Z času na čas sa stretnem so Soňou. Sú to stretnutia milé a príjemné. Možno preto, lebo mi vždy donesie vzduch a ruch Brusellu, lebo na IG aj FB síce pozdieľa čo to zo života, ale nie sú to príhody, z ktorých máte dojem, že sa nemáte o čom už pri osobnom stretnutí viac baviť.Soňa je spolužiačka zo základnej školy. Nikdy sme neboli najlepšie kamarátky na život na smrť, ale nikdy sme spolu neboli ani na nože pokiaľ si pamätám. Také pekné depolarizované priateľstvo.
Po Novom roku sa ku mne priplichtili nejaké splíny. Všetci mi liezli adekvátne na nervy, tí čo mi neliezli ma trápili a nejak ani sa mi behať nechcelo (ozaj mám novú mániu - beh, o tom popíšem niekedy inokedy). Ležala som tak na gauči, užívala si tú hormonálnu nerovnováhu, zatiahla som si pekne deku na hlavu a revala som, koľko mi duša chcela. Ľutovala som sa za všetky krivdy, čo boli na mne napáchané a čo sa ešte len ľudstvo a hlavne ja sama na sebe hodlám dopustiť.Keď mi prišla správa, že či nedáme kávičku či drink. Čoby nie!Hneď mi sopeľ prestal tiecť, hneď slzičky oschli. Ešte som hodila jedovatú slinu na chlapov, čo ma aj chceli potešiť, ale ja som to nechcela, a tadááá - už som začala hrkútať, keď o tri hodiny som sedela v avetku vedľa manžela a ten ma viezol za Soničkou, lebo on vie, že ženy potrebujú z času na čas ženskú spoločnosť, aby nabrali tej krásnej trblietavosti jedna od druhej, poohovárali pardón! pospomínali všetkých známych a neznámych a vyrehotali sa nad všetkými menšími či väčšími trapasmi. Niektoré aj pohundrú na manželov - my so Sonkou nie.CHcela som napísať, že vlahý podvečer okolo nás padal - houby 21,00 bolo aj viac, keď sme sa stretli, a tak najvyššia hodina niečo jesť si dať, lebo však aj kuchári chcú mať v sobotu padla. Dali sme podnik s hamburgermi v strede mesta, kde Sonka na rozdiel odo mňa už síce bola ale hamburger ušiel vtedy jej pozornosti. Ušlo jej aj niečo iné, ako sme zistili neskôr. Tento podnik slúži docela dobre ako zoznamovacie prostredie pre ročníky, ktoré už netrápi pubertálne akné a pánov tu bolo jak v posilke ... cez 80% obsadenosti. Hačali sme si k stolíku pre 4.Kabátiky rozložili jak poriadne ladies na stoličky vedľa seba, kabelečky tiež tam pleštili, objednali si lahvinku, hamburger a už sme trkotali a mekotali a chichotali sa jak lastovičky. Sem tam sme zakývali niekomu známemu, sem tam nás vyrušil nejaký ten muž či žena idúca širokorozchodne okolo stola. Po dvoch hodinách sme zaznamenali obe fešáka v ružovom tričku, ako asi 5ty krát ide okolo nášho stolu. Ten musí mať asi problémy s prostatou. Prebleslo mi hlavou. Nuž, človeku všeličo napadne keď vám 40 odbilo. O chvíľu som zaregistrovala hlavy mužov točiacich sa za kráskou čo sa niesla na WC asi 3tí krát v priebehu 20 minút. Hovorím Sonke. Čo to? Žeby všetci mali taký slabý močový mechúr. To nie, to bude nejaká taktika. Zrazu si vedľa nás sadli 4 ošumelé Barbiny. Jakoby ich jedna mater mala - možno najstaršia aj ten najmladšej veru materou bola, bo vekovo som to videla na 30-60 rozpätie. Všetko jeden peroxid a jedna kaderníčka a nechtikárka. Jaaaaak cez kopirák. Zhodili kabátiky, zložili na operadlo za sebou, hačali, objednali mojitko a džbánik s vodičkou, vytiahli mobily a otrávene do nich ťukali. My so Soničkou sme trkotali ďalej. Zrazu sa ten pán s problémami s prostatou znovu okolo nás otočil, len čosi kdesi na prázdnu stoličku k Barbie klanu sadol. A chichichi chachacha už to išlo. O chvíľu sa milý pán sťahoval aj s kumpánmi k blonďatému stolu, kde ich veľkodušne ponúkli s tou vodičkou z džbánika.My sme už prebrali hlavné body a rozhodli sa pobrať domov, lebo aj kuchári odišli a vínko sme dopili a ďalšia fľaštička nebol by dobrý nápad. Však v najlepšom treba prestať. A ako sme sa obliekli a odchádzali od stolu, tak nás ten furt ucikujúci pán pekne nahlas pozdravil, že " Dovidenia." A zrazu mi to došlo. Vôbec som vypustila vnímať tieto zoznamovacie hry. Tie nepísané pravidlá, ako ukázať či je voľno, či neni voľno a že po 40tke sa nemusí na záchod chodiť len cikať, že občas platí to cesta je cieľ, hlavne keď tou cestou mapujete terén a objekty.
A hlavne čakáte, že sa tie objekty "chytia". Tak sme sa vyrehotali ešte viac a davaj tesne po polnoci domov.A zas sa so Soňou uvidím asi až o pol roka. Lenže to kabáty nebudú, tak som zvedavá, či nám na voľnej stoličke niekto nabudúce pristane.
Rozmýšľam, prečo ja so svojimi parťáčkami nechodím do takýchto zaujímavých podnikov Či to nebude tým, že na kávu chodíme ráno o 9 hodine