Ľudské osudy

Rozhodla som sa založiť tento blog kvôli tomu, že téma adopcie je mi veľmi blízka a osobnostne sa ma dotýka. Mám ale pocit, že je to téma až príliš tabuizovaná. Téma, o ktorej sa nerozpráva. Ale PREČO? Ja osobne na to odpoveď nepoznám. Ľuďom je to slovo známe, no nepovažujú to za prirodzený spôsob založenia si rodiny. A keď už aj niekto má adoptované dieťa, tak o tom veľmi nechce hovoriť.

Stalo sa mi to už tri krát. Kosila v mojich Priateľoch na FB. Neboli to iba imaginárne priateľstvá. S jednou som chodila do školy a po rokoch sme sa na FB stretli. Stretli sme sa aj v reáli, bola v kúpeľoch neďaleko nás, tak sme dali spolu kávu, pokecali sme o starých časoch na intráku. Dokonca podľa jej vzoru som sa potom stretla aj s ďalšími dievčatami, s ktorými sme trávili dlhé roky na internáte. Teraz som si uvedomila, že som dlhšie nevidela nič od nej. Išla som sa pozrieť a tam svietili dva statusy - všetko najlepšie k meninám. A na druhý deň už len R.I.P. Naposledy, keď sme spolu hovorili, tak spomínala, že je to zlé. Napriek tomu stále učila, bol to jej život.

Dva krát som sa tento týždeň v telke stretla s veľmi podobným príbehom. Prvý krát v životopisnom filme o Luise Spagnoli. Druhý krát včera sme nejakou náhodou sledovali dokument o ženách v českých väzeniach.

V oboch prípadoch išlo v podstate o to isté - týraná žena, despotický manžel. A oni obe trpeli. Keď prišiel, prvú ukecal, napriek všetkému, čo robil. A ona to vedela. Aj okolie to vedelo. Skončilo to tragicky, ubil ju k smrti. Potom skončil aj sám.