Rakovina - 1.časť - Ako sa to všetko začalo

Drahé naničmamy,

rozhodla som sa že vám v niekoľkých blogoch sprostredkujem svoje postrehy v boji s chorobou z ktorej má obavy asi každý človek. Už dopredu upozorňujem, že môj neskonalý zmysel pre humor ma neopustil ani v týchto chvíľach, preto sa budem snažiť túto tému trošku aj odľahčiť ale zároveň sa nechcem dotknúť nikoho, kto to možno prežíva alebo vníma inak ako ja. Všetko čo napíšem sú čisto moje subjektívne pocity a reálne zážitky, ktoré sa skutočne stali. Ăšsmev

Ako sa to všetko začalo....

Patrím k ľuďom, ktorí si celý život mysleli že "mne sa to predsa nemôže stať". Podľa toho som aj žila. Zdravo som sa stravovala, denne cvičila, pozitívne myslela. Bola som v podstate šťastný človek. Mala som krásnu rodinu, milujúceho manžela, nádherné deti, majetkovo sme už boli zabezpečení v zmysle žiadna hypotéka a pod. Všetko bolo až príliš krásne na to aby to tak mohlo ostať. Kým som jedného pekného jesenného dňa nezistila že môj milujúci manžel má nazvime to nadštandardný vzťah s jednou svojou kolegyňou. Nechcem túto tému rozvádzať, pretože je to už za mnou (to je iný príbeh), len šok ktorý som vtedy prežila a ktorý ma nesmierne zasiahol psychicky som v tom čase nedokázala zvládať tak ako som možno mala. Jednoducho bol to pre mňa taký obrovský stres, že to pochopí len ten, čo to prežije. Nejedla som, nespala, neskutočne som sa trápila čo bude, ako to celé skončí. Trvalo to mesiace. Medzitým som sa rozhodla zmeniť prácu, nakoľko mi ponúkli takú, ktorá by ma bavila viac, takže som dala v práci výpoveď a k 31.12. som v práci skončila. Od marca som mala nastúpiť do novej. Tie 2 mesiace som chcela využiť na to aby som si to doma dala všetko do poriadku, aby sme mali definitívne za sebou skúšku, pred ktorú sme boli postavení.

Dni kedy som pociťovala nadmerný stres z toho všetkého som sa snažila tráviť aj v posilňovni, pomáhalo mi to nabiť sa energiou a aspoň chvíľku nemyslieť na to, čo sa stalo. Až jedného dňa som pri cvičení na lavičke spozorovala, že neviem jeden prsný sval napnúť tak isto ako ten druhý. Ako by mi tam niečo vadilo, sťahovalo sval. Chytila som si prsník a zdalo sa mi že je tam nejaká gulička, hrčka rovno pod bradavkou, neviem ako to presne nazvať. Mala som práve 3 dni pred menzesom, prsia ma aj pobolievali, tak som si vravela, že počkám do menzesu či hrčka nezmizne, či to nie je nejaká cysta a potom uvidím čo ďalej. Snažila som sa tomu nepripisovať nejakú dôležitosť, ale zároveň mi vnútorný hlas hovoril, že by som to nemala podceniť. Patrím totiž k ženám ktoré nikdy nemali žiadnu cystu v prsníku, žiadnu hrčku, tukový vankúšik, proste nič. Preto som bola rozhodnutá že určite s tým zájdem k lekárovi. Po menzese hrčka nezmizla, dokonca som mala pocit ako by sa ešte zväčšila. Samozrejme človek si už aj kadečo nahovára a začína rozmýšľať, že čo ak by to bolo niečo zlé. Veď mne sa predsa nemôže nič zlé stať! Som mladá na to aby som mala rakovinu! To majú ľudia ktorí nežijú tak zdravo ako ja! .....také myšlienky mi vírili hlavou a potom si vravím: "Veď jedna hrčka v prsníku nemusí hneď znamenať niečo zlé, bude to len fibroadenón, uľaví sa mi keď to lekári potvrdia a vybavené". 

