Nie, nepomýlila som sa. Nechcela som písať o deťoch a o tom, dokedy sa máme o ne starať. Dokedy má slúžiť Mamahotel.
Druhá strana ma zaujíma. Keď ten život je už jasne za polovicou, vlastne po pravde, keď sa už dlhodobé plány nerobia. Odkedy je potrebné prebrať za rodičov, či starých rodičov celú starostlivosť? Viac menej nás to čaká všetkých.
Bola som dnes u kardiológa a ten mi pravidelne zvykne rozprávať o svojej babke. Má ju aj ako motivačné video na počítači. Vo veku 95 rokov denne cvičila s malými fľaškami vody, denne zbehla a vybehla na 5. poschodie.
Dnes mi rozprával, že takto to vlastne bolo až do veku 100 rokov. Že potom to už rodina nezvládla, babku zobrali ku sebe. A okamžite nastal jej "úpadok". Zrazu už mala pocit, že sa nemusí udržiavať cvičením. Nemusí lúštiť krížovky. Zaujímať sa o svet. Veď sa o mňa postarajú. A do roka to zobralo koniec. Jasne, ľudský organizmus je jedinečný. Nedajú sa robiť pokusy, nemáme kontrolné objekty. Takže za tým mohlo byť všeličo. Ale on ako kardiológ mi rozprával o tom, ako veľmi veľa ľudí len čaká lieky. Čím viac, tým lepšie, Vraj je peklo, keď im pre lepšie výsledky niečo uberie. Prípadne vymení a z dvoch liekov sa stane iba jeden. Chýba do počtu. Mnoho ľudí sa rado necháva obsluhovať. A ľutovať.
Takže otázka, kedy je ten správny čas a začať riešiť, či rodičia ešte môžu byť sami alebo je už potrebné byť pri nich neustále? Dá sa to určiť na základe niečoho objektívneho? Alebo je to iba o pocitoch?
A vlastne, neškodíme niekedy prílišnou starostlivosťou? Čo je vlastne prílišná starostlivosť
Som tu tuším minulý rok písala o 90 ročnej tete od nás, ktorá dodnes jazdí na bicykli. Má dvoch synov, ktorí sú sami, tak sa o nich musí starať. A do obchodu by neprešla, tak ide na bicykli. dnes už má 91 a jazdí na ňom stále. Lebo sa musí starať o synov. Niekedy je to také obrátené
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Pokiaľ sa cíti človek potrebný,užitočný a myslím,že aj nenahraditelný vydrží do vysokého veku aktívny..možno nie celkom podla našich predstáv..ale ak sa dokáže sám obriadiť,čo to navariť, sám chodiť, netreba to siliť s tou pomocou.Ono je to pohodlnejšie možno zobrať k sebe,zohnať nejaký ten dozor prípadne DSS..ale nerobia to "mladí"kvôli sebe?lebo je to pohodlnejšie ako chodiť napr.pravidelne kontrolovať raz za čas čosi vybaviť,pomôcť...lebo čas!!
iné je ked sa rodič sám pýta na nejaké zariadenie apod.no myslím,že je to tiež určitý ohlad na deti-aby som im len nebol na ťarchu...(takto premýšlam sama nad sebou,že ak čosi nech ma odpracú..)
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Veď presne to, kde je tá hranica, že to robíme pre nich. A kedy to robíme hlavne pre seba. A pre vlastný pocit.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ešte ma napadlo ..ked sa bývalo viacgeneračne takéto témy neriešili!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Presne tak. Geniálne to bolo vymyslené. Aj deti mal kto postrážiť, aj na starobu sa postarali.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Hmmmm - asi podobné ako pri deťoch.
Môj starý otec mal 80. Bola nedeľa, išli sme gratulovať. Bol júl, ako teraz. A na začiatku mestečka, my vyšnorení vo sviatočnom sme stretli starkého na bicykli s kosákom a kabelou. Že ešte musí kačkám žihľavu nazbierať. Zvláštne, že mu to vôbec nebolo zaťažko behať okolo kačíc aj keď nemuseli, lebo koniec koncov ich zväčša rozdali. Mali to v rámci nejakého udržiavania fyzického. A presne ako píšeš - keď nemali koho ráno obriadiť - neboli kačky, prasatá, tak to šlo z kopca rýchlo a pribudli choroby.
No a tie pirulky a diagnózy. Joooooj - to sú také fajné "barličky".