reklama

O odpúšťaní

Pridal/a dasa_ dňa 14. 09. 2020 - 08:36

reklama

Neviem, patrí odpúšťanie ešte do nášho sveta? Vieme druhým odpustiť? Dokážeme naozaj zabudnúť na to, čím sa proti nám previnili? Vieme to pustiť z hlavy? Alebo to nejde? Chceme za každú cenu dosiahnuť spravodlivosť. Teda spravodlivosť podľa nás. Nech to stojí, čo to stojí. Bijeme sa za svoju pravdu. A niekedy zabúdame, že pravda nemusí byť iba jedna.

Čítala som tento týždeň debatu o vrátení daru. Konkrétne peňažného daru, ktorý bol poslaný ťažko chorým deťom. Lebo vraj je ten dar zneužívaný a platia sa aj iné veci z neho. A vlastne, liek zaplatil štát, tak oni už vraj peniaze nepotrebujú. Tak vrátiť. Vraj nejde o veľkú sumu, ale o princíp. A hnevanie sa na celý svet. 

Je to možno zvláštne, ale odpustenie pomôže najviac tomu, čo odpúšťa. Mnohokrát ten "vinník" o tom ani nevie, že sa mal previniť. To len v našej hlave sa to stále  točí. Snujeme plány pomsty, ignorovania toho druhého.

A hlavne, vieme odpustiť sami sebe??? Previnenia, ktoré si nosíme so sebou celý život. Voči najbližším. Vieme povedať prepáč? A nielen povedať, ale aj žiť podľa toho, že sme odpustili?


reklama

reklama

Kamila, Po, 14. 09. 2020 - 10:15

Ťažká téma, lebo občas môžeš na vedomej úrovni odpustiť a neriešiť, ale podvedomie si robí svoje..., ale zas poniektorí sa tej zlosti na niekoho, všetkých držia ... Hnev a zlosť nie sú dobrými spoločníkmi, vtedy človek ubližuje ozaj hlavne sám sebe.

A keď vieš odpustiť všetkým, len sebe nie ....., pocity viny ..., tiež nedobre

A dnešná doba, akosi prináša veľa zloby, a to vrátenie daru mi príde choré ...

dasa_, Po, 14. 09. 2020 - 15:46

ano, presne, niekto sa tej zlosti drží. Ja tomu hovorím, že furt potrebuje triedneho nepriateľa.

Občas mi to príde ako taká naša typická črta. Mesto sa hnevá (pohrdlivo vyjadruje) o vidieku, vidiek o meste. Dedina bojuje proti susednej dedine, horný koniec proti dolnému koncu, sused proti susedovi......

dan-cula, Po, 14. 09. 2020 - 20:18

hovoríme im aj "samonasieracie typy"...alebo počkáme "kým sa dotyčnému voda v zadku ustáli"...

ale vážne.

a sa viem na pár hodím zduť,hnevať..potom to opadne a s dotyčným viem komunikovať akože sa nič nestalo-ten to občas nechápe asi že sa pchám do zadku?!ja sa jednoducho neviem hnevať tak,že sa nezdravím,tváriť sa že nepoznám a pod.

pretože a to ma občas zamrzí ,že čo na srdci to na jazyku-no diplomacia nie je moja silná stránka.a to nie každý vie prijať-hlavne ženský rod..a to som si potom pekne vyžrala!

ale záleží čo a ako bolo povedané-sú veci ktoré ostanú v duši-nie nezožieram sa tým! našťastie pre môj pokoj.Deti aj kamarátky mi neraz povedali,že som mäkká-ale to by som predsa škodila sama sebe!no niekedy to nechápu...

lienka, Ut, 29. 09. 2020 - 07:45

Neviem o tom že by som voči niekomu mala niečo, čo by som v sebe držala a neodpustila.

Vytočiť sa viem, hlavne voči najbližším...ale ako príde, tak odíde, ospravedlním sa.

Ale odpustiť sebe je veľmi ťažké, stále to nosím v hlave, v srdci....a najťažšie je, že tá ktorej by som to chcela celé vynahradiť tu už nieje

aramana, Pi, 02. 10. 2020 - 07:52

Sa hovorí že odpustiť sa dá, no zabudnúť nie...

Asi to mám inak keď sa mi kde tu stane, že stretnem niekoho z dôb minulých, mám nejaký divný pocit že niečo vtedy nebolo OK ale ani zaboha si nespomeniem čo ten človek vyviedol Váľam sa od smiechu po podlaheVáľam sa od smiechu po podlaheVáľam sa od smiechu po podlahelen ten divný pocit ostal Vyplazený jazyk

reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama