Ľudské osudy

Letná káva s príbehom

Je to viac ako 25 rokov dozadu. Mala som už dlhšie po skončení školy. Pracovala som. Okolie malo pocit, že už by som mala aj ja niekoho mať. Len kde ho hľadať? Respektíve jak to, že nikto normálny nie je v dosahu?

I našiel sa. Nebola som síce nijak bláznivo zamilovaná. Žiadne zvončeky, ani motýlikovia v brušku. Skôr som si to tak nejak spočítala, že teda dobre. Viem si ten život predstaviť aj takto. Vcelku milý, usilovný muž. O žiadnom alkohole, partiách som sa nedopočula (susedná dedina). Tak som  to nejak tak brala, že teda dobre.

Nakoľko to začalo vyzerať fakt nádejne, vybrali sme sa spolu na dovolenku. Rovno do Grécka. Taký milý autobusový zájazd. Väčšina ľudí sa medzi sebou poznala. Smer kemp a stany.

Môže byť dobrého priveľa?

V súvislosti s tu čítaným blogom Prečo??????? mi hlavou lietajú rôzne veci. Možno to ani spolu nesúvisí.

S plastelínou sa stretli asi všetky mamy. Najskôr máme v ruke krásne farby. Chceme niečo úžasné. Len ako sa tie farby pridávajú, miesi sa to, nakoniec skoro vždy vznikne nepekná šedohnedá hmota.

Podobne je to s farbami pri kreslení - človek pridáva, pridáva, v snahe nájsť dokonalosť. A mnohokrát je to nakoniec iba škaredá nefarba.

Prečo???????

Zomrel mladý človek. Nádherný, šikovný človek.Veľmi múdry.

Hlúpym rozhodnutím. Na blbom mieste. Žiaľ, toto rozhodnutie sa už nedalo napraviť.

Človek, o ktorom jeho spolužiaci hovorili - "To je ten, čo všetko môže. Jemu doma nikdy nič nezakážu"

Vždy, keď prišli problémy, našlo sa riešenie. Kým to šlo, bola to iná škola. Tam sa začínalo nanovo. Keď už školu nešlo tak ľahko meniť, respektíve sa ho aj škola chcela zbaviť, nastúpili iné páky. A zas šlo všetko do stratena.

Nič nezmohli ani tí, čo majú pomáhať a chrániť. Vedeli. Veci sa začali riešiť. Ale aj tu sa našlo riešenie, ktoré všetko zahralo do stratena.

O rodine, v ktorej sa nič nestalo

Česká televízia a teda hlavne režisérka Helena Třeštíková počas 35 rokov natáčala páry. Brali sa niekedy koncom roka 1980-81 a ona ich pravidelne navštevovala a zaznamenávala ich život. Najskôr bol plán 5 rokov, potom tuším 15, 20 a nakoniec 35 rokov.

Vlastne je to veľká reality šou. Niekoľko manželských párov sledujeme dlhé roky. Majú presne zaznamenaný svoj život. Ako málokto.

A teda, naozaj to nie je veselé. Aktuálne odvysielali 3 časti (ČT2) a ani jedno manželstvo nevydržalo. Nejak mám pocit, že zatiaľ ženy dopadli horšie. Neviem, či boli pasívnejšie, či sa viac venovali rodine, netuším.

Môj príbeh

Ja asi ani nepotrebujem nejakú radu. Mnohé vyriešil čas. A ja až po dlhých rokoch vidím, že to, čo sa vtedy javilo z môjho pohľadu ako veľká nespravodlivosť, to je vlastne dnes moja výhra. Aj keď ktovie, ako sa to celé ešte zvrtne.

Je to skoro 25 rokov dozadu. Bola som mladá a odvážna. A bez chlapa. Keď začal okolo mňa krúžiť úspešný ženáč, nejak sa mi zatemnil zrak. Bola som v osmom nebi. Lietala som. Niekto, komu stojím za pozornosť. Lichotilo mi to. Poznávala som to, o čom som dovtedy len tušíla. Výborný milenec äto som si myslela vtedy).

Hoci žil v pomerne spokojnej rodine, dve malé deti, ja som začala mať také myšlienky. Že aký by bol život s ním. Našťastie - toto mi vyjasnil hneď.

Maličký obrovský zázrak

Chcem sa s vami podeliť. Podeliť o to, čo je v živote nedefinovateľné, nehmotné a predsa najdôležitejšie a najkrajšie....nuž, ani neviem, či som sa správne vyjadrila...ÚsmevChichocem saSlnko

Je dôležité nezabúdať...

Dievčatá, podelím sa s vami o hlboký zážitok.
Vo štvrtok som bola u nás v Žiline na besede s Veronikou Homolovovu Tóthovou o jej knihe Mengeleho dievča.
S Veronikou sa virtuálne poznám z jednej dámskej skupiny na Facebooku. Osobne som ju stretla prvý raz. Je to mimoriadne sympatická žienka a má môj obrovský obdiv kvôli témam, ktorým sa vo svojej práci venuje.
Jej najnovším dielom je táto kniha. Skutočný príbeh mladého dievčaťa, ktoré prežilo štyri koncentráky a ušla z pochodu smrti. Toto dievča, dnes 94 ročná dáma, žije v Prahe a Veronike osobne celý svoj život vyrozprávala.

Život po mozgovej príhode - cena života

Už som písala o tom ako som sa vysporadúvala s tým, že sa to vôbec stalo, už som písala o problémoch so systémom, zdravotníctvom...

Už som písala o tom, ako moc je dôležité, ak chceme dať človeku šancu žiť, po mozgovej príhode a nie hniť na posteli, aké je dôležité venovať sa tomu človeku každý jeden deň...

Pohľadnica

Vypadla z nejakej starej knihy. Obyčajná pohľadnica mesta Holíč.

Rozmýšľam, ale neviem si spomenúť na nikoho, kto by bol z Holíča. Na druhej strane moja adresa  a text: "Pozdrav zo svojho rodného kraja zasiela Vlado. Ps. Ďakujem za pieseň"

Zircon - This is a contributing Drupal Theme
Design by WeebPal.