reklama

Presne pred rokom 9.

Pridal/a kp dňa 08. 02. 2019 - 13:59

reklama

Do ošetrovne som vstúpila takmer súčasne s dvomi policajtami. Zároveň z izby v zadnom rohu vyšlo niekoľko lekárov, ošetrovateľov a medzi nimi i doktorka Schmidtová.

Sadla som si na stoličku, kde som sedela i predtým,a pozorovala dianie navôkol. Otto pripravoval obväzy s minidlahou na veľkosť prostredníka a tmavovlasá asistentka mi doniesla priebežnú úrazovú správu.

- Pozrite, tu vzadu je uvedené telefónne číslo, kde sa sama prihlásite na kontroluo desať dní a ďalší röntgen. Najlepšie hneď zajtra. Teraz už iba počkáte, kým vám ošetrujúca lekárka vydá tabletky na dnešnú noc. Kolega vám zatiaľ obviaže ranu.

Rozlúčila sa so mnou milým úsmevom. Otto mi prikázal položiť ruku na stolík. Z jeho pohybov vyžarovala istota a niekoľkoročná prax. Každý ťah sedel na stodesať percent a nijako mi nespôsoboval bolesť. Možno mu do karát nahrávala i pretrvávajúca anestézia.

- Prezradím vám, akú výhodu vám teraz prináša vášutrápený prst – pokúsil sa o neškodný žart.

- Akú? - prekvapene som sa naň pozrela, nechápajúc, čo tým myslí.

- Smiete všetkým naokolo a s kľudným svedomím ukazovať zdvihnutý prostredník. Teda i mne.

Smutne som sa pousmiala. Rada by som sa vzdala tejtovýhody.

Lekári sa zatiaľ spoločne premiestnili pred prvú kabínku, odkiaľ spoza plachty neprestajne vychádzali podivuhodné výkriky. Niekto sa snažil žene prihovoriť, no ona nereagovala.

- Anton tvrdil, že by to mohla byť ruština – zachytila som vetu doktorky Schmidtovej.

- Áno, je to ruština – ozvala som sa.

- A čo celý čas vraví? - otočila sa ku mne a s ňou i zvyšok trupy.

- Ako celok to nedáva zmysel. Jedná sa o krátke spojenia, ktorým rozumie iba ona. Hoci používa i slová, čo nepoznám.

- Aha, no i tak vďaka... a mimochodom, čo znamená voi, voi, voi?

Musela som sa nanovo zaškeriť. Voi, voi, voi predsa len vŕtalo viacerým v hlave.

- Pravdupovediac, netuším. Vari ju niekto našiel na ulici bez papierov a vy zisťujete, kto je? - napadlo mi v spojitosti s prítomnosťou policajtov. Práve som sa chystala navrhnúť, že ju vyspovedám, keď ma predbehla (a sklamala) doktorka.

- Nie, nie. My vieme, o koho sa jedná.

A tak výsluch nebol potrebný, hoci by som sa rada dozvedela, načo tam teda policajti. Čo čert nechcel, usadil sa jeden z nich na stoličku presne oproti môjmu zdvihnutému prostredníku. Otto, Otto, čo si mi to radil? Začalo mi nebadane trhať kútikmi úst.

Biele a modré plášte sa po chvíli vrátili do svojej miestnosti a ja som s obviazaným prstom čakala na prisľúbené medikamenty. Po chvíli sa doktorka Schmidtová ku mne vrátila a podávala mi malý, igelitový sáčok.

- Tieto dve tabletky sú na dnes večer, aby ste sa vyspali. Pozor, sú dosť silné! Prv než ich požijete, riadne sa najedzte. Slabooranžovú si dáte zajtra ráno na lačný žalúdok a polhodinu po nej zhltnete spolu s raňajkami túto – potom sa na moment zamyslela – čo vlastne stálo v správe, kedy prídete na kontrolu?

- O desať dní. Sama si mám dohodnúť termín na telefónnom čísle, ktoré je uvedené na jej konci.

- Nie, nie. Chcem vás vidieť zajtra. Dostavte sa znovu sem. Medzi ôsmou a deviatou. Lepšie však spravíte, keď prídete krátko po ôsmej.

Poďakovala som sa prítomným za všetko, čo pre mňa spravili, a po nekonečných 4,5 hodinách konečne opustila priestory nemocnice. Vonku vládla tma a chladný vzduch ma razom prebral z apatie. Pokúsila som sa informovať Claru, no mobil vypovedal poslušnosť.

Pobrala som sa preto rovno domov. Byt zíval prázdnotou. Práve v tom čase viezol muž syna na skúšku.

Telefonicky som sa spojila so šéfkou, aby som ju informovala, čo ju čaká a neminie. Zaradila som sa ku trom kolegyniam, ktoré začiatkom týždňa nečakane vypadli. Z hľadiska štruktúry u nás v družine hotová katastrofa.

- Ja som s niečim podobným viacmenej rátala. Mne prišlo zle len z toho, čo mi prerozprával manšaft v škole, a keď som zbadala tvoju kriedovú tvár pred sanitkou.Okamžite som napochodovala ku riaditeľke a žiadala ju o urýchlenú nápravu. Na tých debilných dverách musia niečo zmeniť. Skôr než ublížia nejakému dieťaťu. Ale počúvaj, nie že si zo svojej vynútenej absencie budeš robiť ťažkú hlavu! To je teraz moja úloha nájsť za teba náhradu. Tebe dávam iba príkazom, aby si sa mi zdravá vrátila späť! Rozumieš?!?

- Jasné, šéfe. Vyplním! - lúčila som sa s ňou, netušiac, že vyplniť príkaz nebude až tak ľahké, ako sme pôvodne obe dúfali.

Po ukončení hovoru som ako prvé rýchlo do seba cpala jedlo.V obave, že utlmenie bolestí čochvíľa prestane fungovať. A ono aj prestalo. Skôr než mi bolo milé. Kým začali pôsobiť tabletky, strávila som ďalších, nekonečne dlhých 45 minút „orientačným“ behom po byte. V sede sa tie muky jednoducho a popravde nedali vydržať.

Napriek mojim silným pochybám som vďaka pilulkám nastávajúcu noc prespala ako Šípková Ruženka, ktorú niekoľkokrát popichalo vretienko.


reklama

reklama

dasa_, Pi, 08. 02. 2019 - 15:11

Človek sa stáva súčasťou mnohých príbehov. Denne. Ale zvyčajne sú to len také okamihy. A nikdy sa nedozvie, ako to pokračovalo. Respektíve skončilo. Predpokladám, že aj rozprávanie  s kričiacou pani bude z toho súdka. Či?

kp, Pi, 08. 02. 2019 - 15:21

predpokladám, že všade na svete existuje úrazovka iba ako mozaika okamihov a nedokoncenych pribehov - vsetko, co sa tam udialo, bolo casom posuvane dalej - na prislusne oddelenia - ja som mala obcas pocit, ze i lekarov tam produkuju ako na beziacom pase Úsmev

ale musim povedat, ze kym na zaciatku som tie pribehy nechcela/nedokazala pocuvat (mnou pri podobnych veciach doslovne prenika bolest zraneneho), po case som si zvykla a vacsinou som milym rozhovorom zabila vlecuci sa cas

reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama