Ľudské osudy
Dievčatá, podelím sa s vami o hlboký zážitok.
Vo štvrtok som bola u nás v Žiline na besede s Veronikou Homolovovu Tóthovou o jej knihe Mengeleho dievča.
S Veronikou sa virtuálne poznám z jednej dámskej skupiny na Facebooku. Osobne som ju stretla prvý raz. Je to mimoriadne sympatická žienka a má môj obrovský obdiv kvôli témam, ktorým sa vo svojej práci venuje.
Jej najnovším dielom je táto kniha. Skutočný príbeh mladého dievčaťa, ktoré prežilo štyri koncentráky a ušla z pochodu smrti. Toto dievča, dnes 94 ročná dáma, žije v Prahe a Veronike osobne celý svoj život vyrozprávala.
Už som písala o tom ako som sa vysporadúvala s tým, že sa to vôbec stalo, už som písala o problémoch so systémom, zdravotníctvom...
Už som písala o tom, ako moc je dôležité, ak chceme dať človeku šancu žiť, po mozgovej príhode a nie hniť na posteli, aké je dôležité venovať sa tomu človeku každý jeden deň...
Vypadla z nejakej starej knihy. Obyčajná pohľadnica mesta Holíč.
Rozmýšľam, ale neviem si spomenúť na nikoho, kto by bol z Holíča. Na druhej strane moja adresa a text: "Pozdrav zo svojho rodného kraja zasiela Vlado. Ps. Ďakujem za pieseň"
Nebudem písať o tomto roku, keďže neviem čo ma čaká a neminie. Ale o roku 2008, ktorý mi kamarátka pripomenula príspevkom na facebooku.
Silvester ako aj nový rok som vtedy privítala so seknutým krkom /stres z práce a daň za vedúcu pozíciu, naschvály od podriadenej, s manželom nový začiatok/ a pod srdcom moje malé dievčatko. Nevedela som čo skôr vybaviť, zariadiť, nervózna a paralyzovaná z krku... učila som sa spomaliť.
Fascinujú ma príbehy ľudí z minulosti. Často spomínam na svoju babku, tá bola taká dedinská kronikárka. Pamätala si všetko a všetkých :) Po rokoch na to spomínam a ľutujem, že som nepočúvala lepšie. A častejšie.
Je pre mňa napríklad fascinujúce, keď si uvedomím, že ľudia, ktorí mali koľkokrát len 4 ľudové sa vybrali do Ameriky. Znamenalo to vybrať sa z malej dedinky do nejakého mesta. Odtiaľ do Nemecka. Ani netuším, ako , asi vlakmi. No a nakoniec museli zaobstarať šífkartu, vybaviť zrejme aj víza alebo nejaké povolenie. Nalodiť sa na správnu loď. A nestratili sa ani tam.
Pred Vianocami u nás v kine bola premiera dokumentárneho filmu Ako to dokázali
Začiatkom roku sa okrem iného u nás pravidelne časovalo sloveso „zháňať“.
Zháňam, zháňaš, zháňame. Auto, nábytok a zvyšné bytové doplnky, no a nakoniec robotu pre mňa. Všetky akcie vrámci vymenovaných kategórií dodnes považujem za celkom zaujímavú, životnú skúsenosť. Presné poradie, v akom sme odškrtávali jednotlivé položky z dlhého zoznamu, mi dávno vypršalo z hlavy, preto si na tomto mieste zvolím vlastnú časovú postupnosť. Ani trochu to však neuberá z pravdivosti nasledujúcich udalostí.
Ale vráťme sa zasa nazad k pôvodnému príbehu:
„Ako si sa dostala ku robote v Nemecku?“ spýtala som sa Moniky s netajeným záujmom. Túžila som sa dozvedieť čo najviac. A najlepšie hneď. Od Á po Z-et.
„Počuj, ty si Slovenka?“ oslovila ma zhurta v rodnej reči na prvý pohľad prísne vyzerajúca dievčina. Vekovo som ju správne odhadovala (plus/mínus) na rovnaký ročník. Na namosúrenom výraze jej pridával predovšetkým nevhodne zvolený, hrubý a dosť tmavý rám jej okuliarov. Akonáhle ich zložila a usmiala sa, zjavila sa svetu pohľadná, sympatická tvár s jemnými črtami. No a na začiatku ma zmýlil aj jej veliteľsky znejúci hlas. Hnedé, husté vlasy mala ostrihané na páža. Dvojo očí tej istej farby si ma práve zvedavo premeriavalo.
Kľúčom je kľúč
Je len jedna cesta za šťastím, a to prestať sa trápiť nad tým, čo je mimo našu moc.
Epiktétos
Udalosti, ktoré sa odohrali v nasledujúcich ôsmich mesiacoch, by niekto možno považoval za hotovú katastrofu. Ja zasa s odstupom času tvrdím, že scenár k príbehu musel byť vopred kdesi a kýmsi pedantne vypracovaný a jednotlivé časti do seba až zarážajúco presne zapadali dokonalým, skladačkovým systémom.
Ahojte, mam 15 r. a začala som blicovať...samozrejme som s tým už skočila a budem vzorne chodiť do školy.
Milujem keď niekto alebo niečo - človek, zážitok, pocit, keď niekto alebo niečo smrdí človečinou.
Toho, nie dobrého, sme už pri vybavovačkách, lekároch, zažili vskutku dosť a písala som o tom...o čom som však ešte nenapísala - keď sú ľudia ľuďmi...
Sú to len okamihy, možno minúty ale to teplo v človeku ostane veľmi dlho...
Zircon - This is a contributing Drupal Theme
Design by
WeebPal.
