reklama

O Peťkovi a punčákoch

Pridal/a dasa_ dňa 17. 02. 2020 - 13:10

reklama

Už dva roky chodím medzi postihnutých. Dospelých postihnutých. Takých, o ktorých sa 24 hodín denne starajú rodičia.

Na začiatku mi bolo povedané, že mám s nimi robiť ručné práce. Aj som sa snažila a skoro pol roka mi trvalo, kým som pochopila, že tadiaľ cesta nevedie. Sú to síce papierovo dospelí ľudia, avšak mentálny vek je veľmi, veľmi nízky. Niekde na prelome jasličiek a škôlky.  Teda, aby sme si rozumeli. Oni nie sú nešťastní. Majú svoje svety. V nich sa pohybujú, v nich sú si istí. Potrebujú to svoje, čo poznajú. Potrebujú vidieť mamu. A sebe podobných ľudí.

Keď som prišla prvý krát, Peťo chcel so mnou hrať karty. V hlave sa mi hnali všetky pravidlá, ako sa čo hrá. Úplne zbytočne. Ide iba o púšťanie kariet na zem. Na to som prišla oveľa neskôr.

Anička miluje vymaľovávanky. A keď má lepší deň, robí také svojské koláže. Ideálne zo servítiek. To ju baví.

Vrátim sa k Peťovi. Okrem hrania kariet miluje otázky. Za tie dva roky som zažila s ním 3 otázkové okruhy. Prvé bolo plavárenske. V priebehu hodiny dokázal všetkým okolo seba položiť aspoň 30 krát otázku na plávanie, štýly, plaváreň, plavky. Dookola. Druhé obdobie bolo guľášové. Mohli sme si vybrať, čo budeme krájať, ako na guľáš prídeme.  A teraz sme sa nejak prehupli do obdobia pálenicového. Zaujíma ho, koľko máme demižónov, čo budeme páliť, s kým budeme páliť. V podstate je jedno, čo mu odpoviete. Treba mu odpovedať, ale na doplňujúce otázky nereaguje. Ide si stále dookola. V podstate spokojný. A šťastný, lebo je okolo neho dosť ľudí, ktorých sa môže pýtať.

Jediné, čo ho dokáže v otázkovej smršti zastaviť je mama a jej vyhrážka - Ale už prestaň, lebo dnes nebude punčák Úsmev. Pre vysvetlenie, stretávame sa presne v ten deň, keď do blízkeho obchodu tradične vozia čerstvé koláčiky. A jeden punčák v týždni musí byť. Bez toho by bolo zle.

 

Prečo to píšem? Možno pre to, že po x rokoch tu máme zase mixérove otázky. Nielen u nás, ale na x ďalších fórach. Možno si ešte spomínate na Karinku-mixérku. Pred rokmi som to nechápala. Dnes mám pocit, že už viem o trochu viac. A už sa nečudujem.


reklama

reklama

balalajka, Ut, 18. 02. 2020 - 08:41

Úsmev ... a mňa furt fascinuje slovo guľáš s ľ. Lebo ja mám z toho guláš! ľ či l? Veľký úsmev

Lea, Ut, 18. 02. 2020 - 09:31

spisovné sú oba varianty, u nás na západe jednoznačne tvrdý guláš, ale mäsko uvarené do mäkka Váľam sa od smiechu po podlahe

balalajka, Ut, 18. 02. 2020 - 09:34

ÁnoÁnoÁno

Jazykové okienka milujem. Vďaka.

lienka, Ut, 18. 02. 2020 - 09:49

mixérové otázky = otázky na ktore sa očakáva akákoľvek odpoveď? hlavne je odpovedať??

MrkámVeľký úsmev

daši napíš bližšie čo ti to dáva, prečo tam chodíš?

dasa_, Ut, 18. 02. 2020 - 16:23

Hmm, správna otázka.

