Vypočula som si cez víkend sériu prednášok. Síce boli zdanlivo na inú tému, ale základ bol veľmi jednoduchý. Ako byť šťastný.
Prvá a základná otázka bola položená na začiatku: Kedy sme vlastne šťastní? Čo to je šťastie?
Od piatku o tom rozmýšľam. Čo ma robí šťastnou. Naozaj šťastnou.
Je to tragédia, ale neviem. Nepoznám odpoveď.
Budem šťastná, keď schudnem? Keď vyhrám kopec peňazí? Keď ich zarobím? Keď nebudem musieť brať lieky? Keď nebudem musieť chodiť do práce? Som fakt šťastná, keď sú Vianoce? Keď sme na dovolenke?
Neviem.
Naviac ani nedokážem dozadu určiť, kedy som bola vlastne šťastná. Keď je upratané? Keď dám niekam fotku a má veľa lajkov?
Och, preťažká otázka.
Len problém je, že ako hľadať to šťastie, keď ani neviem, čo to vlastne je?
Áno, v súvislosti s deťmi dokážem aj ja nájsť celkom dosť takých okamihov. Od takého prvého, keď pri prebaľovaní cielene vyhľadal očný kontakt a usmial sa až po také milé veci, keď posiela z intráku fotky toho, čo navaril.
Našla som si nový detský projekt Máme v rodine dvojčatá a pravidelne jeden deň v týždni pomáham babke so strážením. A zabávame sa. To je fakt super. Až kým to neskončí veľkým súrodeneckým výstupom, ktorý ma odrovná
Ja mám pocit, že na dovolenkách mám najradšej to plánovanie. Vymýšľanie čo, kde a kedy. To je super. Potom je taká horšia časť - presun. Tam zvyčajne fajn. Len furt mi to kalí návrat domov. Ako tá cesta. Potom mám často pocit, že sa už teším, keď mám kufre otvorené v kúpeľni a periem. Lebo periem rada
Inak, jedna z foriem šťastia je aj obdarovávanie zvlášť, keď sa jedná o núdznych. Len tam často človek naráža na vlastné bariery - kto je naozaj núdzny a kto je len lenivý? Často má tendenciu posudzovať iných podľa seba. Ako to rozlíšiť? Respektíve darovať a už nad tým nedumať?
Mám jednu príhodu, možno som o tom kedysi písala. Bolo to v prvých rokoch po revolúcii. Bola som v Bratislave na nejakom dlhšom kurze a večer som išla do mesta sa najesť. Do jedného veľkého bufetu, čo dlho fungoval v strede mesta. Okrem iného tam mala aj mliečne koktaily. Pred vchodom stal chlapík a prosil o pomoc. Ja som veľmi váhala. Čo keď mu dám 20 korún a on ich pôjde prepiť. Aj som sa mu s tými obavami zverila. On ma ubezpečil, že od rána nejedol a fakt chce polievku. Dala som a išla dnu. Potom som ho zahliadla pri pulte s polievkami. Kúpil polievku a 3 rožky. Zjavne zazrel aj on mňa. Prišiel a priniesol mi výdavok. Že on bol naozaj veľmi hladný. Že mi ďakuje a priniesol mi, čo mu ostalo. Vtedy som sa veľmi zahanbila a odvtedy sa snažím už nedumať, na čo ich potrebuje. Nedám vždy a každému. Lebo sa to nedá.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
co je to štěstí?muška jenom zlatá...!
presne sú to také malé okamžiky kedy to šťastie doslova držíme v hrsti a nie vždy si to uvedomíme...lebo stále niečo chceme,túžime..a až ked nás to pritisne vtedy si naplno uvedomíme,že žijeme celkom šťastný život..
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ak je to tak, ako napísala Dan-cula a šťastie je len muška zlatá, tak ja lietam medzi tými muchami tuším nonstop. Neviem prečo, ale ak by som to percentuálne mala vyjadriť tak 80% života prežívam šťastie a spokojnosť. Uvedomujem si to a je mi jasné, že pozornosť takých múch je veľmi krehká. Som za to nesmierne vďačná a snažím sa ich vo svojom okolí udržiavať. Ono je to hodne si myslím aj od toho nastavenia človeka, aby veľa vecí v živote prijal, aj keď to v prvej chvíli nevyzerá podľa jeho predstáv.
Ale také výsostné šťastie, že neviem čo od radosti so sebou, tak čo si úplne uvedomujem a potrebujem ten pretlak zo seba dostať, tak to je napr. na biku, keď sa rútim o zlom krk dolu nejakým šialeným kopcom, alebo sme so Zet z rána či navečer vonku, nikto nikde, len obrovský vesmír nad nami, šíre pole a blízke kopčeky alebo po mesiaci cvičenia jedného pohybového vzorca to konečne pochopííííím. Tie aktivity spojené s pohybom vyúsťujú, že potrebujem kričať, skákať. Tak si aj zarevem čo to ide, vo fitku pomenej. Občas doletí splašená Zet a občas ma zozadu cyklista dobehne, že čo zas ziapem. A občas skackám po fitku .
Noooo - a minule sa na mňa pozeral v Kauflande jeden muž, že ako to mnou myká na Duchoňa, lebo som s piškótami tancovala pred regálom horaliek. Ešteže to bol môj chlap . Inak, v Kauflande strašne dobre hrajú. Niežeby som chcela robiť reklamu .
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
teraz to bude trochu rýpavé, ale takto z diaľky to vyzerá, že tebe spôsobujú chvíle šťastia bicykel a Zet. Iba?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Nesprávne si to pochopila. Pocit šťastia si spôsobujem ja sama.
Pohybom sa vyvolávajú endofíny, tak preto je tam taký pretlak. A beriem to aj ako návod pre ostatných, ako majú hľadať ten pocit, keď to nejde nejak "prirodzenejšie".
Ale teraz som šťastná napr aj lebo mám čaj uvarený, čo vonia vianočne, v Bille majú už salónky, vykukuje slniečko a kúpila som si cukríky. Karamelky. V čokoláde. Zabudla som kúpiť mlieko do kávy, ale to nevadí. Ja pijem čiernu bez cukru a ešte na dnes toľko čo treba mám. No a krém na ruky mám nový - čo ti poviem, aj vône mi spôsobujú radosť vedúcu k pocitu šťastia.
Ale poviem ti čo je za tým všetkým, že tie okuliare mám nasadené naružovo.
Som žena a pre mňa sú najdôležitejšie na svete vzťahy. S mojimi najbližšími. A keď vidím, že majú oni dobrú náladu, že včerajší mrak a nervozita sa rozplynuli, tak viem, že na každú boliestku sa nájde náplasť a som spokojná a dovolím si ten luxus pocitu šťastia.
Šťastie nie je zložité.
Beznádej a nešťastie je pre mňa absolútna záhada. To sem tam príde a potom nič na čo siahnem alebo len chcem siahnuť nie je dobré. Ani ruku občas neviem dvihnúť. Áno - sú také dni. Ale vďaka Bohu, dnes nie.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Keby to bolo tak jednoduché, že každý, kto športuje a teda vyplavuje endorfíny, je hneď šťastný, tak by to bolo super. Úplne jednoduché. Ale podľa mňa to takto na 100% nefunguje. Ako pomáha to. Ale nei vždy. Treba vyskúšať. Lebo sme len ľudia a je veľká skupina, ktorá si hneď dá veľké ciele. Nie behať pre radosť, ale odbehnúť rovno maraton. Obrazne povedané. A to potom môže byť veľkým zdrojom frustrácii.
A teda, videla som už psíkov, čo boli podľa mňa psychicky na tom veľmi zle. Verné obrazy svojich pánov. Ľutovala som tie zvieratká.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
napísala som to za mňa balalajka na asi kolko %sa cíti šťastná-v tomto som poverčivá a nechcela som si to zakríknuť..som zdravá,mám prácu,svoju posteĺ a strechu nad hlavou,ľudí s ktorými vychádzam..a pod.
V takej tej podstate sme minimálne v tejto komunite šťastné všetky..samozrejme sú chvíle ked plačeme,nadávame,niečo nám vadí alebo chýba ale keby všetko bolo super na 100% to by bola na svete nuda..
a momentálne aj ked nemám postavu modelky nedokážem si predstaviť že by som odpísala bicykel,milované hory minimálne len tak vybehnúť tu vo Fatre na kopec ktorý poznám už naspamäť no a pes to je člen rodiny...či som v pohode alebo nasr..á stále ma víta rovnako radostne..
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
A čo pomoc iným? Robí nás šťastnými? Teda nemyslím úplne v najbližšej rodine, že manžel a deti. Aj tam to môže byť zdroj radosti. Ale skôr som myslela viac navonok. Kľudne aj vzdialenejšia rodina, ale hlavne ľudia, čo to potrebujú.
A rovno poviem, že pomoc môže byť fakt rôzna. Materialna ale aj len posedenie pri lôžku. Držanie za ruku, keď nie je nikto iný. Vypočutie si. Alebo nákup, poupratovanie, či vybavenie čohokoľvek. To, na čo treba obetovať istý čas
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Tak pomoc iným je ťažká téma. Odventilujem nevyžiadanú pomoc. Takú, ktorú si poviem len ja, že napr. tuto sa mi zdá, že treba pomôcť, tak priložím ruku k dielu. - Lebo toto zvyčajne urobí pomáhajúceho nenormálne šťastným a druhá strana zvyčajne si tak život nepredstavuje.
Napr. dojdem ti umyť okná, lebo vidím, že nestíhaš, máš veľa roboty a sťažovala si sa, že nemáš ani čas ísť ku kaderníčke. Neviem, keby toto niekto mne spravil, necítim sa šťastná. Alebo keby mi mama prišla požehliť - prepadla by som sa od hanby - radšej tam mám tú kopu 5 dní, kým sa k tomu všetkému dostanem (prípadne to operiem aj 2x, keď sa mi zdá, že už dlho to tam sa povaľuje na kope ).
Potom je tu pomoc, kedy zavolá niekto - prídi nám pomôcť zemiaky vykopať, nábytok sťahovať, decká zavarovať, psa okúpať, atď. Joj to sú skvelé akcie. Z toho mám dobrý pocit a rada to urobím, skutočne.
Takú pomoc môžem aj navrhnúť a ak ju druhá strana prijme, tak je to win - win situácia.
Áno - z takých vecí mám dlhodobo radosť.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Presne dva roky dozadu sme boli v Izraeli. Pohybovali sme sa aj vo fakt chudobných častiach. A dva malé postrehy o pomoci, ktoré ma prekvapili.
Na plotoch bolo vidieť, ako zabalené v igelitovej taške visia ich tradičné chleby - placky. Proste ten, čo má, to takto zavesí na plot. A kto nemá, ten si zoberie. Nebolo to pri domoch, ale pri ceste, pri mostoch.
Mali sme arabského šofera autobusu. Raz sme išli cez nejaké doslova špinavé mesto. Na križovatke stála žena a predávala papierové vreckovky. Zastavil autobus a tie vreckovky od nej kúpil. Nie preto, že ich potreboval. Ale jej tým trošku pomohol.
Prišlo mi to ako pomoc núdznym. Občas aj bez priameho adresáta. A bez poďakovania. Také povedzme pre všeobecné blaho.
Z trochu iného súdka pomoci je napríklad aj pozbieranie smetí. Len tak, okolo cesty. A samozrejme vyšší level - ich vytriedenie. Aj to niekedy dokáže spôsobiť blaho
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
toto teda pomoc iným som sem nechcela nejako miešať...je pravda,že neprispievam každej otrčenej ruke no mám pár ľudí v merku ktorým vždy nejak "pomôžem" .pripadá mi to ako samochvála ale kedže to robím už roky je to súčasť môjho života a nielen môjho..neviem povedať či ma to robí doslova šťastnou ale mám z toho dobrý pocit.no a posledné 3roky radosť že jedna dievčinka na dialku adoptovaná na ukrajine už začala aj vďaka mojim príspevkom študovať medicínu..(ale toto je už naozaj samochvála..)
a čo sa týka takej tej pomoci pri lôžku a pod.mám kolegynku ktorá je už na dôchodku tá chodí pravidelne do nemocnice(cez nejakého farára)kde presne robí toto-podržať za ruku,nechať ich vyrozprávať sa,isť s nimi von do areálu nemocnice,kupiť niečo do bufetu.jediné čo má zakázané nesmú sa pýtať prečo nechodí za nimi rodina,na diagnozu,ako sa im to stalo a pod.
no a môj nebohý sused mal už svoje roky( jeho dcéra chodila po práci do hospicu tiež robiť spoločnosť)ten 2x do týždna chodil hrávať na harmonike do hospicu a domova dôchodcov na harmonike "pesničky na želanie".
takéto veci myslím sa robia potichu-málokto s tým ide na bubon..lebo to je také osobné "šťastie"..nie šťastie je to pocit zadosťučinenia no že trošku zmierňujeme krivdy..neviem to presne popísať..
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
áno, ľudia s tým moc nejdu von. Aj ked teda niekedy bdieť pri takom lôžku je ťažké. Vidíš, že to sú už len dni, maximálne týždne. A nájsť v sebe tú silu a počúvať. Alebo len tak sedieť. Veľmi neľahké. Niekomu to dáva silu. Iný je z takých vecí vyšťavený
Ukrajinská študentka je super
Ja som voľakedy hľadala dieťa, ktoré by chcelo chodiť do výtvarnej a nemajú na to. Ale nejak som nenašla. Písala som priamo do výtvarnej. Len potom prišla pandemia. Tak keď to prehrmí, snáď si znova spomeniem
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
kedysi davno som citala frazu
” zniz svoje ocakavania” a toto opakujem svojmu drahemu
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Je šťastný, keď mu tak povieš?
A si šťastná potom aj ty, ak povie, že máš pravdu?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Veru ťažká otázka.
U mňa sú to momenty, keď si uvedomím, aka je podvečer na dvore príjemná atmosféra, alebo more milujem, a aj iné nádherné miesta. Len tu vždy narazím na to, že málokde mám čas si len tak sadnúť kochať sa a "meditovať" stále už treba ísť Ďalej, naspať, lebo ...
Som šťastná, keď sa mi podarí rozosmiať najmladšiu devu, to pre mňa tuším, už skoro 16 ročný projekt . Ideálne somarinami ... Mám od nej dosť protipólov, tak je to možno také sebecké.
A momentálne si veľmi užívam, že mám svoj priestor na pozeranie dokumentov o bývaní, stavbách, perestrojkách, interiéroch ..., lebo sedieť a cielene nič nerobiť, je u celkom umenie, aspoň pre mňa.
Inak som si myslela, že budem šťastná, keď budem mať viac energie, a budem funkčnejšia, menej rozlietaná, len to je na figu, keď je zrazu zo mňa ťažký workoholik a rýchlo vyhorím.