pomaly zaspával a ja by som sa rada pridala a zobudila opäť na začiatok dňa, keď sa svet zdal byť ešte gombičkou, som zachytila rozhovor od stola číslo jeden.


reklama

reklama

lienka, Po, 04. 02. 2019 - 14:52

..teraz čakám, že sa to nejak skomplikuje Prekvapenie

de-ni, Po, 04. 02. 2019 - 20:26
Au, lokalka...aj mna presviedcali, ze len trosicku zastipka....no urcite...
kp, Po, 04. 02. 2019 - 20:57

onedlho ku nej pribudla dalsia... ta bola este besnejsia Prekvapenie

reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama