Ľudské osudy

O Peťkovi a punčákoch

Už dva roky chodím medzi postihnutých. Dospelých postihnutých. Takých, o ktorých sa 24 hodín denne starajú rodičia.

Na začiatku mi bolo povedané, že mám s nimi robiť ručné práce. Aj som sa snažila a skoro pol roka mi trvalo, kým som pochopila, že tadiaľ cesta nevedie. Sú to síce papierovo dospelí ľudia, avšak mentálny vek je veľmi, veľmi nízky. Niekde na prelome jasličiek a škôlky.  Teda, aby sme si rozumeli. Oni nie sú nešťastní. Majú svoje svety. V nich sa pohybujú, v nich sú si istí. Potrebujú to svoje, čo poznajú. Potrebujú vidieť mamu. A sebe podobných ľudí.

Keď som prišla prvý krát, Peťo chcel so mnou hrať karty. V hlave sa mi hnali všetky pravidlá, ako sa čo hrá. Úplne zbytočne. Ide iba o púšťanie kariet na zem. Na to som prišla oveľa neskôr.

Príbeh jednej lásky

Podoby lásky sú rôzne. Niekedy sa zdá, že tí dvaja, čo sa stretli, presne zapadli do sebe. Boli si súdení. A keby to bola rozprávka, alebo aspoň romantický film, žili by šťastne spolu až do smrti. Len ide o reálny život.

Manželské etudy

Možno ste už o tom počuli, prípadne to aj videli. Dokumentaristka Helena Treštíková natáčala tuším 30 rokov manželské páry. Sprevádzala ich vlastne životom. Veľmi zaujímavé, ako ide ľudský život. Začalo to celé niekedy v sedemdesiatkach.

V roku 2011 začala natáčať s novými manželskými pármi. Zatiaľ je natočených 8 rokov a práve aktuálne beží tento cyklus na ČT2

Pozeráme to. Aj keď po pravde, je to pre mňa dosť depresívne. Tuším je po tých osmych rokoch rozvedených viac manželstiev, ako tých, čo vydržali.

NEBOJTE SA ADOPCIE

Rozhodla som sa založiť tento blog kvôli tomu, že téma adopcie je mi veľmi blízka a osobnostne sa ma dotýka. Mám ale pocit, že je to téma až príliš tabuizovaná. Téma, o ktorej sa nerozpráva. Ale PREČO? Ja osobne na to odpoveď nepoznám. Ľuďom je to slovo známe, no nepovažujú to za prirodzený spôsob založenia si rodiny. A keď už aj niekto má adoptované dieťa, tak o tom veľmi nechce hovoriť.

blúdenie v duši

Kde sa podela rovnováha včerajška, bytia, obyčajnej každodennosti. Vždy vedela, kam kráča, vždy mala ciele, poznala význam činov. Strata mamy ju zneistila a teraz blúdi v krivkách sínusoidy. Od radosti ku starosti, od úsmevu k slzám. Bez koreňov, bez vnútorného pokoja.

Blúdi. Hľadá seba a zmysel všetkého...

Facebookové priateľstvá

Stalo sa mi to už tri krát. Kosila v mojich Priateľoch na FB. Neboli to iba imaginárne priateľstvá. S jednou som chodila do školy a po rokoch sme sa na FB stretli. Stretli sme sa aj v reáli, bola v kúpeľoch neďaleko nás, tak sme dali spolu kávu, pokecali sme o starých časoch na intráku. Dokonca podľa jej vzoru som sa potom stretla aj s ďalšími dievčatami, s ktorými sme trávili dlhé roky na internáte. Teraz som si uvedomila, že som dlhšie nevidela nič od nej. Išla som sa pozrieť a tam svietili dva statusy - všetko najlepšie k meninám. A na druhý deň už len R.I.P. Naposledy, keď sme spolu hovorili, tak spomínala, že je to zlé. Napriek tomu stále učila, bol to jej život.

Masky padli

Masky padli.

Zomrela jej matka, akosi rýchlo. Nový rok úplne v pohode, veľká noc už v nemocnici. Krutá diagnóza a sviňa ortieľ. Neliečiteľné, neoperovateľné, život ohrozujúce! A to len tak?!  Hm...áno, len tak!

Prečo neodídu????

Dva krát som sa tento týždeň v telke stretla s veľmi podobným príbehom. Prvý krát v životopisnom filme o Luise Spagnoli. Druhý krát včera sme nejakou náhodou sledovali dokument o ženách v českých väzeniach.

V oboch prípadoch išlo v podstate o to isté - týraná žena, despotický manžel. A oni obe trpeli. Keď prišiel, prvú ukecal, napriek všetkému, čo robil. A ona to vedela. Aj okolie to vedelo. Skončilo to tragicky, ubil ju k smrti. Potom skončil aj sám.

spomienky... ?

Pomaly bude rok. Rok od konca životnej cesty mojej drahej mamy. Statočnej, pracovitej, múdrej, vyhranenej, s jasnými predstavami o životných hodnotách a fungovaní sveta. Mala na všetko svoj názor, vedela poradiť, nebála sa noviniek, ani spoločenských zmien.

Jednoducho, patrila medzi „neohrozený druh“.

Až kým... kým ju do pazúrov nezdrapil nádor mozgu... zo dňa na deň, bez ohlásenia, bez zľutovania... Pomaly vykrádal jej telo a dušu... kým z nej ostala nehybná bezvládna hmota... moja drahá krásna mama...

Zúfalo sme všetci hľadali cesty, spôsoby, možnosti pomoci, záchrany ... do posledných chvíľ sme verili... aspoň na vozíku. Čo na tom? Hlavne, že bude s nami. Veď, ako bez nej? Zajtra ani slnko nevyjde... BEZ NEJ!!! ...

 

Naničmama.sk

Každá z nás sa občas cíti nanič. S nami ten pocit prekonáte!
Zvládnite spolu s nami deti, manžela, domácnosť, varenie, prácu, zdravie, krásu ... Všetko vrámci hesla - Som krásna, múdra, úspešná a už len občas v "depresii" ;). Podeľte sa o svoje zážitky, skúsenosti v blogu, požiadajte o radu v diskusnom príspevku, alebo v právnej poradni, podeľte sa so svoj recept, pridajte obrázok