Naozaj dlho a vážne som rozmýšľala, či môžem napísať tento príbeh. Je veľmi boľavý, a vyvoláva vo mne nedozierne množstvo emócii, smutných a rozhorčených. Chcela by som dať na papier spomienku na jednu nádhernú mladú bytosť, ktorá si nestihla nájsť svoje životné šťastie. Chcem ju venovať jej rodičom, mali uchvatnú dcéru a jej deťom, ich mama bola poklad. Ak máte odvahu, čítajte ďalej a dozviete sa prečo práve im.
Možno nebudem celkom presná, nie o všetkom som vedela, ani nechcem zbytočne niekoho obviňovať. Napíšem to ako mi svoj život po kvapkách opísala Sylvia, a ako som to vnímala ja. Asi bude môj pohľad jednostranný a zaujatý, tak to tak aj berte, ako pohľad priateľky
Kedy som ju prvý krát stretla? Ani neviem, najprv som o nej počula, od kamarátky: „Ako môže byť, žena v deviatom mesiaci tehotenstva taká kočka?“ Silvia mala vtedy devätnásť a atraktívna bola vždy, tak prečo nie v deviatom mesiaci. Neskôr som sa dozvedela, že kvôli rizikovému tehotenstvu bola zopár mesiacov zavretá v byte a často sama. Ja by som sa asi zbláznila.
Stretli sme sa, keď bola na prechádzke so svojim niekoľkotýždňovým synom. Môj mal o čosi viac a spoločných tém bolo neúrekom, aj keď som bola o desať rokov staršia. Prvé, čo ma na nej upútalo, bola krása. Veľké nádherné oči, plné pery, prísne zopnuté vlasy, dávali vyniknúť dokonalej tvári. Postavu mala veľmi podobnú. Len zostať stáť a ticho závidieť. Ale ja som nemala potrebu závidieť, bola prirodzená a milá, spontánna aj so svojim Bratislavským prízvukom.
Často sme sa stretávali vonku s deťmi, rozprávali sa samozrejme o čom inom ako o našich starostiach a radostiach s našimi ratolesťami. Sylvia začala diaľkovo študovať vysokú školu. S deťmi jej pomáhala jedna pani. Občas rozprávala aké má komplexy zo svojej postavy, že si pôjde dať vylepšiť prsia ... Až neskôr som sa dozvedela, že všetky tie pochybnosti jej podsúval manžel. Ten bol večne na služobkách, alebo po večeroch na pracovných stretnutiach.
Vrátim sa na chvíľu späť do minulosti. Keď Sylvia otehotnela mala devätnásť rokov. Rozhodla sa, že ostane slobodnou matkou. Ale podľahla presviedčaniu rodičov a nakoniec sa konala svadba. Manžel ju vo svadobnú noc šokoval vetou: „Ďakujem ti za slovenské občianstvo.“ Nebol totiž to slovák. Toľko romantiky ...
Jej manželstvo škrípalo stále viac a viac. Jazdil ju za každú smietku, za mizernú postavu, nebola mu dostatočne reprezentatívnou spoločníčkou. Mala totiž to iné starosti ako vysedávať večer po baroch. Neviem prečo dúfala, že druhé dieťa na tom niečo zmení.
Už keď bola tehotná, začal ju obletovať jeden spolužiak, pre ktorého bola krásna, inteligentná, príťažlivá aj s dvoma deťmi. Asi pol roka po narodení druhého dieťaťa a stále väčšom napätí doma, podala Sylvia žiadosť o rozvod. Ešte len teraz jej začalo peklo. Manžel presvedčil jej rodičov, že je drogovo závislá, lebo donekonečna prepína telku a neviem čo všetko im narozprával. Zobral jej auto, čo si kúpila za peniaze, ktoré dostala za predaj svojho bytu v Blave. Pokúšal sa ju dohnať k tomu aby vyskočila z okna. Neviem čo všetko sa dialo, ale nového života bez despotického manžela sa už nedočkala. Havarovala s požičaným autom, keď šla po deti z Košíc do Blavy k svojim rodičom. V sobotu mala totiž školu a iné možnosť nebola. Ak by šla svojim autom, možno by bola medzi nami, požičané bolo bez airbagov. Bol to mikrospánok, niečo iné? Už sa nikdy nedozvieme.
Správa o tragédii našej priateľky nás zastihla nepripravené. Mala 23 rokov a pred sebou celý život a dve malé deti, z toho jedno deväťmesačné. Ako to zvládnu bez mamy. Nestihli sme sa ani vyplakať, keď prišiel ešte väčší šok. Už v to ráno vedela detská lekárka o tom, že Sylvia sa nestarala o deti, že štúdium jej zaplatil manžel, to jest všetko mala kúpené, že mala frajerov ..... Neostalo pri doktorke, popoludní to už vedela cela škôlka jej syna a aj rodičia jeho spolužiakov. Smútok vystriedalo rozhorčenie a neskutočné. Z mnohých strán k nám dochádzalo, aká bola zlá. Až sme začali pochybovať o našom zdravom úsudku, či sme ju dobre poznali. Kým sa nestretla naša priateľka a jej manželom a veta „Tak jej treba, pánboh ju potrestal za všetko“ hovorila o mnohom. Darmo ju presviedčal, že my sme ju nepoznali a nevieme čo sa dialo. Ako môže niekto také niečo povedať. Nie som veriaca ale odvolávať sa na boha takým to spôsobom, je ani neviem ako to nazvať... Nemôžem pochopiť ako sa dajú takéto slová vypustiť z úst.
Ach Silvia, slzy mám na krajíčku ešte dnes, aj po troch rokoch a stále to bolí.
Marika Gombitová spieva krásnu pieseň Úlomky spomienok, jej slová sú tak blízko k mojim pocitom. Môcť
... raz vrátiť ten film, raz vrátiť ho späť,
raz vrátiť čas na miesto strát
raz uletieť tam, kde nás už nieť...
škoda, že nemôžeme. Niekde kútiku duše verím, že existuje nebo a že ti vietor zaveje môj list, trošku premočený, ale napísaný s láskou.
Z detstva si pamatam, ako babičky hovorievali "Pan Boh nie je nahlivy, ale pamatlivy.." Ja sa toho intenzivne a vzdy drzim.. V tych najtazsich, najsmutnejsich chvilach, sklamaniach, nezelam nikomu nic zle, jeho spravanie je jeho vec, no poviem si a verim tomu "Pan Boh nie je......"
A ked mi niekto zacne nariekat, ze nevydrzi, ze je chori, ze mozno zomrie, na odlahcenie, aj vazne poviem..."urcite nie tak skoro, Pan si k sebe povolava iba anjelov, my nie sme este taki aby sme si to zasluzili, nas este necha potrapit sa v tomto pekle pozemskom,.. az potom "mozno" dostaneme sancu aspon nakuknut do raja....
Smutne a bolestive najma pre tie deticky... verim, ze maju o anjelika viac a ten im pomoze...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Tá bezmocnosť a tá nekonečná hlúposť. Človek má chuť búchať rukou do steny.Fakt nič nie je horšie ako ľudská hlúposť a krutosť. Keby sme tak boli priesvitní,aby sa nič nedalo zakrývať.
Kamilka, čo môžeš robiť. Bojovať proti všetkým, či si ukrývať svoju pravdu. a ten smútok a to rozhorčenie. Želám všetkým nezažiť nič podobné.... ale ako nás pred takým niečim uchrániť?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Pribehy pisane Zivotom su niekedy velmi bolestive. V tomto pripade nie auto, ale svadba bol problem, si myslim. Sylvia sa uz netrapi a jej dietky snad maju laskou naplneny zivot.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
A tak som ten list premocila este viac.Tazko nieco dodat,len verim ze vacsina ludi na nu spomina s laskou a nie cez hlupe reci dakeho prazdneho uboziaka.
Ja som sa v zivote naucila,alebo poucila zivotom skor,ze mam veci nechat na vlastnu intuiciu,a nenechat sa ovplyvnit druhymi,a ak pridem nato ze ta intuicia bola nespravna,tak si to priznat ,nielen pred sebou ale aj druhymi.A preto som rada, ze ste sa nenechali ovplyvnit ,ale nechali si ju v srdci presne taku aku ste si ju pamatali a taku aku ste mali radi.
Skoda ze vsetko skoncilo vtedy,ked to este len vlastne zacinalo .............
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Kamka ,je to smutné o to viac,že ju odsúdil vlastný manžel.K nemu len
to poviem ,že božie mlyny melú pomaly,ale isto.
Sama som žažila ,keď mojich chlapcov a ich kamarátov súdili takí ľudia,ktorí ich nikdy nevideli ani vôbec nepoznali. Tiež použili slová "Tak im treba" a dobre im tak... Nikomu neprajem nič zlé ,ale
za tie slová by si zaslúžili nejakú príučku od života,a poriadnu.
Chlapcov bolo šesť ,urobili najväčší omyl v svojom živote,ale viem,že
ani na jedného z nich nemôže nikto,kto ich poznal, krivé slovo povedať. Je svätá pravda "Nesúď , lebo budeš súdený"
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
...najsmutnejsie pribehy pise zivot sam.Blyzkym ostanu oci pre plac,prazdne miesto v srdci a otazky bez odpovedi...,ale verim,ze takemu cloveku ako je ten muz sa jeneho dna vsetko zle,co sposobil vrati,lebo taky je zakon karmy.Aj ked zivot sa vratit neda,v spomienkach ostane vecne ziva...a tvoje slova urcite pocula...