Novodobé vojny sa vraj presunuli na športové ihriská

Nedávno ma vytiahla švagriná na konferenciu Ženy ženám v Košiciach. Celkom zaujímavé témy tam boli spomenuté, rozobraté ... O nás ženách mamách, našich mužoch, stravovaní ... Zaujala má však myšlienka, ktorú známy český psychológ Jan Svoboda, krátko spomenul, pomedzi problematiku rodičovskej výchovy. Aspoň dúfam, že to bol on a nie Peter Podlesný, ktorý rozprával  na tému Kde sú muži? Ozaj si už nie som istá. Hambím saSnáď mi páni odpustia.

Pointa, vraj novodobé vojny sa odohrávajú na športových ihriskách. Na olympiádach, futbalových, hokejových štadiónoch ... Ono na tom asi niečo bude, keď si predstavím, koľko agresie, zúfalstva aj eufórie sprevádzajú futbalové zápasy, od tretej ligy, cez kvalifikačné zápasy až po majstrovstvá sveta.

Mnohé z nás už asi zažili vulgárne nadávky na protihráčov, rozhodcu, bitky fanúšikov na štadiónoch, v meste ... Až po rasistické pokriky bulharských fanúšikov na anglických futbalistov, demolovanie aut slovenským fanúšikom Maďarmi, cez pískanie Slovákov počas niektorej hymny na majstrovstvách sveta v hokeji ... , bitku už ani neviem koho všetkého v centre Bratislavy ... To je len pár relatívne čerstvých momentiek, ktoré mi utkveli v pamäti. Však aj zákulisie organizovania majstrovstiev sveta v atletike, bolo celé prapodivné.

A športovci sa stávajú národnými hrdinami, viď Peter Sagan ..., tak ako voľakedy boli uctievaní slávni bojovníci? 

Asi by sme mali byť len rady, že namiesto vojen si agresiu vybíjajú chlapi pri športovom zápolení, fandení ..., Len miestami je to dosť zúfalé, keď počúvam sprostredkované zážitky, synovca pri rozhodovaní mládežníckeho, občas dospeláckeho futbalu po dedinách ....  alebo neskutočné reakcie, na športovcov tmavej pleti ....

Komentáre

Pár dedinských zápasov mám odžitých a pri otázke ako môžu takto hnusne nadávať pred deťmi mi bolo vysvetlene že to prosto patrí ku tomu... Hokejové kluby majú svoje "hymny" plne sprostych slov a agresie... Keď hráme hokej s blízkym mestom u nich, strážia nás kukláči aby sme nedostali na držku - lebo to vraj patrí k tomu... Rivali na ihrisku aj mimo neho. Ale také majstrovstvá sú úplne o niečom inom. Spolu sedia fanúšikovia všetkých krajín, spolu sa fotia, spolu strngaju pivom a tá rivalita je len na štadióne počas zápasu. Neprenasa sa mimo. Prečo? Prečo tatko, ktorý povzbudzuje svojho syna na dedinskom zápase by mi úplne v pohode rozbil hubu v dedinskej krčme po zápase ak by som fandila druhému tímu ale na veľkých podujatiach nie je problém si podať ruku s inými národmi?

Tak toto by ozaj aj mňa zaujímalo. Však toto obyčajný dedinský futbal, malí chlapci a rodičia, občas ja tréneri, plní agresivity ... a potom sa niet čo čudovať deťom? Na tých majstrovstvách by to bolo inom, keby sme mali šancu na titul ..., či vstupenky drahé, lokalita daleko, tak už ten výber divákov je trochu selektívny? Neviem, alebo je v tom nejaká ta zodpovednosť, sme organizátori ....?

Na majstrovstvách v Ostrave bola atmosféra mimo štadiónu úplne rovnaká - všetci fanúšikovia sa bavili spolu... Niečo úplne iné sú ultras... Vieme o nich, vieme ich dokonca identifikovať a predsa to pustíme do krajiny nech nám ulice rozbiju, vynakladame prostriedky na tisícky policajtov...tomuto už nerozumiem vôbec :D Všetci stojaci na ich strane ten všetok bordel ospravedlnuju slovami ako zábava a šou na tribúnach počas zápasov...

Súhlasím - šport je a ale aj bol simuláciou boja. Boli víťazi a porazení. Je tam nával emócií, prejav citov, pocitov. Prečo aj nie. Chlapov len tak niečo ľahko nedojme. Ale taká prehra - len tak tak ... fuuu.

No a tie veľmi agresívne prejavy - tak ono to je hlavne o nezvládnutých prejavoch emócií. Úsmev

Joj áno, však voľakedy, rytierske turnaje boli ... Hambím sa

Nebol to zmysel olypijských hier, že keď sa súťažilo, bol pokoj zbraniam...?

Keď to vezmem z toho, čo zažívam, tak máme dedinské ihrisko na opačnom kopci. Z toho kopca oproti, čo za nadávky ku nám idú, to je des. Už tam jeden dostal infarkt, zomrel. Ja našťastie poznám len gól do jednej brány a do druhej brány, vtedy prejavím emócie. Keď chytá moje dieťa,  tak skáčem aj pol metra, ako správna fanúšik-mama.

V našom klube trénujú aj vojaci. Prostrednej tréner sa vrátil z Blízkeho východu, podrobnosti nemôžem. Čo videl, čo zažil , ťažko k tomu čo dodať. A tak máme team ALFA, napríklad a team BRAVO ako v americkom filme. A team Alfa zasahuje v Banskej Bystrici a team Bravo zasahuje v Trenčíne.  Nepátram po podrobnostiach, ale snažím sa to chápať tak, že práca s deťmi človeka nabíja energiou. Decká zakaždým vedia prekvapiť, nedajú človeku myslieť na niečo iné.  Možno preto sa venujú deťom. Ale je to vidno, iná práca s deťmi je u takýchto trénerov a iná práca s deťmi je u trénerov, ktorí takéto skúsenosti nemajú. To je ako v Obecnej škole, disciplína musí byť.

(kto chce vidět Idiota, ať  příde do ředitelny...) sorry, šibe mi. Vsuvka.

A emócie sú aj na tých detských zápasoch. Predminulú nedeľu dostal od rozhodcu vyhadzov z ihriska jeden tatinko, ktorý ziapal na deco zo súperovho tímu. A musel úplne opustiť priestor ihriska, inak by disikvalifikoval oba tímy a dohrali. A že sme sa trepali z dosť dobrej diaľky, tak sa pán stiahol za plot. Kde bola spravodlivosť, netuším, že vraj pán rozhodca pískal zle. Ale počas hry je tam on, kto si vie upratať na ihrisku.  Treba to rešpektovať. Tie pocity toho decka, keď po ňom ziape neznámy dospelý, ja by som sa pototo.

A decká sú aj zlé. Vedia ublížiť. Moja je „ryšavá veverica“ , keď hrá. Ale my sa z toho smejeme. Sme si vysvetlili, že vlasy sú na nej to najkrajšie a prvoplánovo jej každý nadáva do „ryšavých“.  A ona to vie. Vždy sa zasmeje, že jej zas vlasy pekne svietia. A vidíš, nemusíš mať ani inú farbu pleti. Vždy sa niečo nájde.

No, nič, idem ich budiť...raňajky mám nachystané už od 6. Hambím saHambím saHambím sa Ja somár, zabudla som na posun času.

Vyzerá, že si dedinské ligy užívaš plným priehršťím, aj deti, aj dospelých. Však toto, rodič ozaj nemá čo ziapať na cudzie dieťa, či nejak veľmi ublížil na zdraví, tomu jemu... Rozmýšľam, že na toto by som ja nervy nemala.Hambím sa

Keď si predstavím, že moja staršia s výškou 157 cm, dostala na teakwonde fakte v Chorvastku 5 hlav, od devy o hlavu vyssej, v zivote by som ju na zápas nepustila, keby som to videla. tak som len doma riesila traumacku, ci nemá zlomený nos. Hambím saA to som si donedávna myslela, že hra na klavír, je mierumilovná činnosť, už si to nemyslím...., radšej nerozvádzam.

Aspoň ti ráno ostal čas na naničmamu Objímam

 

Naničmama.sk

Každá z nás sa občas cíti nanič. S nami ten pocit prekonáte!
Zvládnite spolu s nami deti, manžela, domácnosť, varenie, prácu, zdravie, krásu ... Všetko vrámci hesla - Som krásna, múdra, úspešná a už len občas v "depresii" ;). Podeľte sa o svoje zážitky, skúsenosti v blogu, požiadajte o radu v diskusnom príspevku, alebo v právnej poradni, podeľte sa so svoj recept, pridajte obrázok