Tak som navštívila môjho gynekológa. Keď som mu ukázala na ktorom mieste som si našla hrčku tak ako prvú vetu povedal: "Hm....toto nebude dobré....". Oblial ma studený pot. Objednala som sa na ultrazvuk, termín mi dali o 2 týždne. Doslova som si ho v inom meste vyprosila, lebo u nás by ma boli objednali o 3 mesiace. Môj blbý pocit sa znásoboval každým dňom. 2 týždne čakať čo vám na ultrazvuku povedia....Doktorka, ktorá mi robila ultrazvuk len zhodnotila že je tam 14mm hrčka ale nevyjadrila sa nijakým spôsobom či je to zlé, dobré, len mi odporučila aby som to určite dala overiť biopsiou. Označila hrčku ako BIRADS4, čo môže byť vlastne buď dobré alebo zlé, bez histológie sa to nedalo jednoznačne definovať. Tak som sa objednala do Mammacentra do Banskej Bystrice na biopsiu. Zákrok bol v pohode, len trošku nepríjemné ale nič čo by sa nedalo zvládnuť. Podozrivé mi bolo, že lekárka ktorá mi robila biopsiu celý čas nepovedala ani slovka. Keď lekári nehovoria, je to zlé. Keďže oni sa tam venujú hlavne prsníkom, už podľa ultrazvuku vedia, či je to dobré alebo zlé. Ak lekár mlčí, je to zlé. Na výsledky bolo potrebné čakať 10 dní. Za tých 10 dní som sa snažila pripraviť sa na to, že to bude zlé. Už som si bola 100% istá, že ma dobrá správa nečaká. Pár dní predtým ako som mala mať výsledky, som bola v jednom obchodnom centre s manželom na nákup. Stretli sme jednu z jeho kolegýň, ktorá je aktuálne na materskej dovolenke. Zdala sa mi nejaká iná ako predtým, ale hovorím si, však materstvo ženu zmení.....a keď sa ju manžel spýtal ako sa má, tak ona odpovedala: "Veď mám rakovinu prsníka, ty to nevieš?" a ukázala nám holú hlavu pod čiapkou....zamrazilo ma. Tá žena bola asi o 6 rokov mladšia ako ja!! Tak sme jej popriali nech sa drží a nech je všetko v poriadku a išli ďalej. Vtedy zo mňa vyšla veta: "Takto dopadnem aj ja." Manžel sa na mňa pozrel a nechápal, vraj si zase len niečo namýšľam. Každá žena má svoj 6.-ty zmysel, ktorý neklame.... 

A tak nastal deň, kedy som si mala ísť pre výsledky biopsie. Vonku krásne svietilo slnko, bol naozaj nádherný jarný deň. Vošla som do ordinácie pána primára, usmial sa, podal mi ruku, predstavili sme sa navzájom. Pozerá na mňa a hovorí: "Mám pocit že ste nejaká napätá, nie ste v strese?". Vravím mu, že som, že sa bojím aké budú výsledky. On sa na mňa usmial a vraví mi: "Ja pevne verím že to bude dobré....ideme to pozrieť....." Naťukal moje meno do počítača, zvraštil obočie a hovorí: "No tak dobré to nie je, máte duktálny invazívny karcinóm grade1-2....atď.....atď....atď....atď....." Všetko mi vysvetlil čo znamená, aké sú prognózy, možnosti liečby. Jednoznačne mi ako prvé odporučil operáciu, aby sa nádor odstránil operatívne a potom sa uvidí čo ďalej. Súhlasila som so všetkým čo mi navrhol. Ešte sa ma opýtal či mám nejaké otázky. Povedala som že áno, mám len jednu otázku. "Pán primár, je možné takýto prípad ako som ja vyliečiť alebo len liečiť?" On sa na mňa pozrel a úprimným hlasom mi povedal: "Ja myslím, že takýto prípad sa dá vyliečiť." To mi stačilo. V duchu som si povedala: "Tak ideme do boja!". Verte či nie, ja som z tej ordinácie vyšla s úsmevom. V čakárni bola kopa ľudí, čakal ma tam manžel a brat. Videli aká som spokojná. Manžel mi hovorí: "Tak ako??? Dobré??" Vravím: "Áno, dobré. Mám rakovinu, ale dá sa to vyliečiť!"  Ľudia v čakárni na mňa nechápavo pozerali. Bola som úplne nadšená z toho, že celý ten stres zo mňa opadol, že konečne viem na čom som a že hoci je to zlé, stále to nie je také zlé aby sa to nedalo zvládnuť. Šanca existuje a ja  sa jej chopím! 

A tu niekde sa to začalo....dostala som pozvánku do neba, ale rozhodla som sa odložiť ju do šuflíka a pobiť sa o svoje miesto na tejto zemi. Moje meno v preklade znamená "malá bojovníčka" a verte či nie, bojujem nie ako malá bojovníčka ale ako statný lev! Ăno

....pokračovanie o pár dní.....

Komentáre

Annie, ďakujem, že si začala písať tento blog a teším sa na pokračovanie TlieskamTlieskamTlieskam

hmm, to čakanie si asi dokáže predstaviť iba ten, čo to zažil. Je to nenormálne

Fú, taká sila ide z toho príbehu... ja verím, že si bojovníčka a teda pre mňa po prečítaní týchto riadkov aj vzorom, ďakujem že si sa podelila. Držím palce a prajem veľa síl ObjímamObjímamObjímam.

Áno sú jedinci ktorí majú dané od toho zhora neskutočnú vnútornú silu zvládnuť aj takéto situácie-jedna bola moja kamarátka bohužial bola-ktorá sa liečila 8rokov a ked som bola s ňou hanbila som sa jej posťažovať rozdavala okolo seba tolko sily a optimizmu..áno poplakala si ale ako mi vravela len vtedy ked bola sama.Druhá osoba je z rodiny 25!!rokov odoláva rakovine-každych 5rokov jej niečo odrežú.Prekonala počas liečby smrť dospelého dieťaťa,vyhodenie z vlastného domu synom,krádež celoživotných úspor(pred 1operáciu dala disp.právo a do úschovy vkl.knižku neveste tá to všetko vybrala)   Vždy ked ide na operáciu hovorí už žiadna chemo a pod.a po operácií všetko absolvuje a kto ju nepozná ani netuší s čím zápasí.myslím že pri tretej operácií jej povedal jeden primár,že keby mali pacientov s takymto pristupom a povahov tak úmrtnosť je minimálna...Zatial je sebestačná aj ked s určitými obmedzeniami ale radosť sa sńou rozprávať...Kvietok

Klobúk dole, pre takouto žienkou ...

oprava-povahou..

Ďakujem, že sa s nami delíš o svoj príbeh, možno niekoho inšpiruješ, ešte aj pútavo píšeš.Mrkám Nech ťa optimizmus aj naďalej sprevádza, a hlavne véééľa zdravia prajem ...

Dakujem za pismenka a velmi držím palce, nech je uz dobre

Každá choroba nám chce niečo povedať.....nie naznačiť, ale priamo vykričať. Ak pochopíme čo, máme spolovice vyhrané....tá druhá polovica je prijať to a zmeniť práve ten neurastenický bod, ktorý všetko spustil. Nebojovať .... skamarátiť sa s chorobou. Nepriateľ robí len ťažkosti a problémy, kamarát chápe a pomáha. To mám od 2-násobnej onkologickej pacientky, ktorá jednu rakovinu prekonala pred 30 rokmi a druhú pred 15-timi. 

Všetko dobré prajem ...... veľa síl a pohody Objímam  

Viem o čom píšeš, toto všetko som absolvovala so svojou 75 ročnou maminou, začalo to tým, že mi ani nechcela povedať, že si našla pomerne veľkú hrčku na prsníku, volala sestra, vieš , aký problém má mamina ?, začali sme to riešiť, k lekárovi som ju musela dotlačiť takmer násilím, teraz je už po chemoterapii, našťastie bola slabšia, vlasy jej nevypadali, čoho sa veľmi obávala, telo všetky tie procedúry znášalo celkom v pohode, horšie to bolo s jej psychikou, niekedy to bolo aj nad moje sily, ale snažila som sa pomáhať jej ako to išlo, teraz dúfam, že už to bude len dobré. Musela som to napísať, držím palce, nech tú potvoru úspešne zdoláš, veľa síl, energie a skoré uzdravenie Slnko

  

Objímamnuž bod spustenia bol istý a viem aké boli dni čakanie pre teba ťažké, nevedieť je oveľa horšie ako vedieť, nevedieť je veľké trápenie a tak chápem že si bola rada ked stres opadol, lebo konečne bola nádej. Myslím že si našla aj správneho človeka, lebo nie každý to vie takto povedať.

Pamätám sa ked môj otec mal prvý nádor a teda prvý nápor rakoviny, bolo to dávno a neboli také možnosti ale moja mama stále hovorila - nedal si povedať a to družstvo ho dostalo do rakoviny. Nevedel sa zmieriť s tým že mu zobrali polia a založilo sa u nás družstvo. Po rokoch prišiel druhý nápor vtedy  sa ma pýtal primár - čo také ťažké nevedel prekonať otec? - hovorím založenie družstva.

Nakoniec tam aj pracoval veľmi si ho tam vážili chodil ku každému teleniu kde si nevedel pomôcť zverolekár. Takže s tým s čím sa nevedel zmieriť nakoniec bolo všetko inak, len s telom a zákernou chorobou už nie.

Nebojím sa o teba, vysporiadala si sa aj s minulosťou a si vyrovnaná a to je veľký základ ku všetkémuKvietokSlnkoSrdce

Zircon - This is a contributing Drupal Theme
Design by WeebPal.