Ľudské osudy
Česká televízia a teda hlavne režisérka Helena Třeštíková počas 35 rokov natáčala páry. Brali sa niekedy koncom roka 1980-81 a ona ich pravidelne navštevovala a zaznamenávala ich život. Najskôr bol plán 5 rokov, potom tuším 15, 20 a nakoniec 35 rokov.
Vlastne je to veľká reality šou. Niekoľko manželských párov sledujeme dlhé roky. Majú presne zaznamenaný svoj život. Ako málokto.
A teda, naozaj to nie je veselé. Aktuálne odvysielali 3 časti (ČT2) a ani jedno manželstvo nevydržalo. Nejak mám pocit, že zatiaľ ženy dopadli horšie. Neviem, či boli pasívnejšie, či sa viac venovali rodine, netuším.
Ja asi ani nepotrebujem nejakú radu. Mnohé vyriešil čas. A ja až po dlhých rokoch vidím, že to, čo sa vtedy javilo z môjho pohľadu ako veľká nespravodlivosť, to je vlastne dnes moja výhra. Aj keď ktovie, ako sa to celé ešte zvrtne.
Je to skoro 25 rokov dozadu. Bola som mladá a odvážna. A bez chlapa. Keď začal okolo mňa krúžiť úspešný ženáč, nejak sa mi zatemnil zrak. Bola som v osmom nebi. Lietala som. Niekto, komu stojím za pozornosť. Lichotilo mi to. Poznávala som to, o čom som dovtedy len tušíla. Výborný milenec äto som si myslela vtedy).
Hoci žil v pomerne spokojnej rodine, dve malé deti, ja som začala mať také myšlienky. Že aký by bol život s ním. Našťastie - toto mi vyjasnil hneď.
Dievčatá, podelím sa s vami o hlboký zážitok.
Vo štvrtok som bola u nás v Žiline na besede s Veronikou Homolovovu Tóthovou o jej knihe Mengeleho dievča.
S Veronikou sa virtuálne poznám z jednej dámskej skupiny na Facebooku. Osobne som ju stretla prvý raz. Je to mimoriadne sympatická žienka a má môj obrovský obdiv kvôli témam, ktorým sa vo svojej práci venuje.
Jej najnovším dielom je táto kniha. Skutočný príbeh mladého dievčaťa, ktoré prežilo štyri koncentráky a ušla z pochodu smrti. Toto dievča, dnes 94 ročná dáma, žije v Prahe a Veronike osobne celý svoj život vyrozprávala.
Už som písala o tom ako som sa vysporadúvala s tým, že sa to vôbec stalo, už som písala o problémoch so systémom, zdravotníctvom...
Už som písala o tom, ako moc je dôležité, ak chceme dať človeku šancu žiť, po mozgovej príhode a nie hniť na posteli, aké je dôležité venovať sa tomu človeku každý jeden deň...
Vypadla z nejakej starej knihy. Obyčajná pohľadnica mesta Holíč.
Rozmýšľam, ale neviem si spomenúť na nikoho, kto by bol z Holíča. Na druhej strane moja adresa a text: "Pozdrav zo svojho rodného kraja zasiela Vlado. Ps. Ďakujem za pieseň"
Nebudem písať o tomto roku, keďže neviem čo ma čaká a neminie. Ale o roku 2008, ktorý mi kamarátka pripomenula príspevkom na facebooku.
Silvester ako aj nový rok som vtedy privítala so seknutým krkom /stres z práce a daň za vedúcu pozíciu, naschvály od podriadenej, s manželom nový začiatok/ a pod srdcom moje malé dievčatko. Nevedela som čo skôr vybaviť, zariadiť, nervózna a paralyzovaná z krku... učila som sa spomaliť.
Fascinujú ma príbehy ľudí z minulosti. Často spomínam na svoju babku, tá bola taká dedinská kronikárka. Pamätala si všetko a všetkých :) Po rokoch na to spomínam a ľutujem, že som nepočúvala lepšie. A častejšie.
Je pre mňa napríklad fascinujúce, keď si uvedomím, že ľudia, ktorí mali koľkokrát len 4 ľudové sa vybrali do Ameriky. Znamenalo to vybrať sa z malej dedinky do nejakého mesta. Odtiaľ do Nemecka. Ani netuším, ako , asi vlakmi. No a nakoniec museli zaobstarať šífkartu, vybaviť zrejme aj víza alebo nejaké povolenie. Nalodiť sa na správnu loď. A nestratili sa ani tam.
Pred Vianocami u nás v kine bola premiera dokumentárneho filmu Ako to dokázali
Ahojte, mam 15 r. a začala som blicovať...samozrejme som s tým už skočila a budem vzorne chodiť do školy.
Zircon - This is a contributing Drupal Theme
Design by
WeebPal.