Pred dvoma rokmi som bola oslovená známou, či nechcem skúsiť dobrovoľnícky chodiť medzi takéto deti. Že by som mohla s nimi niečo vyrábať. Roky som žila v presvedčení, že práca s postihnutými by ma bavila, že nebyť iného, špeciálny pedag=og by bolo ti ideálne pre mňa. Aj som si vyskpšala pár kurzov, aj v špeciálnej škole, aj v DSS. Už tam som začala prichádzať na to, že je aj odvrátená strana, ktorú som doteraz nevidela. Išla som do toho s tým, že to bude super, ako sa všetci posunú niekam. To je jedno kam, hlavne, že bude progres, posun. V mojich očiach. Aj som sa snažila a ťažko niesla, že nechcú nič. Len existovať tak, ako im je dobre. A že tu ide hlavne o rodičov. Že rodičia sú tí, čo potrebujú starostlivosť. Aspoň chvíľu nejakú zmenu. Najskôr rodičia na dobu stretnutia aj odchádzali. Dnes už najčastejšie zostanú. Sadnú si okolo stola a robia niečo drobné. Čo vyžaduje istý stupeň pozornosti, ale len taký, aby sa mohli voľne rozprávať. Veľmi to pripomína páračky. Teraz už dosť dlhá čas robia kvety z krepáku. Nikto striha, niekto točí, niekto spája. Pred tým mali dlho obdobie, ked robili zažehlovacie korálky.

A deti? Tie si občas skladaju, naháňajú sa, behajú držiac sa za ruky. Áno, 40 roční muži. Vyzerajú spokojne. Skôr sú nervózni, keď sme chceli niečo robiť.

Čo je úžasné? Ten ich pokoj. Teda, po pravde, nie vždy, zažili sme aj prevracanie stolov, ale to je iná kapitola. Ale oni nemajú problém prísť za tebou a objať ťa. Alebo sa obíjmať medzi sebou. Aj keď dostať sa do ich kruhov nie je jednoduché. Veľmi milo ma jeden z nich prekvapil tento rok. Po skoro dvoch rokoch mi konečne bol ochotný podať ruku. Proste ma akceptoval. Bol to úžasný pocit pre mňa. Ale napríklad vyššie spomínaný Peťo ma vonku nepozná. Keď sa stretneme, nevie ma zaradiť.

Neviem presne, čo mi to dáva. Istú zmenu v mojom živote. Možnosť (alebo aj nutnosť) vymýšľať rôzne aktivity. Možno aj trochu pokory do života. Lebo málo stačí a celý náš svet sa prevráti. A iné je dôležité.

Mmch, táto dobrovoľnícka práca sa celkom osvedčuje u ľudí s ľahkým nábehom k depresiam. Máme viac takých ľudí. A aspoň na chvíľu zmenia smer svojho uvažovania.

Kamila, Ut, 18. 02. 2020 - 16:49

Veru veľmi záujímavá skúsenosť a určite nie  jednoduchá práca. Áno

dasa_, Ut, 18. 02. 2020 - 16:59

vieš, hlavne to zistenie, že všetci sa nejak vždy venujú tým deťom. Ale rodičia, zvlášť mamy to majú oveľa ťažšie. A vekom je to len horšie a horšie. Prídu do dochodkového veku a uvedomujp si, že tu nebudú večne. A čo potom? Ťažká téma.

Kamila, Ut, 18. 02. 2020 - 17:10

Verím, že mamy to majú v tomto prípade najťažšie, aj každodenná starostlivosť a hlavne tie oabvy, čo bude potom. Tieto "Deti" to neriešia. 

lienka, St, 19. 02. 2020 - 09:41

Ďakujem Dasi...

Možno aj trochu pokory do života. Lebo málo stačí a celý náš svet sa prevráti. A iné je dôležité.

V tom blázninci ktorý si robíme sami a ktorým sa necháme strhnúť je dôležité si to uvedomiť

dasa_, St, 19. 02. 2020 - 09:44

Tak nejak. Obdiv a poklonu si zaslúžia hlavne rodičia týchto detí. Že to nevzdali. Že síce  nevedia, prečo, ale idú ďalej

naneta, Ne, 23. 02. 2020 - 19:40

My rodičia vieme, prečo sme to nevzdali. Pretože sú to naše deti a milujeme ich také aké sú. Jednoduché ale ťažké zároveň.

 

dan-cula, Ut, 18. 02. 2020 - 12:33

mixér-bolo mi to trocha divné ale napísala som moju skúsenosť...ja som si ozaj nevšimla,že je tu nejaký divný mixér a jemu podobný..

dasa -ty chodiš rozdávať radosť...no myslím si že nezištnú lásku aj dostávaš.

ja som mala do vianoc jedného bezdomovca v meste(nedávno zomrel)ostal tu u nás jeden taký chudák u ktorého sa tiež občas zastavím hlavne s jedlom...kým sme doma "gazdovali"chodil nám k velkým robotám pomáhať-a teraz mi to akosi nedá nechať ho bez povšimnutia.

moja mama vraví,že celý život si skutkami búrame alebo staviame schody do neba..

reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama