Ľudské osudy
Pomaly bude rok. Rok od konca životnej cesty mojej drahej mamy. Statočnej, pracovitej, múdrej, vyhranenej, s jasnými predstavami o životných hodnotách a fungovaní sveta. Mala na všetko svoj názor, vedela poradiť, nebála sa noviniek, ani spoločenských zmien.
Jednoducho, patrila medzi „neohrozený druh“.
Až kým... kým ju do pazúrov nezdrapil nádor mozgu... zo dňa na deň, bez ohlásenia, bez zľutovania... Pomaly vykrádal jej telo a dušu... kým z nej ostala nehybná bezvládna hmota... moja drahá krásna mama...
Zúfalo sme všetci hľadali cesty, spôsoby, možnosti pomoci, záchrany ... do posledných chvíľ sme verili... aspoň na vozíku. Čo na tom? Hlavne, že bude s nami. Veď, ako bez nej? Zajtra ani slnko nevyjde... BEZ NEJ!!! ...
...tak mu (slovne) kožuch vyprášim!!!
Ešte som ani trochu nevychladla a doslovne pením nad toľkou trúfalosťou, drzosťou a bezohľadnosťou!
Príbeh sa začal v pondelok telefonátom Afričanovej mamy, keď mi oznámila, že je u doktora a nestihne preto vyzdvihnúť synov. Aby som ich teda samých poslala domov. Odkedy sa presťahovali, každý deň s nimi trénovala cestovanie U-bahnmi, aby dochádzku raz zvládli i oni dvaja sami a bez nej. Keby to raz bolo potrebné. Lebo človek nikdy nevie...
Že to RAZ príde veľmi rýchlo, ani sama mama netušila. A že je dôvod vážnejší, som sa dozvedela hneď na druhý deň. Afričanov brat dobehol za mnou, aby mi oznámil, že mamu od doktora previezli s ťažkými bolesťami brucha do nemocnice a tam okamžite podstúpila operáciu slepého čreva.
Milá Katka,
úvodom môjho listu ťa čo najsrdečnejšie pozdravujem a hneď sa chce poďakovať za tvoj "list" čo si mi poslala, asi vieš že tým myslím tú krásnu správičku na FB 
Je 1:54 a ja som si zapla muziku, naliala baileys, zapálila cigu a ...
Aby ste rozumeli, Vianoce priam milujem. Pripravujem sa na ne už od detstva. Snažím sa vždy všetko vyzdobiť. Pečiem tak primerane, darčeky vyberám s predstihom. Upratovanie nepreháňam, ale vôňu čistého domu milujem.
Všetko skoro ideálne.
Až na tie rodinné návštevy. Vždy na Vianoce, na druhý sviatok Vianočný sme pozvaní ku svokrovcom na obed. Všetci to akceptujeme, berieme to ako súčasť našich rodinných tradícii.
Len tu prichádza to ALE. Ale švagriná. Nedovolila by som si trvdiť, že je zlá. Ba navonok je priam úžasná, stará sa o všetky mačky a psov v širekom ďalekom okolí. Aj o susedov sa stará. Do času, kým všetci robia to, čo im navrhuje, odporúča.
Rada pozorujem ľudí. Dokonca by som povedala, že vyhľadávam príležitosti, keď môžem len tak sedieť a pozerať. Sem tam sa ku mne donesú útržky slov. Sem tam sledujem len tak bez slov. Rada si vymýšľam príbehy. Len také krátke o tom, kto to je a prečo tu je. Také minútkové záležitosti.
A z času na čas som svedkom aj dlhšieho príbehu.
Tak ako včera. Sedela som a čakala. Chrbtom ku mne sedela mama s dcérou. Bolo ťažké to nepočúvať 
Je to viac ako 25 rokov dozadu. Mala som už dlhšie po skončení školy. Pracovala som. Okolie malo pocit, že už by som mala aj ja niekoho mať. Len kde ho hľadať? Respektíve jak to, že nikto normálny nie je v dosahu?
I našiel sa. Nebola som síce nijak bláznivo zamilovaná. Žiadne zvončeky, ani motýlikovia v brušku. Skôr som si to tak nejak spočítala, že teda dobre. Viem si ten život predstaviť aj takto. Vcelku milý, usilovný muž. O žiadnom alkohole, partiách som sa nedopočula (susedná dedina). Tak som to nejak tak brala, že teda dobre.
Nakoľko to začalo vyzerať fakt nádejne, vybrali sme sa spolu na dovolenku. Rovno do Grécka. Taký milý autobusový zájazd. Väčšina ľudí sa medzi sebou poznala. Smer kemp a stany.
V súvislosti s tu čítaným blogom Prečo??????? mi hlavou lietajú rôzne veci. Možno to ani spolu nesúvisí.
S plastelínou sa stretli asi všetky mamy. Najskôr máme v ruke krásne farby. Chceme niečo úžasné. Len ako sa tie farby pridávajú, miesi sa to, nakoniec skoro vždy vznikne nepekná šedohnedá hmota.
Podobne je to s farbami pri kreslení - človek pridáva, pridáva, v snahe nájsť dokonalosť. A mnohokrát je to nakoniec iba škaredá nefarba.
Zomrel mladý človek. Nádherný, šikovný človek.Veľmi múdry.
Hlúpym rozhodnutím. Na blbom mieste. Žiaľ, toto rozhodnutie sa už nedalo napraviť.
Človek, o ktorom jeho spolužiaci hovorili - "To je ten, čo všetko môže. Jemu doma nikdy nič nezakážu"
Vždy, keď prišli problémy, našlo sa riešenie. Kým to šlo, bola to iná škola. Tam sa začínalo nanovo. Keď už školu nešlo tak ľahko meniť, respektíve sa ho aj škola chcela zbaviť, nastúpili iné páky. A zas šlo všetko do stratena.
Nič nezmohli ani tí, čo majú pomáhať a chrániť. Vedeli. Veci sa začali riešiť. Ale aj tu sa našlo riešenie, ktoré všetko zahralo do stratena.
Česká televízia a teda hlavne režisérka Helena Třeštíková počas 35 rokov natáčala páry. Brali sa niekedy koncom roka 1980-81 a ona ich pravidelne navštevovala a zaznamenávala ich život. Najskôr bol plán 5 rokov, potom tuším 15, 20 a nakoniec 35 rokov.
Vlastne je to veľká reality šou. Niekoľko manželských párov sledujeme dlhé roky. Majú presne zaznamenaný svoj život. Ako málokto.
A teda, naozaj to nie je veselé. Aktuálne odvysielali 3 časti (ČT2) a ani jedno manželstvo nevydržalo. Nejak mám pocit, že zatiaľ ženy dopadli horšie. Neviem, či boli pasívnejšie, či sa viac venovali rodine, netuším.
Zircon - This is a contributing Drupal Theme
Design by
WeebPal.
