Ľudské osudy

Rodinné tajomstvá

Vraj má každá rodina svoje tajomstvá. A ako beží čas, tak sa také stáve, že vieme o tajomstvách v cudzích rodinách, ale tie z vlastnej minulosti už nepoznáme. Občas si dokonca myslíme, že kedysi sa nič nedialo, že iba tvrdo pracovali a nič iné nebolo. Také bieločierne ako sú aj tie staré fotky

Minulý týždeň mi mama tajomne odovzala nejaký balík. Vraj mám otvoriť až doma. Tak som zvedavo otvorila. Igelitka, vrecko a stará handra starostlivo uviazaná. A v nej korešpodencia. Hlavne môjho deda, ktorý v 1940 narukoval do Slovenskej armády.

Čo je správne, čo humánne, čo naozaj nevyhnutné?

Dnes ráno, keď som muža viezla na vybratie stehov, sme v rádii zachytili časť rozhovoru jednej (snáď nemeckej, lebo meno tomu nenaznačovalo) doktorky alebo zdravotnej sestry, žijúcej v NY. Pôvodne zamestnanej v privátnej ordinácii plastickej chirurgie. Keď ordináciu kvôli aktuálnej, katastrofálnej situácii v Big Apple uzavreli, rozhodla sa dobrovoľne vypomáhať v niektorej z tamojších nemocníc.

Avokádo

Jaaj, rozmášľam nad tým od včera. nejek to neviem spracovať. Teda netuším, z ktorej strany sa na to pozrieť. Je to dobre? Som úplne mimo? Mám divné predstavy o dnešnej situácii?

V podstate už skoro mesiac bežíme v úplne inom režime. Všetci. Nákupy nie sú jednoduché, nie každý môže do obchodu. A nie každý má prostriedky. Zásobovanie v obchodoch je predsa len trochu obmedzenejšie, nie je k dispozícii úplne všetko. Nevadí, myslela som si, že sa trochu uskromňujeme, hľadáme náhrady. Že to na nás dolieha. Že počítame.

O Peťkovi a punčákoch

Už dva roky chodím medzi postihnutých. Dospelých postihnutých. Takých, o ktorých sa 24 hodín denne starajú rodičia.

Na začiatku mi bolo povedané, že mám s nimi robiť ručné práce. Aj som sa snažila a skoro pol roka mi trvalo, kým som pochopila, že tadiaľ cesta nevedie. Sú to síce papierovo dospelí ľudia, avšak mentálny vek je veľmi, veľmi nízky. Niekde na prelome jasličiek a škôlky.  Teda, aby sme si rozumeli. Oni nie sú nešťastní. Majú svoje svety. V nich sa pohybujú, v nich sú si istí. Potrebujú to svoje, čo poznajú. Potrebujú vidieť mamu. A sebe podobných ľudí.

Keď som prišla prvý krát, Peťo chcel so mnou hrať karty. V hlave sa mi hnali všetky pravidlá, ako sa čo hrá. Úplne zbytočne. Ide iba o púšťanie kariet na zem. Na to som prišla oveľa neskôr.

Príbeh jednej lásky

Podoby lásky sú rôzne. Niekedy sa zdá, že tí dvaja, čo sa stretli, presne zapadli do sebe. Boli si súdení. A keby to bola rozprávka, alebo aspoň romantický film, žili by šťastne spolu až do smrti. Len ide o reálny život.

Manželské etudy

Možno ste už o tom počuli, prípadne to aj videli. Dokumentaristka Helena Treštíková natáčala tuším 30 rokov manželské páry. Sprevádzala ich vlastne životom. Veľmi zaujímavé, ako ide ľudský život. Začalo to celé niekedy v sedemdesiatkach.

V roku 2011 začala natáčať s novými manželskými pármi. Zatiaľ je natočených 8 rokov a práve aktuálne beží tento cyklus na ČT2

Pozeráme to. Aj keď po pravde, je to pre mňa dosť depresívne. Tuším je po tých osmych rokoch rozvedených viac manželstiev, ako tých, čo vydržali.

NEBOJTE SA ADOPCIE

Rozhodla som sa založiť tento blog kvôli tomu, že téma adopcie je mi veľmi blízka a osobnostne sa ma dotýka. Mám ale pocit, že je to téma až príliš tabuizovaná. Téma, o ktorej sa nerozpráva. Ale PREČO? Ja osobne na to odpoveď nepoznám. Ľuďom je to slovo známe, no nepovažujú to za prirodzený spôsob založenia si rodiny. A keď už aj niekto má adoptované dieťa, tak o tom veľmi nechce hovoriť.

blúdenie v duši

Kde sa podela rovnováha včerajška, bytia, obyčajnej každodennosti. Vždy vedela, kam kráča, vždy mala ciele, poznala význam činov. Strata mamy ju zneistila a teraz blúdi v krivkách sínusoidy. Od radosti ku starosti, od úsmevu k slzám. Bez koreňov, bez vnútorného pokoja.

Blúdi. Hľadá seba a zmysel všetkého...

Facebookové priateľstvá

Stalo sa mi to už tri krát. Kosila v mojich Priateľoch na FB. Neboli to iba imaginárne priateľstvá. S jednou som chodila do školy a po rokoch sme sa na FB stretli. Stretli sme sa aj v reáli, bola v kúpeľoch neďaleko nás, tak sme dali spolu kávu, pokecali sme o starých časoch na intráku. Dokonca podľa jej vzoru som sa potom stretla aj s ďalšími dievčatami, s ktorými sme trávili dlhé roky na internáte. Teraz som si uvedomila, že som dlhšie nevidela nič od nej. Išla som sa pozrieť a tam svietili dva statusy - všetko najlepšie k meninám. A na druhý deň už len R.I.P. Naposledy, keď sme spolu hovorili, tak spomínala, že je to zlé. Napriek tomu stále učila, bol to jej život.

 

Naničmama.sk

Každá z nás sa občas cíti nanič. S nami ten pocit prekonáte!
Zvládnite spolu s nami deti, manžela, domácnosť, varenie, prácu, zdravie, krásu ... Všetko vrámci hesla - Som krásna, múdra, úspešná a už len občas v "depresii" ;). Podeľte sa o svoje zážitky, skúsenosti v blogu, požiadajte o radu v diskusnom príspevku, alebo v právnej poradni, podeľte sa so svoj recept, pridajte obrázok