Ľudské osudy

Stalo sa mi to už tri krát. Kosila v mojich Priateľoch na FB. Neboli to iba imaginárne priateľstvá. S jednou som chodila do školy a po rokoch sme sa na FB stretli. Stretli sme sa aj v reáli, bola v kúpeľoch neďaleko nás, tak sme dali spolu kávu, pokecali sme o starých časoch na intráku. Dokonca podľa jej vzoru som sa potom stretla aj s ďalšími dievčatami, s ktorými sme trávili dlhé roky na internáte. Teraz som si uvedomila, že som dlhšie nevidela nič od nej. Išla som sa pozrieť a tam svietili dva statusy - všetko najlepšie k meninám. A na druhý deň už len R.I.P. Naposledy, keď sme spolu hovorili, tak spomínala, že je to zlé. Napriek tomu stále učila, bol to jej život.

Dva krát som sa tento týždeň v telke stretla s veľmi podobným príbehom. Prvý krát v životopisnom filme o Luise Spagnoli. Druhý krát včera sme nejakou náhodou sledovali dokument o ženách v českých väzeniach.

V oboch prípadoch išlo v podstate o to isté - týraná žena, despotický manžel. A oni obe trpeli. Keď prišiel, prvú ukecal, napriek všetkému, čo robil. A ona to vedela. Aj okolie to vedelo. Skončilo to tragicky, ubil ju k smrti. Potom skončil aj sám.

...tak mu (slovne) kožuch vyprášim!!!

Ešte som ani trochu nevychladla a doslovne pením nad toľkou trúfalosťou, drzosťou a bezohľadnosťou!

Príbeh sa začal v pondelok telefonátom Afričanovej mamy, keď mi oznámila, že je u doktora a nestihne preto vyzdvihnúť synov. Aby som ich teda samých poslala domov. Odkedy sa presťahovali, každý deň s nimi trénovala cestovanie U-bahnmi, aby dochádzku raz zvládli i oni dvaja sami a bez nej. Keby to raz bolo potrebné. Lebo človek nikdy nevie...

Že to RAZ príde veľmi rýchlo, ani sama mama netušila. A že je dôvod vážnejší, som sa dozvedela hneď na druhý deň. Afričanov brat dobehol za mnou, aby mi oznámil, že mamu od doktora previezli s ťažkými bolesťami brucha do nemocnice a tam okamžite podstúpila operáciu slepého čreva.