Niekedy sa ťažko hľadá motivácia, vstať v nedeľu ráno z postele, keď do neskorej noci sledujete výsledky volieb, potom vám ešte uberú hodinu z dňa, kvôli presunu času ....
Slniečko nás pomaly preberá k životu. Len ta zimná letargia, nás možno tak skoro neopustí. Čo keby sme si ju s láskou dopriali ako tie naše mačacie hviezdy.
Každé obdobie má svoje čaro. Aj to hmlisté, studené, sychravé počasie, ak aspoň trochu mrzne. To je vždy radosť šoférovať. Ale keď potom, na malú chvíľu, vyjde slnko, alebo ani nemusí, stačí, že sa rozplynie hmla ...Zrazu vidím ďalej ako 25 m pred nosom, nanovo objavujem široké okolie aj tu mini krásu, ktorú mráz vytvoril.
Zistila som, a asi nie prvýkrát, že pozerať sa a vidieť neznamená to isté. Pri nedeľnej prechádzke som objavila poklady pre mňa celkom prekvapivé. A tak som si počkala na ranné slniečko, rosu aj hmlu a vybrala sa krátky pochôdzku.
Opäť som sa vybrala načerpať sily na Liptov. Asi sa tam presťahujem, lebo doma je aj tá burina na lúke nejaká krajšia a aby som mala výhľad na pol chotára, stačí prejsť 200 metrov z domu.
Raz za pol roka navštevujem lekára - špecialistu. Zvyčajne chodím autom a je zaujímavé, že doteraz som si to nevšimla. Až teraz. Na parkovisku sa povaľovali akokeb loptičky.