Nedávno ma vytiahla švagriná na konferenciu Ženy ženám v Košiciach. Celkom zaujímavé témy tam boli spomenuté, rozobraté ... O nás ženách mamách, našich mužoch, stravovaní ... Zaujala má však myšlienka, ktorú známy český psychológ Jan Svoboda, krátko spomenul, pomedzi problematiku rodičovskej výchovy. Aspoň dúfam, že to bol on a nie Peter Podlesný, ktorý rozprával na tému Kde sú muži? Ozaj si už nie som istá. 
Snáď mi páni odpustia.
Pointa, vraj novodobé vojny sa odohrávajú na športových ihriskách. Na olympiádach, futbalových, hokejových štadiónoch ... Ono na tom asi niečo bude, keď si predstavím, koľko agresie, zúfalstva aj eufórie sprevádzajú futbalové zápasy, od tretej ligy, cez kvalifikačné zápasy až po majstrovstvá sveta.
Mnohé z nás už asi zažili vulgárne nadávky na protihráčov, rozhodcu, bitky fanúšikov na štadiónoch, v meste ... Až po rasistické pokriky bulharských fanúšikov na anglických futbalistov, demolovanie aut slovenským fanúšikom Maďarmi, cez pískanie Slovákov počas niektorej hymny na majstrovstvách sveta v hokeji ... , bitku už ani neviem koho všetkého v centre Bratislavy ... To je len pár relatívne čerstvých momentiek, ktoré mi utkveli v pamäti. Však aj zákulisie organizovania majstrovstiev sveta v atletike, bolo celé prapodivné.
A športovci sa stávajú národnými hrdinami, viď Peter Sagan ..., tak ako voľakedy boli uctievaní slávni bojovníci?
Asi by sme mali byť len rady, že namiesto vojen si agresiu vybíjajú chlapi pri športovom zápolení, fandení ..., Len miestami je to dosť zúfalé, keď počúvam sprostredkované zážitky, synovca pri rozhodovaní mládežníckeho, občas dospeláckeho futbalu po dedinách .... alebo neskutočné reakcie, na športovcov tmavej pleti ....
Tak toto by ozaj aj mňa zaujímalo. Však toto obyčajný dedinský futbal, malí chlapci a rodičia, občas ja tréneri, plní agresivity ... a potom sa niet čo čudovať deťom? Na tých majstrovstvách by to bolo inom, keby sme mali šancu na titul ..., či vstupenky drahé, lokalita daleko, tak už ten výber divákov je trochu selektívny? Neviem, alebo je v tom nejaká ta zodpovednosť, sme organizátori ....?
Súhlasím - šport je a ale aj bol simuláciou boja. Boli víťazi a porazení. Je tam nával emócií, prejav citov, pocitov. Prečo aj nie. Chlapov len tak niečo ľahko nedojme. Ale taká prehra - len tak tak ... fuuu.
No a tie veľmi agresívne prejavy - tak ono to je hlavne o nezvládnutých prejavoch emócií.
Joj áno, však voľakedy, rytierske turnaje boli ...
Nebol to zmysel olypijských hier, že keď sa súťažilo, bol pokoj zbraniam...?
Keď to vezmem z toho, čo zažívam, tak máme dedinské ihrisko na opačnom kopci. Z toho kopca oproti, čo za nadávky ku nám idú, to je des. Už tam jeden dostal infarkt, zomrel. Ja našťastie poznám len gól do jednej brány a do druhej brány, vtedy prejavím emócie. Keď chytá moje dieťa, tak skáčem aj pol metra, ako správna fanúšik-mama.
V našom klube trénujú aj vojaci. Prostrednej tréner sa vrátil z Blízkeho východu, podrobnosti nemôžem. Čo videl, čo zažil , ťažko k tomu čo dodať. A tak máme team ALFA, napríklad a team BRAVO ako v americkom filme. A team Alfa zasahuje v Banskej Bystrici a team Bravo zasahuje v Trenčíne. Nepátram po podrobnostiach, ale snažím sa to chápať tak, že práca s deťmi človeka nabíja energiou. Decká zakaždým vedia prekvapiť, nedajú človeku myslieť na niečo iné. Možno preto sa venujú deťom. Ale je to vidno, iná práca s deťmi je u takýchto trénerov a iná práca s deťmi je u trénerov, ktorí takéto skúsenosti nemajú. To je ako v Obecnej škole, disciplína musí byť.
(kto chce vidět Idiota, ať příde do ředitelny...) sorry, šibe mi. Vsuvka.
A emócie sú aj na tých detských zápasoch. Predminulú nedeľu dostal od rozhodcu vyhadzov z ihriska jeden tatinko, ktorý ziapal na deco zo súperovho tímu. A musel úplne opustiť priestor ihriska, inak by disikvalifikoval oba tímy a dohrali. A že sme sa trepali z dosť dobrej diaľky, tak sa pán stiahol za plot. Kde bola spravodlivosť, netuším, že vraj pán rozhodca pískal zle. Ale počas hry je tam on, kto si vie upratať na ihrisku. Treba to rešpektovať. Tie pocity toho decka, keď po ňom ziape neznámy dospelý, ja by som sa pototo.
A decká sú aj zlé. Vedia ublížiť. Moja je „ryšavá veverica“ , keď hrá. Ale my sa z toho smejeme. Sme si vysvetlili, že vlasy sú na nej to najkrajšie a prvoplánovo jej každý nadáva do „ryšavých“. A ona to vie. Vždy sa zasmeje, že jej zas vlasy pekne svietia. A vidíš, nemusíš mať ani inú farbu pleti. Vždy sa niečo nájde.
No, nič, idem ich budiť...raňajky mám nachystané už od 6.
Ja somár, zabudla som na posun času.
Vyzerá, že si dedinské ligy užívaš plným priehršťím, aj deti, aj dospelých. Však toto, rodič ozaj nemá čo ziapať na cudzie dieťa, či nejak veľmi ublížil na zdraví, tomu jemu... Rozmýšľam, že na toto by som ja nervy nemala.
Keď si predstavím, že moja staršia s výškou 157 cm, dostala na teakwonde fakte v Chorvastku 5 hlav, od devy o hlavu vyssej, v zivote by som ju na zápas nepustila, keby som to videla. tak som len doma riesila traumacku, ci nemá zlomený nos.
A to som si donedávna myslela, že hra na klavír, je mierumilovná činnosť, už si to nemyslím...., radšej nerozvádzam.
Aspoň ti ráno ostal čas na naničmamu