reklama

Návrat do Bavorského lesa

Pridal/a kp dňa 08. 09. 2019 - 13:31
Návrat do Bavorského lesa

kp, Waldmünchen


reklama

Pri poslednej - vlastne zároveň i prvej - návšteve v Bavorskom lese som si skalopevne predsavzala, že sa doň čo najskôr vrátim. Sen som si splnila tento týždeň. Posledný pred začiatkom nového školského roka. Tentokrát bez sprievodných, ufrfľaných komentárov nášho pubertiaka. Nechala som ho pre istotu doma s tatom. Nech si chlapi sami gazdujú a mama konečne v kľude prevetrá hlavu! Podľa aktuálnej predpovede počasia skôr zmáča!

Nuž som do kufra nabalila dve nepremokavé vetrovky, vodotesné vibramy a dostatok teplého, suchého oblečenia na výmenu, aby som vzdorovala razantnému poklesu teploty z letných tridsať na jesenných mokrých pätnásť. Na otázku kamošky, návštevou ktorej mal môj výlet končiť, či sa mi chce ísť napriek tak nepriaznivej predpovedi do sveta, či radšej neprídem rovno ku nej, som nebojácne odvetila:

- A ja sa na ten dážď veru i teším. Ani on ma neodradí! Lebo ako vraví ľudová múdrosť: neexistuje zlé počasie, iba nevhodné oblečenie, poprípade obuv...

Prvé kvapky sa ma snažili zastrašiť už pri výjazde z Mníchova. Pokropili auto, ...ale to bolo tak  i všetko.

Po pár kilometroch vyšlo nečakane slniečko a mňa zmáčal maximálne tak vlastný pot. Niekto tam hore sa rozhodol, že dáždnik&Co. zostanú predsa len nevybalené.

Tentokrát som sa vybrala na prieskum z opačnej strany než posledne. Pri Regensburgu sa moja navi rozhodla trochu ma potrápiť a pomotať okrajom veľkomesta. Zistila som, že skúša moju trpezlivosť, keď ma nasmerovala na kruhový objazd, z ktorého som vraj mala vyjsť štvrtým výjazdom.

Kruhové predo mnou nebolo nič, maximálne tak volant a jediné, čo som mohla v danom okamihu spraviť - ak som teda o sebe nechcela počuť správu v rádiu, kde moderátori narýchlo vystríhajú šoférov pred pomýlenou vodičkou v protismere - bolo odbočiť podľa značky povinne doprava. Nech nemýlim ani tých pár chudákov za sebou (čo možno práve nechápali, prečo sa nehnem ďalej).

Po chvíli sa technika, našťastie, umúdrila, a tak som pokračovala A93-ou na Hof. Keď som si ešte doma pozerala približný priebeh cesty, rada netu znela odbočiť na Nabburg. Navi si opäť postavila hlavu, no tá moja sa tentokrát presadila. Ohne wenn und aber...

Prvá plánovaná zastávka na púti: Tännesberg. Cesta ku nemu viedla poliami, lúkami, pasienkami. Sem-tam sa vyskytli jazierka a usadlosti. Kravičky, ovečky, husi či samá mačka v poli. Tännesberg sa vypínal v kopci mimo hlavných tepien, a tak všade vládlo príjemné ticho. Mladšie ročníky tomu vravia: zdochol u nich pes.

Ale v prispatých uličkách som začula po prvýkrát na svojej aktuálnej púti češtinu! Nad hlavným námestím sa z domu, kde podľa istých, neklamných znakov fičala prerábka interiéru, vynorili dve lacné pracovné sily od susedov zo severovýchodu. Našich západných. Kedysi bratov.

Tännesberg som si nevybrala náhodne. Cieľom výletu bolo nájsť miesto, kam by som si mohla ísť pravidelno-nepravidelne víkendovo prevetrať hlavu. Nájsť (polo)samotu, kde by ale v prípade potreby bolo na blízkom okolí i pár ľudských bytostí. V mojom veku už človek zohľadňuje viacero faktorov. Ak je dostatočne vnímavý, snaží sa na príkladoch či chybách iných objaviť v tej-ktorej ponuke plusy, vytriediť mínusy.

A tak som sa po zhrnutí mínusov pobrala ďalej.

Tiefenbach bol niečo podobné v modrom, len menej kopcovité. Na nasledujúcich kilometroch moju pozornosť na moment upútalo okolie Winklarnu s nespočetnými jazierkami. Jazierka ja zbožňujem. Ono sú vlastne v podmienkach môjho výberu. Ak sa pre niečo rozhodnem, musí byť nablízku voda. No nie iba tá dažďová či z vodovodu.

Podľa rozpisu som ale smerovala do takmer sedemtisícového Waldmünchenu. V ňom sa nachádzali dve ponuky, ktoré som chcela bezpodmienečne presondovať. Hneď tá prvá ma nadchla. Tam by sa hlava vetrala jedna radosť... len ja ešte stále zvažujem.

V miestnom obchodíku som dobrovoľne prebrala úlohu prekladateľky jednému českému páru. Staršia pani sa lámanou nemčinou snažila vysvetliť, o čo jej ide, len vôbec nerozumela odpovedi predavačky. V takýchto prípadoch býva potom akákoľvek dohoda ťažká.

Keďže sa iba 27km ďalej nachádza nasledujúce mestečko, zahrnula som ho do svojich sondovacích plánov. Jedno naviac predsa nikoho nezabije. Veď už len samotná zelená spojnica medzi nimi bola oddychovo relaxačná.

Furth im Wald (9 tis.obyv.) Tých vyše dvetisíc obyvateľov naviac sa odráža i v miestnej ponuke. Viac zmrzlinární, viac obchodíkov a reštaurácii, viac atrakcií a turistov. Teda samozrejme primerane veľkosti (milióny, ba ani desaťtisíce nečakajte). Dokonca železničná stanica. A štátna hranica za hranicami mesta.

Trochu som sa i tu pomotkala na okolí, okúsila zmrzlinu, ktorú som takmer nezvládla, bo tie dva kopčeky boli na mňa akosi priveľa, a zvažovala či nahliadnem i do miestnych podzemných chodieb, vytesaných do skál. Upútavka sa javila vskutku zaujímavou, no pohľad na hodinky ma presvedčil, že z návštevných hodín mi veľa na prezeranie neostáva. A jedna z alternatív znela, že večer zájdem i do vyše stotisícového Chamu.

A aby som nezabudla - nevýhodou podobných mestečiek je, že hlavná cesta vedie presne stredom hlavného námestia, čím sa (pre mňa) dosť narúša inak príjemná atmosféra.

Konečná zastávka úvodného dňa sa nachádzala v Rimbachu. Netušila som, čo ma očakáva. Rodinný penzión som si vyhľadala náhodne. Prelúskala ponuku na internete. Zohľadnila vzdialenosti, recenzie, cenu, auru pozývacieho obrázku.

Následné zhodnotenie: trefa do čierneho!                                                                                         

Už pri vjazde medzi miestne chalúpky som vnímala neskutočný pokoj v duši. Domčeky, záhradky, okolité hory.

Nachvíľu som mala pocit, že sa navi so mnou zasa zahráva, no tentokrát ma poslušne doviedla do cieľa. Penzión stál okrajovo a v tzv.zátiší. S prenádherným výhľadom na opačnú stranu doliny.

Po prevzatí kľúčov a prehliadnutí izby som sa rozhodla ponaťahovať sedením stuhnuté údy. U domácich som si overila, či sa miestna časť Thenried nachádza predpokladaným smerom a požiadala ich, ak sa do desiatej neobjavím, nech zaalarmujú záchrannú čatu. Lebo vyjsť do lesa bez mapy a akéjkoľvek znalosti okolia je také moje...

Na začiatku som sa pridŕžala ich rady a miestneho značenia Ri5. Neskôr sa však kamsi vytratilo alebo ho vystriedali iné, čo som bez mapy nedokázala presne zistiť. Bola tam 6, 9 i nejaká okružná kaplnková cesta, ale žiadna zmienka o Thenriede. Ani iná nápomocná živá duša, čo by ma ochotne nasmerovala ďalej. Zato húb a hríbov a muchotrávok neúrekom. A prchajúci poľný zajko. Nepodávajúci žiadne hlásenie či informácie o okolí...

