Myslím z partnerského vzťahu. Zo záväzku, kde už sú v rodine aj (malé) deti, spoločný majetok, citové väzby... ale aj domáce násilie, výsmech, agresia, manipulácia, citové vydieranie, psychoteror, alkoholizmus, gemblerstvo, poruchy osobnosti a iné patologické prejavy našich partnerov, ktorými nám systematicky ničia telesné i duševné zdravie, sebavedomie, sebaistotu, pokoj a rodinnú pohodu, finančnú a sociálnu stabilitu...
Čo myslíte? Kedy je čas na odchod??? Kedy je čas zachrániť si posledné zvyšky zdravého rozumu? Čas ochrániť deti. Čas na sebaobranu??? Kedy je čas KONAŤ?
Ťažké to je, lebo v takéjto fáze, už môže prísť žena o posledné zvyšky síl, aj o posledné zvyšky sebavedomia, a keď žije v úplnej izolácii, ťažko zistí, že nie ona je problém .... Bez aspoň akejkoľvek podpory, aspoň kámošky, keď už nie rodiny ak nemá peniaze, kam ísť ... Chce to pozbierať aspoň posledné zvyšky energie a jedine využiť krízové centrá ..., ale kedy nastane ten zlom ...?
Neviem, počula som o pravidle, že v momente, keď na mňa zdvihne ruku. Na druhú stranu, viem, že sú manželstvá nazývané aj talianske. Tam to je vraj takto bežne. Netuším. Ale otvorený útok by som asi netolerovala.
Aj keď všetko sú to len úvahy postavené na vode. Keď som sa nestretla, tak fakt netuším. Nekrášam v topánkach toho druhého, neviem, čo má za sebou. Prečo išiel zrovna do takého vzťahu....
Mala som kolegyňu, ktorá bola presne v takomto vzťahu. Aj som jej skpšala pomôcť. ale nedopadlo to dobre. Nakoniec mi povedala, veď on by ma opustil a čo by som ja mala - nič.
Neskončilo to ani vtedy, keď ju dobil tak, že jej dolámal rebrá, že potratila. Skončilo to tak, že ju on opustil. Lebo si našiel druhú. A ona dodnes na neho spomína. Aj keď ju pripravil okrem zubov aj o všetky úspory.
Ach bože
Je to ťažký a zložitá téma. Veľmi zaujímavý rozhovor k téme s človekom, ktorý práve roky robí v krízovom centre pre týrané ženy. Niečo naznačuje, ukazuje. Ale vždy je to individuálne
treb AJ ODPUSTIT ALE AK TO PRETRVAVA NEDA SA TO DONEKONECNA PREHLIZET REBA KONAT