Po 23jke sa mi zmenil život...časť I.

Štvorčlenná rodina - ja, brat, mama a otec, boli sme ukážková rodina, teda aspoň som si to myslela. Keď som nastúpila na výšku, na internáte som si uvedomila, že aké ja mám šťastie, akú mám skvelú rodinu, hlavne otca. No potom to prišlo. Časté hádky rodičov, hlavne mama vždy kričala, všetko jej vadilo a v mojich očiach bol otec doslova svätec. Tak ako vždy, ja som bola ocinkov miláčik a brat mamin. Jedného dňa mi otec povedal, že si chce kúpiť byt a na nejaký čas by si s mamou dali pauzu, že prežívajú menšiu krízu. Brala som to tak, že fajn, však sa stále hádajú, hádam im to pomôže a potom bude všetko ok. Keďže som často nebývala doma, nevedela som ako pokračuje vzťah rodičov. Iba brat sem tam naznačil, že je to striedavo oblačno, teda aj dobre aj zle. Prišli Vianoce a oheň bol na streche. Vyriešila som to tak, že som Vianoce prežila u priateľa a brata som nechala v tom, prežil najhoršie Vianoce . Ani nie 3 týždne po Vianociach, keď sme ukončili všetky sviatočné a posviatočné rodinné návštevy ako šťastná rodina, dokonca to s nami absolvoval môj priateľ, keďže sme začínali po piatich rokoch spoločného randenia uvažovať o svadbe, mi jedna veta z úst môjho milovaného, jedinečného, skvelého najsamlepšieho ocinka zničila všetko v čo som verila a na čo som bola pyšná - rodinu. "Chcem sa rozviesť lebo mám milenku". V tom momente sa mi zastavilo myslenie, oči mi zaliali slzy cez, ktoré som videla ako sa mama trasie a brat nechápavo pozerá na otca. "Povedz im ako dlho!" povedala mama otcovi. "Už 20 rokov" vyšlo bezstarostne z otcových úst. Už 20 rokov, už 20 rokov...mi neustále behalo hlavu, preboha však ja mám iba 23 a brat 25. Ako? Kedy? Veď bol vždy s nami! Nechcela som tomu veriť. O mesiac na to už boli naši rozvedení, aj na priek maminmu plaču, proseniu, že mu odpustí, len nech ostane, nech to nerobí, plakala som a prosila som aj ja, dokonca aj brat, ktorý nikdy slzu nevyronil. Nepomohlo. Vynadal nám, že sme obmedzení tupci, že je to normálne, že sa chce rozviesť a začať nový život. Po rozvode stále býval s nami, keďže nemal kam ísť. No vidieť ho ako príde domov, osprchuje sa, navonia, vyoblieka a odíde preč, za ňou, bolo hrozné, hlavne pre moju maminu. Rázny krok spravila mamina pred Veľkou nocou, slušne ho vyhodila z bytu. Všetci sme si mysleli, že sa naše psychické trápenie skončí. No nestalo sa. Otec začal chodiť vyplačkúvať, že ho to veľmi mrzí, že si to takto nepredstavoval ale vrátiť sa už nedalo. Môj kontakt s otcom som obmedzila iba na jeden deň v mesiaci, a to na deň keď mi mal dať peniaze, výživné. Veľmi ťažko som chodila za ním, do jeho nového bytu, vždy ma k tomu dotlačil brat, alebo skôr bratova zlosť a nenávisť k otcovi. Ja som ešte stále dúfala, že sa to zmení, že je to iba zlý sen. No prvá facka po osudnej otcovej vete prišla pri prvej návšteve otca. Sľúbené výživné, zrazu nebola pravda a kleslo na polovicu sľúbenej sumy. Neriešila som to, lebo už to že mi dával peniaze mi bolo nepríjemné, a potom fakt, že nebýva sám, ale s ňou. Školu som ukončila úspešne a čakali ma promócie. Vtedy sa otec začal hrať na skvelého otecka a jeho rodina po 5tich mesiacoch od rozvodu si spomenula,že existujem aspoň ja. Bola som hlúpa a naivná a stále verila, že sa to zmení. Tak sa promócií zúčastnil otec a moja teta. Chyba, veľká chyba. Po promóciách sa všetko vrátilo späť, dokonca to bolo ešte horšie. Vtedy som si začala uvedomovať ako so mnou otec manipuloval, ako sa hral na skvelého ocinka a mamu štval proti mne. Jediné čo vedel, bolo ohovárať mamu, že ona za všetko môže a výčítať mi, že si nechcem nájsť prácu. Blížil sa rok od rozvodu rodičov, ja som bola stále bez práca, psychicky zničená, jedinú oporu som mala v priateľovi, mama sa začala psychicky rúcať, brat bol čo raz nervóznejší a tichý. Robil a aj robí s otcom v jednej firme, a dennodenné stretávanie s ním a časom aj s otcovou priateľkou (začala robiť s otcom vo firme) zanechávalo na bratovi a aj na nás stopy. Koncom januára 2008 som odišla do Anglicka ako aupair. Ešte pred odchodom som nabrala odvahu a povedala otcovi všetko čo si o ňom myslím, že nám zničil život, že ho už viacej nechcem vidieť, nech dá pokoj bratovi, nech sa mamine v meste vyhýba, nech si teda žije ten svoj nový život, bez nás ako to chcel. Z Anglicka som prišla psychicky vyrovnaná, a svoju pohodu som začala prenášať aj na mamu a brata. Otec nevedel, že som v Anglicku, nevedela kedy som sa vrátila a nevedel ani to, že som si našla prácu a ani to, že čakám babätko. Všetko sa časom dozvedal od cudzích ľudí.