Lenže potom ma zlákala jedna lesná cestička, a tak som naveľa a hlavne nerada opäť spojazdnila mobil s GPS. Tiež už nemám nerozumných dvadsať, aby som bezhlavo blúdila okolím, keď nemusím, a narobila tým zbytočnú robotu nevinným ľuďom, tzv.dobrovoľným záchranárom, ktorí sa práve chystali pohodlne usadiť na pohovku, aby si v kruhu blízkych pozreli večernú ponuku TV.

Podľa displeja som šla správnym, i keď v systéme doposiaľ nezaznamenaným smerom. Bo nie každá poľná a či lesná odbočka zaujíma Big Brothera. Pridala som do kroku a dúfala, že do tmy dorazím nazad do penziónu. To ľudoprázdno sa mi veľmi pozdávalo, no i tak som sa najprv pre každý prípad vyzbrojila na prípadnú sebeobranu palicou-pomocníčkou. Veď dnes človek naozaj nikdy nevie, kedy akého pomätenca stretne... (viď prípad nezvestnej M.G.)

Pomätenca som síce nestretla žiadneho, zato mi cestu takmer pri konci skrížili dvaja Češi. Manželský pár. Kráčali pár metrov za mnou. Nedala som ničím najavo, že rozumiem ich dohadovaniu, či pôjdu na druhý deň do blízkych kúpeľov, ako si priala ona, alebo sa vydajú na turistiku miestnymi lesmi, ako si želal on. Potom objavili pri ceste strom s jablkami a pri ich oberaní sa mi stratili z dohľadu.

Osobne netrhám žiadne ovocie rastúce priamo pri ceste - pokiaľ naozaj nepadám od hladu na hubu - a moje kroky i tak smerovali do jednej z (troch?) miestnych reštaurácii. No zbytočne som sa tešila na teplú večeru. Čakal ma pôst. Dovolenkový či oddychový pondeľňajší. Nedobrovoľný, naordinovaný miestnymi lapajmi. A aké poučenie plynie z výletu?

V prvý septembrový týždeň neočakávaj v idylicky zapadnutých bavorských dedinkách nejaké zázraky. Domáci si usilovne odmakali letnú sezónu a pred začiatkom školského roku idú sami na krátku last-minute dovolenku kamsi na (ešte) teplý juh. Dobiť baterky, vyprázdniť peňaženky.

A tak som na izbe chrúmala zvyšné marhule z domácej výbavy a zapíjala ich vlažnou kávou z termosky.

Na výlet do Chamu som už ani len trochu nepomyslela. Únava ma zahnala do postele spolu so sliepkami.


reklama

reklama

dasa_, Ne, 08. 09. 2019 - 13:59

No veru, odvážna si. Ja sama nejdem do lesa ani tam, kde to poznám.

kp, Ne, 08. 09. 2019 - 15:09

možno si trúfnem viac než iní, ale hlavne si myslím, že nik z nás neujde tomu, čo mu život nalinajkoval ... ako tí štyria motorkári, ktorí sa asi pred týždňom schovali pred dažďom pod most a práve na tom mieste sa nejakému nákladiaku odtrhol príves a vletel rovno do nich... nik z nich neprežil Mlčím

Kamila, Ut, 10. 09. 2019 - 08:28

Nádherný výlet, súhlasím občas si treba dopriať samotu ... Ja by som zas nedala sama to šoférovanie, inak nemám problém sa sama niekam vybrať, no len po slovensku, bo moje jazykové schopnosti nic moc ... A tiež mám podobné kritériu, hlavne, aby tam voda bola, čím väčšia tým, lepšie ...

kp, Ut, 10. 09. 2019 - 08:56

tábor ma tým nespaním vyšťavil a ja som potrebovala jednoducho vypnúť ... a nič lepšieho som spraviť nemohla Áno... odteraz pravidelne raz za čas, teda kým budem robiť s deťmi Pohoda človek proste potrebuje vykompenzovať ten hluk ... včera sme odštartovali nový školský rok a kolegyňa zahlásila, že nabudúce vyskúša i ona Váľam sa od smiechu po podlahe ... inak ja vodu áno, ale nemusí to byť more

Kamila, Ut, 10. 09. 2019 - 15:35

Ano, poznam, dvakrat som dala po tyzdni sama dovelenku, len na jednom miesto, na soferovanie som unavena, uplne v pohode 

reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama