reklama

Garmisch-Partenkirchen

Pridal/a kp dňa 16. 09. 2019 - 09:53
Garmisch-Partenkirchen

kp, Garmisch-Partenkirchen


reklama

Než dopíšem článok do konca, dám vám krátku hádanku... kto vie, čo je na prvej fotke?

Na tento víkend sľubovali rosničky krásne, slnečné počasie. Moji chlapi zatúžili oprášiť svoju amatérsku horolezeckú výbavu a spýtali sa, či im nechcem robiť spoločnosť.

Netvrdím, že by som si doma nenašla žiadnu zmysluplnú robotu, ale keď to tak zvážim, ona mi nemá (bohužiaľ) kam utiecť a ktohovie, koľkokrát sa ešte jesenné rosničky rozhodnú vyliezť na vrchol rebríka, všakže?

Navyše by to bola super príležitosť ukázať Afričanovi Alpy, pomyslela som si takmer okamžite. Na otázku, či chce ísť s nami, sa opäť raz záhadne usmieval a nerozhodne odvetil: Neviem, ... možno.

Podobné reakcie sú jeho firemným znakom.

Keď som sa v sobotu večer telefonicky spojila s jeho mamou, takmer som ohluchla, ako jej vrešťal kdesi spoza chrbta, že nikam nejde. Nič nové pod slnkom.

No na mamu podobné divadlo neplatí. Už dávno zvolila taktiku, že ak mu chce niečo dopriať, musí mu to dať príkazom. Inak sa s ním nedá.

Pravdepodobne jeho správanie nejako súvisí s minulosťou. Od mamy ani na krok a keď je u mňa, sledujem podobné správanie. Nikam si netrúfa ísť sám. Všade ma volá so sebou. Navyše teraz prežíva ťažké obdobie, bo stratil jednu zo základných istôt. Brat postúpil na vyšší stupeň, a tak on musí časť cesty do/zo školy cestovať sám.

Aj v nedeľňajšie ráno ho mama doslovne natlačila do auta.

(Spolu s bratom ich však brať nemienim. Spravila som to raz, keď sme ju šli navštíviť po operácii do nemocnice, a takmer mi narobili škodu za niekoľko pár tisíc... ešte že som tú skulptúru v pohybe stihla duchaprítomne zachytiť.)

Keď už je mama v nedohľadne, je všetko ok. Len ten proces odlúčenia musí sprevádzať © divadlo.

Priamo Garmisch som navštívila pred rokmi rokúcimi. Ešte ani Michael nebol na svete. Partenkirchen som poznala maximálne z nápisov na cestných tabuliach.

Aby som Afričanovi nejako spestrila deň, rozhodla som sa navštíviť okrem mesta i  bližšiu z dvoch susediacich roklín - Partnachklamm. Môžem vrelo odporúčať.

Povedala som si, prejdeme kusisko uličkami a potom vôjdeme medzi skaly s valiacou sa studenou riavou. Tie obrazy ho isto budú fascinovať! Aspoň mňa privádzajú do vytŕženia vždy. A naspäť sa môžeme zviezť lanovkou.

No to som vôbec nerátala s prekvapením, ktoré si pre nás pripraví samotné mesto.

Takmer pred rokom som písala, ako som znovuobjavila slávnostné zaháňanie či schádzanie dobytka zo salašov ku gazdom do dolín a práve tento septembrový víkend- neinformovala som sa vopred, jednalo sa čisto o náhodu - sa zaháňali ovce z tunajšieho okolia. Oslavy sa spájali s vyhlásením najkrajších chovných kusov a následným strihaním oviec.

Už počas cesty autom - pokiaľ to teda ranná hmla dovolila - očami priam hltal velikánov za sklom. Na otázku, či už podobne majestátne hory videl, iba mlčky, priam s bázňou záporne pokrútil hlavou. Že ho naozaj zaujali, som pochopila z toho, ako sa vzpriamil v sedadle, aby na ne lepšie dovidel. Pohodlné sedenia vyzerá úplne inak.

Kúsok od centra v Garmischi sme vystúpili z auta a chlapi pokračovali ďalej ku svojej skale.

- A čo tu budeme robiť? - spýtal sa znudene Afričan, keď sa rozhliadol kolo seba. Ešte stále mi nedokázal odpustiť, že som ho vytiahla v nedeľu ráno o pol siedmej z postele.

Akonáhle sme začuli hlasné bečanie z opačného konca ulice, zabudol sťa šibnutím čarovného prútika na všetky predošlé krivdy (že ho mama vyhnala/ a že my sme ho vzali do sveta) a hnal ma ku stádu v provizórnej ohrade.

No čo vám budem hovoriť, o program dňa sme mali razom postarané. Zrazu sa na mňa sypali otázky v sekundovom intervale - Katarína, prečo sú tamtie čierne a tieto biele/ Katarína, prečo je na zemi seno/ prečo majú niektoré zvonce a iné nie/ prečo sú tieto priviazané a tamtie nie/ prečo/ prečo/ prečo... ???

Pfffuu,... nuž zapotila som sa pri podávaní odpovedí, netušiac, či je aspoň polovica z nich správna. Či sa aspoň trochu približuje pravde. Veď pastierom som doposiaľ nebola.

(to be continue)

Priznávam, že pridávanie fotiek na NM ma ničí - nikde som neobjavila hromadné nahrávanie a i vzájomné ukladanie textu/obrázkov akosi nezvládam podľa svojich predstáv. Kto teda chce, môže si pozrieť zvyšok sprievodného materiálu u mňa.

 


reklama

reklama

dasa_, Po, 16. 09. 2019 - 10:05

po prvej fotke hádam klobúk, idem dočítať :)

 

kp, Po, 16. 09. 2019 - 10:09

letím do školy, odpoveď ešte nie je dopísana Úsmev

kp, Št, 26. 09. 2019 - 18:38

ano, plsteny klobuk upravovany/tvarovany mydlovou vodou Úsmev ... inak nic prave nestiham, valcuju ma pribehy zo skoly

dan-cula, Po, 16. 09. 2019 - 11:31

inak v Garmischi som si pripadala ako menšinaak v arabskom a africkom svete-toľko ich tam je!aspon to zachránili Alpy.

prvá fotka mi pripadá oblečený bavorský kroj-nohavice a čosi miesi,umýva..inak logika mi hovorí ked chlap -tak niečo s mliekom alebo zarába nejaké cesto?

Kamila, Ut, 17. 09. 2019 - 11:19

Nádhera, aj mladého dostali Hohe kopce ;) , ale asi ešte viac ovce. Chichocem saVeľký úsmevVáľam sa od smiechu po podlaheTo prvé mi pripomína plstenie na mokro. Úsmev

kp, Št, 26. 09. 2019 - 18:41

Ánoovce zachranili den ... hoci keby ideme do rokliny, tak ho asi tiez uchvati ... ale ved vsak mozno nabuduce Úsmev

reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama