Ľudské osudy
Ja asi ani nepotrebujem nejakú radu. Mnohé vyriešil čas. A ja až po dlhých rokoch vidím, že to, čo sa vtedy javilo z môjho pohľadu ako veľká nespravodlivosť, to je vlastne dnes moja výhra. Aj keď ktovie, ako sa to celé ešte zvrtne.
Je to skoro 25 rokov dozadu. Bola som mladá a odvážna. A bez chlapa. Keď začal okolo mňa krúžiť úspešný ženáč, nejak sa mi zatemnil zrak. Bola som v osmom nebi. Lietala som. Niekto, komu stojím za pozornosť. Lichotilo mi to. Poznávala som to, o čom som dovtedy len tušíla. Výborný milenec äto som si myslela vtedy).
Hoci žil v pomerne spokojnej rodine, dve malé deti, ja som začala mať také myšlienky. Že aký by bol život s ním. Našťastie - toto mi vyjasnil hneď.
Dievčatá, podelím sa s vami o hlboký zážitok.
Vo štvrtok som bola u nás v Žiline na besede s Veronikou Homolovovu Tóthovou o jej knihe Mengeleho dievča.
S Veronikou sa virtuálne poznám z jednej dámskej skupiny na Facebooku. Osobne som ju stretla prvý raz. Je to mimoriadne sympatická žienka a má môj obrovský obdiv kvôli témam, ktorým sa vo svojej práci venuje.
Jej najnovším dielom je táto kniha. Skutočný príbeh mladého dievčaťa, ktoré prežilo štyri koncentráky a ušla z pochodu smrti. Toto dievča, dnes 94 ročná dáma, žije v Prahe a Veronike osobne celý svoj život vyrozprávala.
Už som písala o tom ako som sa vysporadúvala s tým, že sa to vôbec stalo, už som písala o problémoch so systémom, zdravotníctvom...
Už som písala o tom, ako moc je dôležité, ak chceme dať človeku šancu žiť, po mozgovej príhode a nie hniť na posteli, aké je dôležité venovať sa tomu človeku každý jeden deň...
Vypadla z nejakej starej knihy. Obyčajná pohľadnica mesta Holíč.
Rozmýšľam, ale neviem si spomenúť na nikoho, kto by bol z Holíča. Na druhej strane moja adresa a text: "Pozdrav zo svojho rodného kraja zasiela Vlado. Ps. Ďakujem za pieseň"
Nebudem písať o tomto roku, keďže neviem čo ma čaká a neminie. Ale o roku 2008, ktorý mi kamarátka pripomenula príspevkom na facebooku.
Silvester ako aj nový rok som vtedy privítala so seknutým krkom /stres z práce a daň za vedúcu pozíciu, naschvály od podriadenej, s manželom nový začiatok/ a pod srdcom moje malé dievčatko. Nevedela som čo skôr vybaviť, zariadiť, nervózna a paralyzovaná z krku... učila som sa spomaliť.
Fascinujú ma príbehy ľudí z minulosti. Často spomínam na svoju babku, tá bola taká dedinská kronikárka. Pamätala si všetko a všetkých :) Po rokoch na to spomínam a ľutujem, že som nepočúvala lepšie. A častejšie.
Je pre mňa napríklad fascinujúce, keď si uvedomím, že ľudia, ktorí mali koľkokrát len 4 ľudové sa vybrali do Ameriky. Znamenalo to vybrať sa z malej dedinky do nejakého mesta. Odtiaľ do Nemecka. Ani netuším, ako , asi vlakmi. No a nakoniec museli zaobstarať šífkartu, vybaviť zrejme aj víza alebo nejaké povolenie. Nalodiť sa na správnu loď. A nestratili sa ani tam.
Pred Vianocami u nás v kine bola premiera dokumentárneho filmu Ako to dokázali
Začiatkom roku sa okrem iného u nás pravidelne časovalo sloveso „zháňať“.
Zháňam, zháňaš, zháňame. Auto, nábytok a zvyšné bytové doplnky, no a nakoniec robotu pre mňa. Všetky akcie vrámci vymenovaných kategórií dodnes považujem za celkom zaujímavú, životnú skúsenosť. Presné poradie, v akom sme odškrtávali jednotlivé položky z dlhého zoznamu, mi dávno vypršalo z hlavy, preto si na tomto mieste zvolím vlastnú časovú postupnosť. Ani trochu to však neuberá z pravdivosti nasledujúcich udalostí.
Ale vráťme sa zasa nazad k pôvodnému príbehu:
„Ako si sa dostala ku robote v Nemecku?“ spýtala som sa Moniky s netajeným záujmom. Túžila som sa dozvedieť čo najviac. A najlepšie hneď. Od Á po Z-et.
Zircon - This is a contributing Drupal Theme
Design by
WeebPal.
