Rakovina - 2.časť - Prijatie skutočnosti

2.časť - Prijatie skutočnosti

Deň, kedy som sa rozhodla nad chorobou zvíťaziť, si presne pamätám. V ten deň sa mi zmenil život. Musela som prijať skutočnosť, že som chorá. Viete, ráno sa pozriete do zrkadla, vyzeráte rovnako ako každý iný deň, ale zrazu je niečo iné. Poviete si: "Som skutočne chorá? Nie je to len omyl? Zlý sen?" V zrkadle vidíte tú istú tvár ako včera, ale viete, že máte malé tajomstvo, ktoré skôr či neskôr vypláva na povrch. Prijať chorobu bolo oveľa jednoduchšie ako som si myslela. Čakala som kedy mi začnú hlavou víriť myšlienky typu: "Prečo práve ja???" ....ale na počudovanie, nestalo sa tak. Do dnešného dňa som si ani jediný krát nepoložila túto otázku. Nevyronila som jedinú slzu kvôli chorobe. Ak si už musela choroba niekoho vybrať, som šťastná že si vybrala mňa a nie niekoho z mojich blízkych! 

Pripravovala som sa na operáciu a ani nebol čas nad niečím veľmi uvažovať. Mala som pred sebou cieľ. Priala som si aby sa celý nádor podarilo operatívne odstrániť a aby som potom mohla podstúpiť všetko čo ma ešte čakalo a o čom som ešte vtedy netušila. Chcela som tú malú protivnú guličku, ktorá mi spôsobovala vrásky na čele, odstrániť čím skôr. Našťastie lekári mali ten istý názor ako ja, že nie je načo čakať a objednali si ma na konzultáciu a ďalšie vyšetrenia. Pán primár mi presne vysvetlil o akú operáciu sa jedná, aké vyšetrenia je ešte potrebné absolvovať. Pýtala som sa ho: "Pán primár, bude sa dať ten nádor odstrániť?" "Ja dúfam, že áno! Pokúsime sa urobiť to tak, aby sme prsník zachovali." odpovedal mi s kľudom angličana. Usmiala som sa na neho a spokojná s odpoveďou som prikývla. Zrazu mi úsmev zamrzol. "No moment", hovorím si v duchu, "Akože zachovať prsník?? Niekto tu snáď uvažuje nad tým že by mi ho mali vziať???" Vtedy mi prvýkrát napadlo, ako ľahko sa dá o prsník prísť. Ja som si ani nepripúšťala možnosť že by som o neho mala prísť a tak som rýchlo chmúrne myšlienky poslala o dom ďalej a sústredila som sa len na to, že to urobia tak, aby mi prsník ostal. Lekári mali moju plnú dôveru.

Čakala ma séria vyšetrení. Ako prvé som musela absolvovať mamograf, nakoľko som ešte nemala 40 rokov, tak mi toto vyšetrenie spravili až po potvrdení karcinómu z biopsie. Rovnako USG prsníka, USG brucha, uzlín, malej panvy.....všetko čo si len viete predstaviť. Tieto lekárske veci nebudem do detailov rozpisovať, nie je to cieľom tohto príbehu. Začínala som byť unavená z toho chodenia po doktoroch. Ja, ktorá som zašla za doktorom len keď som mala pôrodné bolesti, alebo sa už 2 týždne trápila so zápalom priedušiek....zrazu práve ja som bola každý deň v nejakej inej ordinácii, ambulancii, čakárni....Našťastie čas bežal veľmi rýchlo a 10 dní po stanovení diagnózy som už išla na operáciu. Nikdy predtým som nebola v narkóze, ani som nemala niečo zašívané či zlomené. Čiže som bola absolútny nemocničný nováčik. Netušila som do čoho idem. Jedno viem iste, tešila som sa. Tešila som sa, že lekári urobia všetko preto, aby mi nádor odstránili. Čakala som, kedy príde ten strach z operácie o ktorom každý hovorí. Nestalo sa, vôbec som sa nebála. Nevedela som sa dočkať chvíle, kedy otvorím oči a povedia mi, že nádor je preč. Na operačnej sále to vyzeralo super, juj hneď by som sa bola popozerala po tých prístrojoch a popýtala sa na všetko čo ma zaujímalo. Lenže on ten usmievavý pekný mladý anesteziológ mal zrejme iný názor a kým som si stihla obzrieť jeho úžasné modré oči, ktoré na mňa pozerali spoza skiel okuliarov, tak už som sa porúčala do ríše snov. Taký pekný chlap a takto pri ňom zaspať! Chichocem sa

Zobudila som sa na nemocničnej posteli v izbe, v ktorej som bola hospitalizovaná. Otvorila som oči a waaw....ja ŽIJEM! To bolo absolútne úžasné zistenie. Prežila som to, paráda! Bála som sa hýbať, pretože som nevedela aký mám veľký rez, či nie som napojená na prístroje a podobne, tak som len poprosila tetu čo so mnou bola na izbe, aby mi podala mobil. Ja musím zvestovať tú skvelú správu domov! Juj to bolo radosti. Zavolala som narýchlo manželovi a potom som si ešte spokojne pospala. Zobudila som sa poobede hladná ako vlk a šťastná že ma nič nebolí. Ľudia moji, ja som si roky tak úžasne nepospala! Tá narkóza, to je bomba vec! Ja som mala tak skvelú náladu, že som si od sestričky pýtala rezeň a kávu. Vraj mi môže byť po narkóze zle, tak mi nemôžu dať nič. Pomóóóc. Akože zle??? Veď mne bolo zle od hladu!! To bol strašný hlad. Neskutočný. Neopísateľný. Hrozne sa mi žiadalo jesť. Čokoľvek, to bolo jedno, len nech mi niečo dajú. Vraj musím čakať. Nakoniec sa teta čo bola so mnou v izbe nado mnou zľutovala a zjedla som jej banán, všetky piškóty a tajné zásoby ktoré mala so sebou z domu. Dieru v bruchu to síce len naoko zaplátalo, ale potešilo. No nemohli mi dať rovno ten rezeň? Aj tak mi nič nebolo. Ale hlavne že už môj žalúdok nespieval smutnú pesničku. Na druhý deň ráno som išla domov.

Nastal čas oznámiť najbližšej rodine, že som chorá. Najradšej by som to nebola hovorila nikomu, pretože som nechcela nikoho zaťažovať a vyvolávať prehnaný záujem o moju osobu, ale na druhej strane mi prišlo nefér, aby sa to dozvedeli od niekoho na ulici, kto len tak vypustí do éteru takú informáciu. Som "lukratívna" osobnosť, pretože som dosť známa v našom malom meste, relatívne mladá, 2 malé deti, mám pekného a pracovitého manžela ktorého bude treba utešovať....na takých si vždy radi zgustnú všetky miestne klebetnice. Oznámila som túto informáciu svokre a mojej mame. Každá si to vzala po svojom, obom som dala jednoznačne najavo, že nepotrebujem ani súcit, ani ľútosť ani žiadny záujem o moju chorobu. Samozrejme obidve začali ešte v ten deň túto senzačnú novinu šíriť medzi svojich známych a čoskoro toho bolo plné mesto. 

Asi týždeň po operácii mi prišla sms od jednej známej: "No teda, ty si ale namyslená! Ty sa ani nepochváliš že si chorá! J." .....chápete to??? Dobre tomu rozumiem? Mám sa chváliť že mám rakovinu? Začali ma zastavovať ľudia, ktorí sa mi bežne len zo slušnosti pozdravili. Chceli informácie z prvej ruky. Čo som mala povedať? Veď som ešte sama nič nevedela. Vedela som len toľko, že po zotavení z operácie ma bude čakať onkologická liečba. Niekedy som si pripadala ako keby som mala vytetované na čele: "To je tá, čo má rakovinu". Vnímala som všetky tie pohľady aj od chrbta, šuškanie do uška, ako si obzerali môj prsník. Niektorí mali dokonca tú drzosť, že chceli môj prsník vidieť! Prečo ho nechceli vidieť kým nebol operovaný? Vtedy mi prvýkrát skrsla myšlienka v hlave, že ak toto celé chcem prežiť, tak musím nájsť takú taktiku a stratégiu, aby som sa zbavila dotieravcov a zároveň aby som im nedala príležitosť na ďalšie klebety. 

Presne vtedy som sa rozhodla, že sa nikdy nebudem na nič sťažovať ohľadom môjho zdravotného stavu. Budem vždy veselá a optimistická a budem túto radosť zo života rozdávať všetkým okolo seba. Prestala som si robiť akékoľvek plány do budúcna. Niekto hovorí, že treba mať plán, ktorý nás posúva vpred. Ja ho nemám. Nechcem. Nepotrebujem. Konečne som sa naučila žiť pre dnešok. Ráno sa zobudím a je jedno či prší alebo svieti slnko. Vždy je krásny deň, pretože žijem! Každý deň mám len ten cieľ, aby som ten deň prežila plnohodnotne a aby som rozdávala všade úsmev a dobrú náladu. Operáciou totiž nič neskončilo. Operáciou všetko len začalo. Začala dlhá cesta, na konci ktorej ešte nikto netuší čo bude. 

 

..........pokračovanie o pár dní...........

Komentáre

SrdceObjímamObjímam

Ja žasnem, usmievam sa, v duchu tlieskam, dúfam, želám a hlavne verím....

Teší ma Tvoj prístup k tejto chorobe. Si úžasná.Slnko 

SrdceSrdceSrdceSrdceUzasne si to napisala,vzala som si ponaucenie,ze netreba  hned hadzat flintu do zita a vzdy sa oplatí bojovat lebo nadej zomiera posledna.Tvoj pristup ku chorobe je uzasny.Zo srdca TI zelam aby sa rychlo uzdravila a uzivala svoju rodinku.ObjímamObjímamObjímamObjímam

No teda, pekne z ostra si to zobralaSrdce

Obdivhodne si ty ziena ;)
Zircon - This is a contributing Drupal Theme
Design by WeebPal.