Vieš, v prvom rade musíš zmeniť svoj postoj sama ku sebe. Ako na to, to netuším. To je to najväčšie umenie.
Nikde nepíšeš o tom, čo ťa vlastne baví. Vo všetkých otázkach ide iba o to, čo je okolí zle. Jasne, je to pretlak. A je ťažké sa z toho vymaniť.
Čo sa mamy týka, pokiaľ sa naozaj musí starať o brata nepretržite, tak sa jej nešudujem, že je zatrpknutá. Respektíve, že sa stále sťažuje a rdy nepríjma. Ona tiež potrebuje niekoho, kto ju vypočuje. Akurat je blbé, keď je to jej dieťa. Takže telefonáty by som radila vybavovať tak, že jedným uchom dnu, druhým von. Ona asi nepotrebuje rady a pomoc. Ona potrebuje vypočutie a pritakanie. Tak jej to daj bez uvažovania. Bez podmienok. Proste vypočuj, poľutuj. A na konkretny problem zabudni. Zajtra bude iný.
Frajera, ktorý ťa kritizuje buď pošli k vode, alebo mu oplácaj rovnako.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ahojte, neviem ako to vsetko zhrnut do kratkeho prispevku to sa ani neda ale aspon sa pokusim potrebujem to dostat von a kedze sa nemam s kym o tom porozpravat a nepoznam nikoho kto by nieco podobne zazil a vedel mi pomoct skusam to aspon takto. Rozmyslala som aj nad psychologom ale velmi pochybujem zeby mi dokazal nejako pomoct v tomto. Velmi ma trapi stav v mojej rodine. Vzdy to bolo u nas o hadkach ci uz rodicia alebo ostatni clenovia uplne zle vztahy ziadna pomoc ked tak iba z nasej strany no cele zle. Najvacsiu uzkost momentalen ale pocitujem kvoli mame. Otca som nevidela davno je to alkoholik a nezije uz s nami. Narobil vela problemov a zije si dalej svoj zivot alkoholika a deti museli riesit veci za neho. No ale k veci. Po 26r som sa rozhodla ist zit s priatelom, tesila som sa na zmenu prostredia a na to ze budem mat konecne viac pokoja a sukromia ktore som doma nikdy ani ako dieta nemala. Mama je na mna velmi naviazana co mi nepride velmi dobre. Vzdy som si myslela aky mame super vztah mohla som jej povedat takmer vsetko ale s odstupom casu mi to zacalo vadit chccela o vela veciach v mojom zivote rozhodovat a mna to zacalo dusit. Nechcela ani abny som odisla byvat prec od nej aj ked to nie je daleko pomaly si zvyka ale vadi jej to stale napriek tomu ze sme v denne aspon v telefonickom kontakte. No tie telefonaty s nou su vacsinou o nej a jej problemoch mna sa len tak okrajovo spyta ako sa mam a vacsinou sa lutuje a ona ma najvacsie problemy sveta. Byva v dome este s mojimi dvoma bratmi, jedneho ma v opatere nechcem konkretizovat cize do roboty nechodi ani s nim nikam nejde a vacsinu dni je len doma. Ja som jej vzdy pomahala ako som vedela aj teraz to robim no neviem ci som tym nespravila viac skody a zda sa mi ze spohodlnela. Vsetko vidi negativne bez riesenia ked jej aj ponuknem pomoc a nejake riesenie tak to zvarhne a mama pocit ze jej vyhovuje hrat sa na obet. nechce nic zmenit uz niekolko rokov stale to iste a caka ze ja sa vratim k nej a buidem to denne pocuvat. Nemam niekedy chut ani zavolat jej na navstevu chodim iba ja oni k nam nepridu no proste cele zle. Vela krat som si povedala ze budem sebeckejsia a budem si zit svoj zivot ale nedokazem to. Mam casto vycitky ze jej neviem pomoct v jej situacii apod. Nikdy som sa nepohla z rodneho miesta kvoli nej aby som bola doma a pomahala. Zvazovala som aj zahranicie na istu dobu potrebujem zmenu lebo toto vsetko ma neskutovne ubija nemozem si zit svoj zivot ale viem zeby bola z toho smutna kby som odisla a bojim sa ze ju tym ranim. Je to akoby som zcasti zila svoj zivot ale z veklkej casti prisposobeny jej potrebam. Je toho vela neda sa to takto opisat co vsetko ma trapi. Mam obdobie kedy som stastna a potom uplne sklesla a depresivna a myslim na to ako sa ma ona a mam pocit ze ked trpi ona musim aj ja a nemam pravo uzivat si svoj zivot a nemam proste chut absolutne na nic