Klub strelených

Ja viem, už som jak Kauf*and. Ešte neprešli dušičky, už tu otravujem s Vianocami.

Lenže ja som si dnes uvedomila, že tie Vianoce nie sú až tak ďaleko.

Už len niečo kúsok cez 2 mesiace, necelých 10 týždňov, dve výplaty a 65 nocí.

To nie je veľa.

Vonku - keď na to pozerám spoza okna - to vyzerá na docela fajn deň, po snehu a pľúšťach, ktoré by predpovedali nejaký blízky príchod zimy a fujavíc našťastie zatiaľ ani stopy. Dokonca ani tie hnusné vrany sú tu neni.

Proste prekrásna jeseň iba.

Musím priznať, že chodím rada na výstavy. Tak ako ma to kedysi otravovalo, nudilo, trémovalo, keď som mala robiť takého ľudového „tlmočníka“ pri výstavách v zahraničí, tak sa v tom pomaly ale iste začínam vyžívať. Je to pre mňa nielen skúsenosť profesionálna, čo sa práce týka, ale hodne pozorujem ľudí, ako sa na takýchto výstavách tvária, čo robia, sledujem skratové situácie, ale aj také to „krovie“ každodenného života.

Je skvelé stretnúť spriaznenú dušu. Ešte úžasnejšie je stretnúť tých duší viac. A úplne najosviežujúcejšie je, ak tie duše stretnete po x rokoch. Povedzme po takých 25. Napriek celému tomu elektronickému humbuku, kde viete kto kde presne čo varí, pečie, či ide na výhliadku, či sa cíti unavene, či nahnevane, napriek všetkému tomu neustálemu informovaniu o záľubách, aktivitách, dovolenkách, napriek tomu si máte ešte stále čo povedať. Ešte stále existujú chvíle, ktoré nikto nezachytil, nezdieľal.

Kedysi som čítala také, že " Hovoria mi, že sa neviem správať na svoj vek. Lenže ja som doteraz toľko rokov ani nemala."  Aj moja mama hovorí " Ako si mám pamätať, kto má koľko rokov? Veď sa to stále mení."