reklama

Presne pred rokom 10.

Pridal/a kp dňa 11. 02. 2019 - 18:25

reklama

Po istej nemilej skúsenosti spred pár rokov som sa obávala, ako na úraz zareaguje syn (nenadarmo bol oslobodený vedením zboru od tradičných vianočných koncertov v nemocniciach).

Určite mu nepadlo zaľahko pozerať na maminu obviazanú ruku, ale keď ráno odchádzal do školy, zastavil sa na chvíľu na schodoch, pozrel na mňa predstieraným pohľadom pomstychtivého mafiána a cez zuby precedil:

- Neskôr mi nadiktuješ meno a adresu toho chlapca! - mávol podarene rukou a pobral sa za svojimi povinnosťami.

Z jeho žartovania som pochopila, že najhoršie má za sebou.

xxx

Dostať termín na pohotovosti v tak krátkom čase je asi privilégiom pracovných úrazov (alebo výsledkom žartovania a aktívneho sa zapájania do behu udalostí na oddelení?).

Dostať ale termín ráno o ôsmej, tak to je naozaj za trest! Hlavne ak je človek zranený, ale jeho zranenie zavesené do šálu nie je ani poriadne vidno.

Väčšina ľudí, ktorí ak vôbec zaregistrovali obväz, sa s úsmevom na perách pýtala, či som si „zarezala do prstíku“. Ani vo sne by im nenapadlo, aká trojkombinácia sa môže skrývať pod ním.

Výsledok práce projektanta mníchovských električiek ofrfliavam pravidelne, keď nimi cestujem a oni sú preplnené. Ten neskúsený amatér ich nikdy netestoval ráno o ôsmej. Počas absolútnej špičky v pracovnom týždni. V zimnom období a v Mníchove. Ani zdravý a nieto ešte s hocakým menším či vážnejším hendikepom! Do ich vnútorného vybavenia zabudol na istých miestach zabudovať úchytky akéhokoľvek druhu pre stojacich pasažierov.O vzrastovo menších ani nehovoriac.A vzdialenosti medzi jednotlivými sedadlami tiež navrhoval podľa rozmerov Twiggy.

Osobne som inak vďaka svojmu pracovnému času uchránená pred raňajším či večerným besnením v mestskej hromadnej a pri vyhovujúcej teplote jazdím radšej bicyklom, ale tentokrát iné riešenie neexistovalo.

Šťastím v nešťastí bolo, že električková trať na konci našej ulice vedie správnym smerom. Teda i pozdĺž nemocnice, s ktorou ma na niekoľko najbližších dní spojil môj osud. Lebo v meste je ďalších x-nemocníc, kde by som musela y-krát prestupovať.

Vybojovala som si kúsok miesta priamo za kabínkou vodiča. Z dvoch strán optimálne chránená stenami električky.

Čakáreň pohotovosti bola i tentokrát plná. Na rozdiel od bežnej ordinácie lekárov v nej chýbali bulvárne časopisy na zahnanie nudy a nesprávnych myšlienok. Poučená z predošlého poobedia som si so sebou pre istotu vzala hneď dve knihy. Napriek nim som najprv pozorne presondovala okolie. Zaujali ma dvaja mládenci s ebenovou pleťou. Zo skúseností som ich tipovala na Etiópčanov. Tip sa mi síce nevydaril, no aspoň sa mi postarali o čiastkový program dňa. Krátko nato ich zavolali dovnútra.

Deväťdesiat percent zvyšných prítomných hľadelo do mobilov. Takmer ako v električke. A tak som si radšej vytiahla knihu, aby som zahnala nepekné predstavy, kam tento smutne pretechnizovaný svet speje.

Nestihla som prečítať ani dve stránky z ekvádorského cestopisu, keď z reproduktoru nad pohyblivými dverami zaznelo moje meno. Ktosi ma vyzval, aby som vošla do prvej miestnosti.

Tam, skade pol dňa dozadu vychádzali voi, voi, voi- výkriky, ležal teraz nehybne jeden z Afričanov.

- Igor, môžeš sa postarať o ten rozmliaždený prst? - spýtal sa ktosi mladého ošetrovateľa s briadkou, ktorého som si na úrazovke všimla už pri poslednej návšteve.

Po krátkom zvítaní ma odviedol ku prvému stolíku a začal s odmotávaním obväzu.

- Ojoj, ono to ešte toľko krvácalo? - zahlásil prekvapene, keď odhalil zaschnutú, tmavočervenú vrstvu.

Aj pre mňa ako neskúseného pacienta sa tam tej červenej nachádzalo celkom dosť. Než by som ho prekvapila otázkou, či umieram, zakusla som si radšej do jazyka. Ale iba jemne, aby som si ho omylom neprekusla. Vystačila som si s jedným zranení. Typu (3in1).

- Budem musieť obväz navlhčiť a chvíľu čakať, kým povolí – informoval ma.

V rovnakom momente sa vo dverách ošetrovne zjavil druhý „Etiópčan“ a nahlas oznámil:

- Vrátim sa o desať minút.

Prekvapený personál ani nestihol poriadne zareagovať, každý bol zaujatý niečim iným, keď z izby naproti takmer vzápätí vyšla doktorka Schmidtová. Obhliadla sa dokola, pozdravila ma a potom podráždene zvolala:

- Kam zmizol?!? Veď som mu jasne vysvetlila, že musí čakať, kým nepríde polícia!!!

- Ešte teraz tu bol – odvetil Julian – a zahlásil, že sa vráti o desať minút. Aspoň sa mi tak marí.

- Áno, povedal, že sa vráti o desať minút – potvrdila som jeho slová. Pomaly som sa u nich cítila ako doma, nuž som sa zapojila i do pomoci pri hľadaní nezvestnej osoby.

- No to iste, to poznáme … a viac ho neuvidíme – mávla rukou doktorka – akonáhle sa spomenie polícia, prchajú títo mladíci kade ľahšie. Ale čo urobíme s tým druhým, keď nevie ani slovo po nemecky?

Z afrických jazykov neovládam ani jeden, preto som čušala a čakala, čo sa bude diať. Pohľadom som pritom zavadila o tabuľu, ktorú som si v prvý deň vôbec nevšimla. Nerozhodným pacientom pomáhali rôzne naladení smajlíci pri určovaní subjektívneho stupňa ich vlastnej bolesti.

I mňa sa doktorka Schmidtová spýtala, kam by som tu svoju zaradila na stupnici od 1 do 10. Zabudla ale ukázať na tabuľu. Pár hodín po úraze som tvrdila 7-8. Večer v posteli som si spomenula na pôrod a svoju odpoveď by som rada poopravila na 4.


reklama

reklama

Kamila, Ut, 12. 02. 2019 - 11:20

Prostredie nic moc, rana ozaj nepríjemná, ale dobre sa to číta Úsmev

kp, Ut, 12. 02. 2019 - 16:33

Úsmev citala si kedysi i dalej alebo iba ten zaciatok?

Kamila, Ut, 12. 02. 2019 - 16:43

asi este jednu dve? casti som citala ....

de-ni, Ut, 12. 02. 2019 - 13:14
Syn pomstitel :-) Ano, taki su nasi chlapci. Mne to "voi" znelo francuzsky :-)
kp, Ut, 12. 02. 2019 - 16:36

nuz podareny bol ... on je na nieto veci velmi citlivy ... dodnes neviem, co to jej voi znamenalo, ale zvysok bol rusky Úsmev

reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama